Walt Whitman

Whitmanov silný pocit spolupatričnosti je magický a citlivosť, s akou bez pátosu a ľútostivosti približuje údel jednotlivca, je opojná. Robert Pospiš v anotácii ku knihe Spev tebe – Budúcnosť uvádza, že ju „preletel na jeden nádych“.

Optimizmus, vášeň, chaos a zároveň ontologický zmysel, to je nekonečná Whitmanova pieseň. Shakespeare, Tolkien, Poe, Dickinsonová a mnohí iní sú po svojej smrti slávni nielen v literárnom, ale aj v hudobnom a filmovom svete. Poznáme ich, čítali sme ich, učili sme sa o nich. Často citovaný v hudobnej a filmovej produkcii je aj americký básnik Walt Whitman. Mnohí sme ho spoznali v roku 1989 po uvedení filmu Spoločnosť mŕtvych básnikov. Bolo to trochu šokujúce, a tak sme sa začali obzerať po jeho básnickej zbierke Listy trávy (Leaves of Grass), ktorá obsahuje 396 básní. V roku 1996 vyšla v olomouckom vydavateľstve Votobia  monografia o troch bítnikoch s názvom Nazí andělé, kde sa v kapitole o Allenovi Ginsbergovi spomína aj Whitman. Bola to jediná zmienka, ktorú som v tom čase o ňom zaznamenala. Netušila som, že Whitmana preložil do češtiny už Jaroslav Vrchlický. Preklad Listov trávy vyšiel v českom jazyku už v rokoch 1906 a 1956 vo vydavateľstve Naše vojsko. 

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 308 zobrazení