Nesmrteľnosť ako (ne)konečno

Nesmrteľnosť – toto bola moja prvá knižka od Milana Kunderu. Požičiavala som si ju z knižnice.

Študovala som v Bratislave, kde som pochopiteľne navštevovala Univerzitnú knižnicu. Byť v jej priestoroch, pohybovať sa medzi desiatkami zásuviek s rešeršnými lístkami, sedieť v študovni a prehŕňať sa pripravenými tlačovinami, to bol gurmánsky pôžitok. Ale beletriu som si požičiavala v okresnej knižnici v Prievidzi. Knihu Nesmrteľnosť som vrátila a opäť som si ju, s krátkymi odstupmi, požičala štyrikrát za sebou, pretože som sa – azda po prvý raz – konfrontovala s niečím, čo ma celkom vyviedlo z miery. Nadchlo ma to a uchvátilo. Po ťaživých ruských autoroch, po divadelnom Čechovovi, po exilových autoroch čítaných útržkovite, po Grishamovi, Irvingovi či Arthurovi Haileym som sa do Nesmrteľnosti ponorila ako do čistých mäkkých perín na celkom novom mieste, kde je všetko iné a najmä – luxusné.

Počas uplynulého leta som si knihu musela pripomenúť a znovu prečítať, pretože moja spomienka na ňu sa neviazala ani tak na dej, ako na môj vlastný pocit, na úžas, obdiv a rešpekt, aký som cítila. 

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 226 zobrazení