Známy mi povedal: „Vieš, tú hru, čo si robil v rozhlase, som minule počúval doma v kuchyni, náhodou, veľmi sa mi to páčilo, prestal som aj variť, odložil som zásteru, žena tiež prestala krájať zeleninu, sadli sme si a len tak sme vnímali tie zvuky. To sa nám už dávno nestalo. Hľadeli sme pred seba, čas nám rýchlo ubiehal, príjemné hlasy, jedna herečka musela byť aj známejšia, ale nevedeli sme si spomenúť na jej meno, potom sa to skončilo, fajn to bolo, ale vieš, vôbec sme tomu nerozumeli.“

Sám seba sa pýtam, čo mám robiť, keď mi na konci známy povedal, že so ženou nerozumeli rozhlasovej hre, a nemuseli ani poviedke či básni. Ja som mu skoro odvetil: „A čo si mal na tom rozumieť?“ Zahryzol som si, našťastie, do jazyka. Úplne by som ho tým asi zmiatol alebo skôr urazil. Preto som sa radšej len usmieval, precedil som pomedzi zuby: „Nevadí, aspoňže sa vám to páčilo.“

 569 zobrazení

Laco Kerata

(nar. 1961, Nováky) je absolventom divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení, kde získal aj doktorát z dramaturgie. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili legendárne avantgardné Divadlo Stoka, neskôr založil divadelné združenie MED – My Experimental Drama. Pracuje ako režisér v Slovenskom rozhlase, stále pôsobí aj ako herec a pri tom sa neustále venuje písaniu rôznych literárnych a dramatických foriem. V súčasnosti žije a tvorí Bratislave.