Ľudia patria slnku

Počasie je dnes ako slová, ktoré chceme počuť; slnečné. Premýšľam o živote ako o mieste, ktoré zvyknem pravidelne navštevovať. Zrak vo mne utvára svet, ktorému slnko prospieva. Dospel som k stíšeniu,
teraz sa chcem stvárniť.
Vychutnávam si obednú pauzu na streche Starej tržnice v centremesta; v tichosti fajčím s Eduardom. Mladí študenti tu pestujú rôznu biozeleninu; zelený šum listov je skrytý les. Za normálnych okolností nefajčím, nemám na to vhodné predpoklady, zakaždým sa mi ťažko dýcha. Moje fajčiarske ja mi pomáha prispôsobiť sa zmenám v mojom živote; ukončil som dlhodobý vzťah a zmenil prácu. Dym je ako zmiznúť; snažím sa pretrpieť nezvyk z nového, kým si znovu zvyknem.
Eduard mi pomohol založiť si živnosť; teraz s ním montujem techniku na koncertoch a festivaloch, prerábame interiéry, vlastne sa ujmeme čohokoľvek.
Fyzická práca – pokojná myseľ.
Eduarda poznám odnepamäti. Nevedomosť sa vymyká času a Eduard sa odjakživa vymyká pravidlám. Vytvorili sme si spoločný ekosystém myšlienok, v ktorom sa cítime ako chlapci na dobrodružnej púti
s putom, ktoré sa nedá stratiť.
„Navštívime ten opustený dom na Palisádach!“ Povie a vydýchne dym.
Opustené budovy sú naším obľúbeným útekom; ísť niekde, kde sa nechodí, spomenúť si na zabudnuté, nachvíľu spočinúť v hluchom rohu sveta.
V Starej tržnici sa konajú trhy; staviame drevené stánky pre všemožných umelcov. Práca je takmer hotová, už len zostáva zavesiť kovové dekorácie, v rôznych prírodných tvaroch ako slnko, hviezda, mušľa, list či lotosový kvet vo veľkosti ľudskej hlavy o zábradlie na prvom poschodí. Samozrejme, že táto úloha pripadne mne a Eduardovi. Nechce sa nám, lano poriadne uviažeme, ale zdá sa mi, že by sme tie uzly mohli priviazať silnejšie.
Eduardovi známi si taktiež prenajali jeden stánok, čaká na nich,čakám s ním.
Sú piati; predávajú ručne robené medené šperky, oblečenie z bavlny, menčestru a ďalších látok, ktoré nepoznám. Najviac si rozumiem s Emou, vyrába kožené zápisníky. Zápisník je osobný svet, ktorý si môžeme strčiť do ruksaku a otvoriť ho vždy, keď je to nevyhnutné; Ema tvorí ľudské svety. Jej belasé oči sa podobajú slnku; samozrejme, že nie farbou, ale žiarivosťou; jej dredy po pás sú cesta k jej očiam.
Eduard je celý vo vytržení z priateľov, ktorých dlho nevidel. Pozvú nás do ich osobného priestoru; do stánku, ktorý sme postavili. Potom idú všetci fajčiť, ale Ema nefajčí a niekto predsa musí zostať v stánku. Zahovoríme sa slovami o sile ľudskej predstavivosti.
„Verím v silu myšlienky,“ hovorí. „Preto vyrábam zápisníky, sú ich domovom.“
„Ja veľa čítam, čo to znamená?“ opýtam sa.
„To isté,“ povie.
Chytí ma za zápästie a ja sa trochu zľaknem.
„Pozri!“
Vedie ma, pritisneme k sebe dlane, s vystretými rukami opíšeme trajektóriu kruhu a opäť ich spojíme nad hlavou; takto to zopakujeme desaťkrát.
„Svoje predstavy sme uzatvorili do kruhu. Vidíš ho?“
Opýta sa ma.
„Ak ho nevidíš, čoskoro to pochopíš.“
S Eduardom zostaneme do záverečnej, pomôžeme spratať celý stánok a potom sa všetci opijeme. Umelci si prenajali airbnb na Palisádach kúsok od opusteného domu, kam s Eduardom chceme v najbližších dňoch ísť.
V malom mezonetovom byte s príjemnou terasou, kde všetci popíjajú a fajčia, zmiznem s Emou ako cigaretový dym. Zatvoríme sa v izbea rukami tvoríme kruh našej imaginácie. Vznikne medzi nami jemné cítenie v dotyku; abstraktné, priam uchopiteľné!
Keď vyzliekam Emu, premení sa na krehkú vílu, ktorá sa teší z toho, že sa hanbí. Som posadnutý vášňou a ona to vie, a keď si na mňa sadne a rukami mi pritisne hlavu k svojim prsiam, lebo sa urobí, zhorím na popol; a popol je akoby zmiznúť.
