Kaviareň Metropol

(Špitálska a Mickiewiczova ulica, Staré Mesto)

Kaviareň Metropol patrila k prvým verejným priestorom v Bratislave, kde sa slovenskí nadrealisti stretávali. Podľa dochovaných informácií sa v nej začali schádzať už v rokoch 1936 a 1937. Bolo to v čase, keď sa ich hnutie ešte len formovalo a zatiaľ ani nenieslo svoj názov. Prvými návštevníkmi kaviarne spomedzi nich boli M. Bakoš, J. Lenko, M. Považan a K. Šimončič, neskôr sa pridali aj ďalší. Do Metropolky, ako sa kaviareň od začiatku prezývala, nadrealisti pravidelne chodili približne do roku 1940. Podľa spomienok Š. Žáryho sa potom stretávali prevažne v kaviarni Grand, ktorá sídlila v obchodnom a obytnom dome Manderla na Hlinkovom námestí (dnes Námestie Slovenského národného povstania).

Kaviareň Metropol plnila v živote nadrealistov rôzne funkcie. V prvom rade bola miestom ich priateľských stretnutí, ale využívali ju aj na pracovné účely. V podniku dokonca zorganizovali svoju prvú oficiálnu schôdzku, alebo, ako oni sami (s miernou dávkou irónie) hovorili, zjazd. Podujatie sa uskutočnilo 2. apríla 1938 a jeho účastníkmi boli M. Bakoš, M. M. Dedinský, J. Dubnický, R. Fabry, M. Považan, V. Reisel, E. Sýkora a K. Šimončič. Hlavným bodom programu bola diskusia o pripravovanom trojčísle časopisu Slovenské smery umelecké a kritické (1938, roč. 5, č. 6 – 8), ktoré malo za cieľ predstaviť širšej kultúrnej verejnosti na Slovensku tvorivé aktivity i základné ideové východiská predstaviteľov umeleckej a vedeckej avantgardy (trojčíslo vyšlo neskôr separátne v podobe zborníka s názvom Áno a nie). Z literárnohistorického hľadiska vyznieva zaujímavo, že M. Bakoš, hlavný organizátor podujatia, pozval aj básnika J. Kostru a literárneho kritika J. Felixa. Podľa dochovanej korešpondencie si s nimi chcel vyjasniť pomer k surrealizmu, ale ani jeden z nich pozvanie neprijal.

»… No zdá sa, že by si mohol cestovať z Prahy ranným vlakom, ktorý je – ako píšeš – v Bratislave o 14.59. Bolo by to neskoro začínať až o pol deviatej večer. Pretiahlo by sa to do noci a vtedy sa už obyčajne hovorí od veci. Prosím Ťa, prelož si teda odjazd z Prahy v sobotu na ráno. Začiatok schôdze bol už stanovený na pol piatu v Metropolke. Pozvaní boli: Fabry, Dedinský, Považan, Lenko, Sýkora. Potom prídeme: Šimončič a ja. Z Prahy by som ešte pozval J. Honzu. Neviem, či sa s ním poznáš. Študuje na filozofii a zvl. kunsthistóriu. Je to šikovný chlapec a bolo by dobre ho pribrať. „Surreal.“ verše píše vraj teraz Kostra. Pozveme ho teda. Uvidíme! Písal som i Felixovi. Treba si s ním vyjasniť pomer. Niekedy zaujíma správne stanovisko (Paldia), ale, zdá sa, vcelku nemá veci jasné. – Pred schôdzkou treba (písomne) oznámiť otázky, o ktorých kto chce hovoriť. Je to technické opatrenie, aby sa predišlo táraniu od veci a šetrilo časom. – Napíš ešte Klementovi do Br., kedy prídeš, aby Ťa čakal na stanici. Do nedele rána to nejako pretárame, premotáme. O to nemaj strach. Teda: nech žije „zjazd surrealistov“. Do videnia!«
Z korešpondencie Mikuláša Bakoša Vladimírovi Reiselovi (28. marec 1938)

Už o niekoľko mesiacov neskôr chceli zakladajúce osobnosti nadrealizmu usporiadať v kaviarni aj druhú pracovnú schôdzku. Z viacerých zdrojov vyplýva, že bola naplánovaná na koniec septembra 1938, pričom jej hlavným organizátorom bol znova M. Bakoš. Ďalšími účastníkmi stretnutia mali byť M. Považan, V. Reisel alebo K. Šimončič. Spoločne chceli prerokovať najbližšie plány (M. Bakoš uvažoval o vydaní brožúry Čo je surrealizmus), schôdzka sa však neuskutočnila pre nepriaznivé spoločenské okolnosti. V dôsledku udalostí, ktoré predchádzali podpisu tzv. Mníchovskej dohody, sa koncom septembra 1938 nemohli v Československu konať žiadne verejné podujatia.

