Romboid v priestore a čase
K časopisu Romboid som sa dostal vo svojom básnickom detstve,
čo bolo ešte v minulom storočí. Tým vysvetľujem charakter doby.
Bola to éra novín a časopisov, tlačeného slova. Tlač a časopisy sa
kupovali v množstve, ktoré sa dá pripodobniť k dnešnej závislosti
od sociálnych sietí. Mal som 11 – 12 rokov, keď ma omráčilo pozna-
nie, že umenie, kultúra, literatúra sú môj životný priestor, že chcem
byť nielen účastníkom tejto energie, ale aj jej spolutvorcom. Ospra-
vedlňujem sa za svoje juvenílne spomínanie, ale nedokážem v tejto
súvislosti byť nezúčastneným archivárom.
Som dieťaťom šesťdesiatych rokov, a tak ma zachvátilo niekoľkoroč-
né uvoľnenie v kultúre naplno. Valili sa nás knihy, preklady, filmy,
hudba, výtvarné umenie, móda, dizajn, športové zápolenia… Aj keď
som mal k dispozícii bohatú českú produkciu, kníh mi nikdy nebolo
dosť. Veľmi rýchlo som objavil dynamizmus literárnych a kultúr-
nych časopisov a týždenníkov – zo slovenských to boli najmä Mladá
tvorba, Slovenské pohľady, Kultúrny život, napodiv Matičné čítanie,
Revue svetovej literatúry a, pravdaže, Romboid.
Do prievidzských stánkov vždy prišlo niekoľko čísel, ktoré sme si,
miestni umelci, ihneď rozchytali. Zdrojom archívnych čísel boli
zviazané ročníky, ktoré som si zasa požičiaval v pobočkách knižníc.
Romboid bol opticky najtenší, najstriedmejší časopis a obsahovo bol
najakademickejší. Nie nadarmo na obálke stálo Literatúra. Teória.
Kritika. Je to dobrý triangel.
V časopise sa objavovali okrem nových textov slovenských auto-
rov, kritík, štúdií, recenzií, polemík inšpiratívne teoretické state
zahraničných i slovenských literárnych mysliteľov (spomínam si
na aktívneho Františka Andraščíka, podnetnú stať-štúdiu-recenziu
o Velemirovi Chlebnikovovi od mladého Mariána Hevešiho, prekla-
dy Henriho Michauxa). Ešte aj staromódny Vojtech Mihálik bol vo
svojich Staromódnych poznámkach svieži. Šarm a esprit mala rub-
rika KKR (Knižný koktail Romboidu), nepodpísané glosy mladých
kritikov, ktorí sa učili brilantnej štylistike z „malých recenzií“ Jana
Skácela či Olega Susa.
V rámci nenormalizácie začiatkom sedemdesiatych rokov bola
Mladá tvorba a týždenníky zlikvidované a Slovenské pohľady s Rom-
boidom nastúpili na boľavú, trápnu, útrpnú „krízovú cestu“. V tirá-
žach sa objavili mená neznámych šéfredaktorov, invenčnú typogra-
fi u vystriedala odpudzujúca grafi cká úprava, stratil sa šarm, vtip,
intelekt…
A v tejto situácii bol Romboid jedným z prvých časopisov, v ktorom
som publikoval. Stalo sa to takto:
Pri jednej spanilej jazde z Prievidze do Bratislavy som bol účast-
níkom obrovského spontánneho okrúhleho stola vo vtedajšom
Kryme, literárnej kaviarne, ktorá bola štvrtým bodom na trase
Filozofická fakulta UK, vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, literárna
redakcia rozhlasu…
Mal som so sebou kópiu svojho chystaného debutu Motýlí kolotoč,
ktorý už bol prijatý do Smeny. Vtedajší redaktor poézie v Romboide
Ján Šimonovič ma zdvihol zo stoličky, zaviedol do neďalekej redak-
cie na Štúrovej ulici. Na mieste vybral zo strojopisu päť básní, dal
ich prepísať pani sekretárke, a tak sa v čísle 8 – august 1973 objavili
básničky 17-ročného Dana Heviera.
Na tomto mieste prestávajú moje senti-menty (termín Štefana Mo-
ravčíka) a pýtam sa, čo je za nimi. Možno svedectvo o dobe, ktorá
sa chvála/žiaľ nevráti. Doba cenzúry i autocenzúry, ale aj žičlivosti
medzi dorastencami a krstnými otcami, doba živého pulzu literatú-
ry, zápalistých polemík, a to nielen papierových, ohnivých debát,
súdnych sporov za negatívne kritiky, čítania a písania medzi riadka
mi… Doba papiera a textov. Doba časopisov, ktoré sa zháňali po ce
lom meste…
S opatrným optimizmom sa pozerám, či sa náš romboid kreativity
a autentickosti poskladá dohromady alebo bude už natrvalo rozme-
taný v tektonike čias.
Daniel Hevier
182 zobrazení