S naplnenou bezvládnosťou ležíme na posteli. Položí mi ruku na hruď a čochvíľa zaspí. Myšlienky netrpezlivo čakajú v ovzduší.
Nad ránom sa začnem vykrádať. „
Prídeš ma ešte pozrieť do stánku, však?“ povie akoby zo spánku. Prikývnem a ticho zabuchnem.
Spod diek trčia nohy a vlasy. Eduard je sám na terase, niekam pozerá.
Stojím mu priamo za chrbtom.
„Tam to je!“ Ukáže prstom do tmy na opustený dom. Keď sa lepšie zapozerám, uvidím obrys jeho šikmej strechy.
Svitá, je čas odísť.
Prevláda vek slnka; počasie spočíva v dotyku. Oblaky sa v jasnom dni zdajú čierne.
Odkedy ma Ema naučila vytvárať myšlienkové kruhy, zisťujem, že myšlienky nie sú rady videné. S Eduardom bezmyšlienkovite, ale vedome, kráčame do opusteného domu previazaného časom.
Prejdeme cez mestský cintorín. Zbežne si obzerám mená ľudí; roky narodení a úmrtí pozlátené epitafmi.
Predstavujem si život pred sto rokmi, ale cítim len vlastnú neexistenciu. Vyskočíme na bezmenný hrob, z neho na betónový múrik. Sme pri opustenom dome. V záhrade je obrovský dub s koreňmi, ktoré siahajú oveľa hlbšie, než nás pochovajú; široké konáre vybili strešné okná. Dnu vojdeme pivničným oknom, ktorému chýba mreža; je také úzke, že si musíme zložiť ruksaky, aby sme ním prešli. Podlaha je v neúprosnom rozpade; rastie z nej tráva, kvitnú púpavy a nezábudky. Baví
ma predstava, že som nevošiel do opusteného domu, ale do nového sveta, ktorý treba pomenovať.
Všetko dýcha ako starý mudrc v lotosovom sede.
Eduard sa rozhliada naokolo a čím viac sa rozhliada, tým sú jeho oči svetlejšie.
Vybehneme na prízemie; prievan klope na zamknutú vchodovú bránu. V opustenom dome ožíva prirodzenosť; popraskané steny obrastené machom a konáre mohutného duba vo vybitých oknách; vŕzgajúce dvere, ktoré sa nikdy poriadne nezavrú; diera v podlahe pozerá na poschodie pod sebou.
Celý dom drží pokope vôľa času zapletená do drevených trámov, po ktorých kráčame a držíme rovnováhu. Podlaha je pristará na samu seba; my s Eduardom sme zas na svet primladí.
Každú miestnosť premeníme na izbu tým, že do nej prídeme a dýchame.
„Musela tu žiť nejaká veľmi bohatá rodina s celým služobníctvom,“ hovorí Eduard. Teraz tu pretrváva neurčitý nádych duchov; cítim ich vo vzduchu ako soľ pri mori.
Stúpame po mohutnom betónovom schodisku, ktoré ako jediné z celého domu nevŕzga ani sa nerozpadáva.
Ak existujú schody do neba, sú to práve tieto, a ak sú schody do neba iba metafora, tak sa ocitneme v drevenom podkroví.
Slnko cez deravú strechu presvitá úplne všade; tečie ako voda, ale
priezračnejšie.
Zostanem ochromený vo dverách, Eduard kráča po drevenom tráme do priestoru. Pozerám na guľaté strešné okno, ktoré rozjasní moje myšlienky.
Slnko vonia ako med.
Eduard sa na mňa otočí, zakričí: „Je to tu úplne veľkolepé!“
Podľa tónu hlasu viem, že ide nahlas snívať.
„Dole v pivnici, kde rastú kvety, by mohol byť nočný klub, hrali by tam dramáče, techo, psytrance, všetko, na čo by mali ľudia chuť. Na prízemí a prvom poschodí by mohlo byť obrovské kníhkupectvo s tvojimi obľúbenými knihami a tu hore…“ rozhodí rukami, z jedného trámu preskočí na druhý – „tu by bola obrovská galéria plná nádherných obrazov! A celé by sa to tu volalo Dom múzy. Všetci v okolí by vedeli, že toto je domov umelcov!“
V obrovskom podkroví nie je takmer žiadna ozvena.
Prirodzene nereálna imaginácia sa uskutoční, Eduardove myslenie prejavuje čistotu a nezištnosť ako slnko, ktoré presvitá a vypĺňa obsah guľatého strešného okna.