Z predstaviteľov nadrealistického hnutia si za mramorové stoly ka- viarne najčastejšie sadal M. Považan. Spomienkové texty jeho blízkych priateľov prezrádzajú, že čas strávený v Metropolke venoval tak rozhovorom s inými hosťami, ako aj vedeckej, editorskej alebo organizačnej práci. Počas pravidelných návštev tam zredigoval napríklad zborník Sen a skutočnosť (1940), ktorého obsah popri ukážkach z bás- nickej tvorby nadrealistov tvoria odborné články (M. Bakoš, I. Hru- šovský, R. Mrlian a i.), preklady z francúzskej alebo nemeckej literatúry (A. Breton, Novalis, F. Villon a i.) a reprodukcie výtvarných diel (C. Majerník, P. Matejka, J. Mudroch a i.). Považanovo pracovné nasadenie v kaviarni asi najvýstižnejšie opísal vo svojich memoároch Š. Žáry (1979, s. 86 – 87, 95 – 96).

Dôvodov, prečo si nadrealisti v začiatkoch svojho hnutia obľúbili práve Metropolku, bolo niekoľko. Patrila medzi ne výhodná poloha v meste, ako aj celkové dispozičné riešenie budovy, v ktorej sa podnik nachádzal. Okrem iného tam mohli navštevovať jedno z najväčších kín vtedajšej Bratislavy alebo obchod s drobným spotrebným tovarom. K opakovaným návštevám prispel tiež fakt, že si dobre rozumeli s prvým prevádzkarom kaviarne J. Dvořáčkom i miestnou obsluhou.

»Fabry a jeho básnickí druhovia schádzali sa v kaviarni Metropol. Patrila k študentsko-umeleckým strediskám, mala výhodné zemepisné postavenie v „pupku“ mesta a menom pripomínala podobný pražský podnik navštevovaný surrealistami. Počul som o Metropole už doma. S Fabryho Uťatými rukami a Dedinského Krivkami dochádzali do okresného mestečka aj chýry o alotriách mladých protikonformných umelcov, ktorí nabúravali malomeštiacky bontón či vkus, spôsobujúc nejednému zadubencovi nepríjemnú diareu.«
Štefan Žáry: Rande s básnikmi (1988)

Nadrealisti neboli jedinými umelcami, ktorí kaviareň v danom období navštevovali. Častými hosťami boli napríklad výtvarník J. Mudroch, spisovatelia R. Dilong, L. Novomeský a J. Poničan alebo český režisér V. Šulc, pôsobiaci v Slovenskom národnom divadle. Rozličné zmienky o podniku a jeho pravidelných návštevníkoch nájdeme v memoároch R. Mrliana (Na krížnych cestách, 2002), J. Okáľa (Výpredaj ľudskosti, 1989), J. Sedláka (Moje polstoročie, 1995), J. Zelinku (Od romantiky k vede a politike, 2000) alebo H. Zelinovej (Vejár s fialkami, 1986). Okrem umeleckej bohémy navštevovali kaviareň rôzni publicisti, právnici a živnostníci, neraz dokonca prišli aj politici, medzi častými zákazníkmi však nechýbali ani poslucháči medicíny, ktorí mali hneď v susedstve svoju fakultu. Bratislavskí šachisti pravidelne usporadúvali v Metropolke väčšie i menšie turnaje.

Osobitný význam mala kaviareň pre spolkový život. Už začiatkom roka 1930 sa v jej priestoroch uskutočnila zakladajúca schôdza spisovateľského združenia Smer. Účastníkmi dnes už skoro zabudnutého podujatia boli napríklad M. Figuli, F. Hečko, I. J. Marko alebo M. Pišút. Zhruba v rovnakom období začali v kaviarni organizovať svoje valné zhromaždenia aj odbory miestnych športových klubov, obzvlášť boxerský odbor Športového klubu Slávia Bratislava a futbalový odbor Vysokoškolského športu Bratislava. O pár rokov neskôr zaimponoval podnik členom Spolku slovenských spisovateľov a Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne zblíženie s novým Ruskom, ktorí tam takisto začali schôdzovať. V lete 1937 bol zase v kaviarni založený Spolok pre vedeckú syntézu. Išlo o združenie pokrokových bádateľov z rozličných humanitných odborov vrátane jazykovedy, literárnej vedy či filozofie. Výber miesta, samozrejme, nebol náhodný, keďže medzi zakladateľov spolku patrili aj M. Bakoš, M. Považan a K. Šimončič. V kaviarni neskôr vznikol Slovenský stolnotenisový zväz (1939) alebo Zväz slovenských knihovníkov (1946).

„Dedinský ma zoznámil s Mišom Považanom. Stretávali sme sa naj- častejšie v Metropolke, kde sme v diskusiách, pri pohári sódy a čiernej kávy, presedeli od rána do večera.“
Július Lenko: Neodišli: stále kvitnú (1990) 

„Osobne sa zoznámiť s Michalom Považanom bolo mi súdené o pár dní neskôr v Metropolke.“
Štefan Žáry: Snímanie masiek (1979)

Nadrealisti sa v Metropolke pravidelne schádzali zhruba do jari 1940. Následne začali uprednostňovať kaviareň Grand, ako to vyplýva aj zo spomienok Š. Žáryho. Podľa jeho slov rozhodol o presunutí M. Považan: „Niekedy zjari štyridsiateho roku nastal veľký exodus: Michal Považan s pastierskou palicou v hrsti previedol kŕdeľ svojich verných púšťou Špitálskej ulice do zasľúbenej zeme, novozriadenej kaviarne Grand, ktorá zostala ich domovom do konca, do rozdrobenia skupiny, až do prirodzenej asimilácie s celým literárnym teritóriom“ (Žáry, 1979, s. 96).

Krátko po tom, čo nadrealisti prestali Metropolku navštevovať, bola zavretá. Rozhodli o tom predstavitelia ľudáckeho režimu s odôvodnením, že sa tam stretáva protištátna spoločnosť. Dokonca správcu kaviarne J. Dvořáčka uväznili v ilavskom koncentračnom tábore. Podnik sa opäť podarilo otvoriť po skončení druhej svetovej vojny, hoci ani potom nemal ľahký osud. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol znárodnený a jeho pôvodný majetok rozkradli.

Budovu, v ktorej sa kaviareň nachádzala, uviedli do prevádzky roku 1928. Ide o dvojkrídlový päťposchodový dom so skoseným nárožím. V odbornej literatúre sa často uvádza ako príklad modernej funkcionalistickej stavby. V dvojpodlažnom suteréne domu pôvodne fungovalo kino vyzdobené v štýle art déco. Na prízemí zriadili kaviareň, do ktorej sa vstupovalo priamo z nárožia. Na poschodiach boli vybudované viacizbové byty s kompletným príslušenstvom. Zvonka sa budova vyznačuje nápadnou rímsou nad štvrtým poschodím a pravidelným rastrom okien. Niekoľko rokov po výstavbe sa pre účely kaviarne adaptovali časti priestorov na prvom poschodí (viac pozri Hrdina, 2014, s. 33). Pre svoj špecifický charakter vzbudil dom pozornosť nielen doma, ale aj v zahraničí. Jeho investorom a majiteľom bol Tomáš Tvarožek, významný slovenský finančník, riadiaci od dvadsiatych rokov Mestskú sporiteľňu v Bratislave. Po Nežnej revolúcii, presnejšie v roku 1997 prešla budova rekonštrukciou. Dnes sa v nej spolu s barom nachádzajú potraviny či vegetariánska reštaurácia.

»Koncom tridsiatych rokov snemovali bratislavskí spisovatelia v zasadačke kaviarne Metropol. Nájomné sa neplatilo, naopak, majiteľ kaviarne pán Tvarožek „preukazoval básnikom česť“ a na rokovací stôl vždy priniesol či poslal fľašu.«
Štefan Žáry: Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum (2001)

Budovu navrhol starší brat Tomáša Tvarožka Juraj. Ten patril k najvýznamnejším slovenským architektom medzivojnového obdobia. Podľa jeho návrhov vznikli na Slovensku aj ďalšie pozoruhodné stavby, išlo napríklad o budovu Mestskej sporiteľne v Bratislave alebo budovu pošty v Žiline. Začiatkom tridsiatych rokov vypracoval tiež projekt na areál športového klubu Slávia v Petržalke, ale ten nebol realizovaný. Je považovaný za priekopníka funkcionalizmu. V roku 2014 vydal historik architektúry M. Hrdina monografiu o jeho živote a diele s názvom Juro Tvarožek. Architekt a staviteľ.

POUŽITÁ LITERATÚRA

DULLA, Matúš a kol.: Majstri architektúry. Bratislava: Perfekt, 2005.
HRDINA, Miroslav: Juro Tvarožek. Architekt a staviteľ. Zohor: Virvar, 2014.
(r): Neodišli: stále kvitnú. Stretnutie s básnikom Júliusom Lenkom a jeho spomienkami na počiat- ky nadrealizmu. Romboid, 1990, roč. 25, č. 10, s. 53 – 57.
LACIKA, Ivan – TOMČÍK, Vladimír: Tvoja Bratislava. Bratislava: Mladé letá, 1992.
POVAŽAN, Michal (ed.): Sen a skutočnosť. Sborník poézie a umenia. Bratislava: Universum, 1940.
SEDLÁK, Ján: Moje polstoročie. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1995.
SZALAY, Peter a kol.: Moderná Bratislava 1918 – 1939. Bratislava: Marenčin PT, 2014.
TEPLAN, Dušan – KAMENČÍK, Marián: Slovenský nadrealizmus v korešpondencii (1935 – 1948). Fintice: FACE, 2022.
ŽÁRY, Štefan: Rande s básnikmi. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1988.
ŽÁRY, Štefan: Snímanie masiek. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1979.
ŽÁRY, Štefan: Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum. Bratislava: Q111, 2001.