Zažívame príbeh predstáv; priestor sa premení podľa Eduardovej vôle. Podlaha sa vystelie perzskými kobercami a steny oživia nádherne obrazy plné abstraktných predstáv podobných tým našim.
Sme tu v Dome múzy; počujem šuchotanie ľudských hlasov, úvahy o estetike a umení. Potom sa začne stmievať, prázdne miestnosti obkolesí tma a my sa úzkym pivničným oknom vrátime späť do sveta živých.
Svetlo sa rozpína ako moje vnútro; svet je sympatické miesto. Čas plynie pokojne ako rieka pred zákrutou, za ktorou je Ema. Cestou jej kúpim čokoládové šišky v malej pekárni.
„Lepšie ako kvety!“ povie a zahryzne sa.
Zatiaľ čo je, rozprávam jej o opustenom dome, ktorý som navštívil s Eduardom, o guľatom strešnom okne. Potom príde jeden z umelco a Emu vystrieda v stánku.
„Kam pôjdeme?“ opýta sa ma.
Sadneme si na lavičku na nábreží; nenápadný sklon vtiahne naše zadky, chrbty oprieme o operadlo.
„Toto mesto má zvláštny nádych, pripadá mi veľké, ale všetko je vzdialené iba na krok. Chýbajú mi lesy.“ Trochu zosmutnie.
Hovorí o svete, pretože naberá síl, povedať niečo o sebe.
V okolí hľadá svoj kruh myšlienok.
„Začala som pociťovať potrebu nového. Dala som výpoveď v práci, nechala si spraviť dredy a začala vyrábať zápisníky,“ povie, trochu smutne, trochu s pochopením. Hoc sedíme ďaleko od rieky, počujeme jej tichý tok. Zbaviť sa túžob a očakávaní, spočinúť v sebe a spriateliť sa s časom.
„Trvalo dlho než som vo svojej ľudskosti našla prirodzenú radosť.“
„Každopádne!“ Tón reči vráti späť do starých koľají.
„Chcela by som ti niečo dať!“ Vytiahne z tašky krásny kožený zápisník. Keď ho chytím do rúk, ucítim, že mi naozaj patrí.
Potom sa ešte chvíľu prechádzame, až prídeme ku mne domov.
Na tomto svete nepochybne existujú udalosti medzi nebom a zemou a volajú sa ľudia.
Zápisník je rovnako sladký ako čokoládové buchty.
Domov, miesto nahoty; nahota, chvíľa oslobodenia. V temnej predsieni sa Ema zhlboka nadýchne. Potom sa vyzuje a prezrie si celý byt, tie najmenšie detaily; sledujem jej pohľad, vďaka ktorému sa o svojom
domove dozviem niečo nové.
„Žije tu s tebou nežný genius loci.“ Povie. „Máš zaujímavý vzťah s priestorom.“
„Veríš na duchov?“ opýtam sa.
„A na čo iné by som mala veriť?“ povie a vyzlečie sa donaha.
Ema tancuje v súhre s hlasným tichom; odtlačky jej chodidiel zostanú navždy na mojom koberci.
Pohyb je krásny v jeho ráznosti. Tichá prestávka v rytme času, kým so životom tancujeme menuet. Niečo je vyslovené a niečo je ešte len vysloviteľné; zápisníky čakajú na slová. Aj môj domov raz zostane neúprosne opustený a genius loci zostane jedinou pripomienkou ľudskej idey.
„O čom je človek?“ opýta sa do tmy, na odpoveď nečaká.
„Kto je človek, je podľa mňa zlá otázka. Je pre nás prirodzené uvažovať, na čo slúži strom či voda a prišli sme na to veľmi rýchlo!“
„O čom je človek?“ opýtam sa.
Ema sa zatvári štýlom – vážne ti to mám vysvetľovať? A ľahneme si na chrbát; hlavy máme pod knižnicou; vruby kníh vyzerajú, že nám chcú v spánku odpoveď nasypať do hláv a nás budú zajtra bolieť.
„Musíš sa zahĺbiť do seba,“ zašepká mne aj všetkým knihám; dlaňou mi prejde po tvári, nech zatvorím očí.
„A čakať, naučiť sa rozoznať, kedy si vymýšľaš, lebo sa neuvidíš! Treba byť trpezlivý, potom sa zbadáš a prestúpi tebou prúd cítení
a myšlienok. Je to nekonečno drobných vlákien, ktorých sa učíš správne dotknúť. Vytvoriť životom melódiu v čase a potom s tým prúdom odísť,“ dokončí vetu v zápale miernej eufórie. „Sme skôr jemné cítenie než konkrétne slovo.“ Dodá.
Zľahka zodvihne ruku a ukazovákom začne krúžiť do priestoru a ja započujem čas.
Slová občas vzlietnu, občas sedia na duši.

Oblaky sú vernými služobníkmi slnka; klesnú k zemi a všetko v nich zmizne.
Vonku je hmla, do ktorej nejde zaostriť pohľadom. Nevstúpi do okien, neprenikne dnu.
Chcem sa s Emou rozlúčiť, kým odíde, ale nestihnem ju. Zaspím a môj spánok uväzní možnosť, ktorá sa nestane. Nájdem si od nej
zmeškaný hovor, volám späť, ale je už je nedostupná.
Zmizne do nenávratna ako detstvo.
Musím si vystačiť s pohľadom, ako v skorých ranných hodinách odchádza z mojich dverí a kráča točitým schodiskom smerom nadol. Na prízemí vystrčí hlavu do prázdneho priestoru a zodvihne zrak smerom ku mne, potom sa stratí v slepom uhle. Rozlúčka je vzácna možnosť. Moje vedomie sa túži rozšíriť do diaľok.
Telo mám stŕpnuté z pridlhého spánku a očakávania udalostí. Týždeň dozadu som si zvykal na všetky zmeny v živote, teraz poznám povahu myšlienok, mnohotvárnosť slnka a duchov spočívajúcich v zákutiach ľudských obydlí.

A aj tak sa stále nájde niekde niečo viac.
„Neboj sa, ona sa raz vráti a spoločne navštívime Dom múzy,“ hovorí Eduard, zatiaľ čo vŕtačkou vyvŕtava skrutky z dreveného stánku.
„Vieš, odkedy som prijal fakt, že všetko, čo sa udeje, ma môže obohatiť, vo mne ožíva prirodzená radosť k životu!“ hovorí ďalej a ja mlčím.„Musíme nájsť nové miesto a vytvoriť nový príbeh!“ pokračuje, ale veľmi ho nepočujem, zvuk vŕtačky prehluší okolitý priestor. „Ale no tak, prečo si stále tak ticho!“ Pozerá mi do očí a rozhodí rukami, potom sa trochu zamračí; niečo vo mne zbadá. „Ty si sa do nej zamiloval!“ povie.
Ako mám Eduardovi odpovedať?
Nikdy mu neodpoviem, už mu nikdy nič nestihnem povedať.
Uvoľní sa lano, ktoré sme zavesili naprieč prvým poschodím, kovové dekorácie v tvare slnka, hviezdy a tak ďalej, naberú nebezpečnú rýchlosť; rozrazia niekoľko stánkov a zrania zopár zamestnancov.
Keď sa všetko upokojí, otvorím oči; uvidím Eduarda ako bezmocne
leží na zemi a drží si brucho, v ktorom má zapichnutý slnečný lúč.
Svetlo je na ľudský život prirýchle.
Než stihne prísť sanitka, Eduard zomrie.
Abstrakcia je v skutočnosti veľmi konkrétny pojem.
Niekoľko dní po sebe sa opijem a vyfajčím toľko cigariet, že zo mňa dym sála ako ranná rosa nad ránom v hlbokom lese a potom sa zmení na požiar.
Neviem dobre spať, neviem dobre dýchať. Moje vnútorné prežívanie udalosti sa v skutočnosti dotýka sveta viac ako moje ruky. Rozmýšľam, prečo sa občas udeje niečo smutné. Plač je nádherná vlastnosť, ktorú sme ukradli mesiacu. Do zápisníka napíšem prianie: Nech je Dom múzy skutočný!
Svetlá pouličných lámp v hustej hmle vyzerajú ako duše, ktoré niekam odchádzajú.
Dni plynú sychravo; moje fajčiarske ja je plné dymu.

Cítim vnútornú samotu; zabudol som sa ponárať do svojej hĺbky a vyjadrovať ju. Kde je cesta, ktorá odhaľuje moje pozemské bytie? Možno zomrela s Eduardom, možno znovu obživne.
Pracujem viac než kedykoľvek predtým. Prijímam jednu zákazku za druhou; ruky plné mozoľov, v mysli tŕpke sústredenie, večer unavené telo, ktoré nemá síl byť smutné.

Najprv neviem, kam idem, potom pochopím vôľu tohto sveta.
Starý opustený dom viac nie je opustený; obostavali ho lešením, vymeniliomietku a vybité okná, zrezali konáre veľkého duba.
Mojou úlohou, spolu s ďalšími kolegami je zušľachtiť interiér. Prejdem veľkou bránou dnu. Preniknú mnou Eduardove predstavy.
Za niekoľko mesiacov pretancujeme pivnicu na nočný klub, prízemie a prvé poschodie prepisujeme na kníhkupectvo, podkrovie premaľujeme na galériu.
Dom múzy je skutočný.
Želanie sa vypĺňa vôľou poznania a Eduard, hoc mi to nikdy nepovedal, túto múdrosť poznal.
Vo svetle a jeho rozpínavosti ucítim seba. Ucítim potrebu napísať Eme, medzi písmenami sú moje pochyby.
Odpíše do pár minút.
Nachádza sa v Španielsku s jej milovanými umelcami. „Slnko je v každej krajine inak krásne. Myslím na teba.“ Píše.
V písmenách strávime celý večer. Je to prvýkrát, čo sa s niekým zhováram o Eduardovi po jeho smrti.
„Vždy som na ňom obdivovala, že bol svoj a nikto iný. Krásne a pravdivo sa vyjadroval o svete,“ píše.
Stojím uprostred prerobenej galérie a vnímam Eduardov prejav voči svetu.
V prvý deň otvorenia Domu múzy som mĺkvy. Nepoviem jediné slovo, pretože ich nepotrebujem, čítam z kníh a sedím medzi obrazmi.
Mám pocit, že život žijem iba tu, na tomto mieste, ale posteľ mám o niekoľko ulíc ďalej.

S Emou sa stretnem na Hlavnom námestí. Vidíme sa po viac ako roku, ale naša blízkosť sa nezmenila. Silno ma objíme a potom mi hovorí o svete, ktorý premenila na svoj domov. V Dome múzy je pokoj.
„Takže tu sa dejú zázraky?“ opýta sa a obzerá si širokú chodbu. Zhlboka sa nadýchne; duchom skrčeným v kúte pripomenie ich
dávnu bytostnosť.
V podkrovnej galérii si hneď všimne strešné guľaté okno a zapozerá sa do slnka, potom sa rovnakým spôsobom zapozerá do každého obrazu. V očiach sa jej leskne hlboký zmysel pre estetiku. Sadneme si na mäkké sedačky, ktoré som pár mesiacov dozadu vynášal po schodisku a seklo ma pri tom v krížoch

Slnko červenie a s červenou farbou prenikneme do sveta Eduardových predstáv.
Ema tento svet miluje, ja sa ho snažím zvládnuť.
Súcit s realitou podnieti človeka tvoriť.
„Predstav si, že by ľudia dokázali vyslovovať svoje myšlienky a nepoužívali by slová iba ako ich odtieň a porozumeli by sme, ako na nás vplýva podstata farieb,“ povie.
„Potom by sme vedeli umenie transformovať do iných sfér,“ poviem.
„Presne tak,“ povie.
Hľadám správnu cestu do ríše abstraktnosti.
Všetko neurčité je podobné slnku; nesmieme sa doň pozerať dlho, lebo nám v žmurknutí zanechá guľatý obrys.
Deň je akoby jediná možnosť času, ale naozaj iba akoby.

Matej Vivoda (* 1999) básnik, spisovateľ. Svoju tvorbu publikoval vo viacjazyčnom zborníku Strofa – nová éra poézie a časopise Fraktál. Jeho najprirodzenejšou formou vyjadrenia je slovo, abstrakcia, ktorej rozumie nielen autor, ale aj čitateľ.

 929 zobrazení