Katarína Borisová: Z Jašíkových Kysúc môžu vzísť ďalšie zvučné mená literatúry

Katarína Borisová Katarína Borisová

Rozhovor s riaditeľkou Kysuckej knižnice v Čadci Katarínou Borisovou

Súťaž Jašíkove Kysuce sa zrodila z podujatia venovaného Rudolfovi Jašíkovi. Myslíte si, že tvorba tohto slovenského klasika má čo povedať aj dnešným mladým čitateľom či začínajúcim spisovateľom?
Každý spisovateľ chce podľa mňa svojím dielom čitateľom odovzdať nejaké posolstvo alebo aspoň zamyslenie. Už závisí od nich, či si z jeho odkazu niečo prevezmú a, samozrejme, je na každého rozhodnutí, či sa s daným názorom stotožní, alebo má názor iný. Rudolf Jašík predčasne odišiel uprostred svojej literárnej tvorby, no zanechal v nej hlboký odkaz, ktorý nás oslovuje aj v súčasnej dobe. Jeho dielo inšpirované kysuckým prostredím v čase hospodárskej krízy v 30. rokoch 20. storočia, je vsadené do súradníc doby a zároveň preniká do hĺbky ľudských osudov. A snáď aj viacero autorov súčasnosti, možno si to ani neuvedomujú, ide rovnakým smerom – píšu o prostredí, ktoré poznajú a zároveň o problémoch, ktoré v spoločnosti sú. Takže áno, Rudolf Jašík so svojou tvorbou (i životným príbehom) má čo povedať mladým i ostatným generáciám aj dnes.
Zo súťaže vzišlo viacero zvučných mien slovenskej literatúry – k prvým víťazom patrili napríklad Peter Holka či Igor Otčenáš, neskôr Pavol Rankov, Ivana Dobrakovová, Peter Getting alebo Marián Grupač. Dá sa teda povedať, že súťaž je liahňou slovenských literárnych talentov?
Položili ste otázku a vymenovaním významných autorov ste vlastne aj odpovedali, navyše by tento zoznam mohol byť ešte dlhší. Musím len súhlasiť. Teším sa, že Igor Otčenáš je porotcom aktuálneho ročníka súťaže, s Mariánom Grupačom sme spolupracovali aj tento rok na inom festivale, Peter Holka svoje postrehy aj súvislosti z minulosti spojenej s Jašíkovou Turzovkou, neskôr premenovanou na Jašíkove Kysuce, zhrnul aj v odkaze do publikácie k 100. výročiu knižnice v tomto roku. Ladislav Hrubý, toho určite treba spomenúť, s nami spolupracuje pravidelne, aby motivoval a viedol autorov v literárnom klube Oáza… A mohla by som pokračovať ďalej. Aj autori ostatných ročníkov majú určite potenciál a verím, že o pár rokov sa bude rovnako o nich rozprávať ako o tých, ktorých začiatky boli spojené aj s knižnicou v Čadci prostredníctvom tejto súťaže.
Veľmi významnou literárnou súťažou sa od roku 1996 stala Poviedka, ktorú organizuje Koloman Kertész Bagala – ovplyvnila nejakým spôsobom Jašíkove Kysuce? Ako by ste definovali rozdiel medzi týmito súťažami? A vzhľadom na to, že konkurencia literárnych súťaží na Slovensku všeobecne rastie, začali ste viac akcentovať regionálny rozmer Jašíkových Kysúc?
Literárne súťaže sú neodmysliteľnou súčasťou literárneho života. Ich hlavným cieľom je objavovať literárne talenty, na tom sa, verím, zhodneme s organizátormi ktorejkoľvek súťaže. Mali by motivovať nádejných autorov predstaviť sa so svojou tvorbou odbornej porote a následne cez časopisy širšej verejnosti umožniť mladým literátom konfrontovať sa s generačne rovnakými autormi a v neposlednom rade poskytnúť vydavateľstvám zaujímavé tipy na prípadný knižný debut. Rozdiel je v tom, že práve Jašíkove Kysuce sú najstaršou literárnou súťažou pre začínajúcich prozaikov na Slovensku, vznikli v Jašíkovej Turzovke, na Kysuciach a tu aj ostávajú. Vyše polstoročná tradícia im dodáva punc kvality, pod ktorou sa už po viac generácií rodia naozaj úspešní prozaickí autori. Každá súťaž má svoje silné stránky, našli by sme ich určite veľa u spomínanej Poviedky i u iných. A myslím si, že bude dobré, keď sa nebudeme ako organizátori vnímať ako konkurencia, ale ako príležitosť nájsť pre súčasný svet zaujímavých literárnych tvorcov.
Ako sa zrodila myšlienka zakomponovať do súťaže ďalšiu vekovú kategóriu, teda mládež do 18 rokov a rovnako ju obohatiť o autorov literárnych esejí?
V roku 2004 organizátori 36. ročníka súťaže – Spolok slovenských spisovateľov, Literárny fond, Kysucká kultúrna nadácia a Kysucká knižnica v Čadci otvorili súťaž aj mladším ročníkom. Mládež vo veku 10 až 18 rokov môže odvtedy svojimi prózami zabojovať aj o Cenu Jozefa Hnitku. Jozef Hnitka, obdobne ako Rudolf Jašík, bol osobnosťou Kysúc, pre svoje nadanie i presvedčenie musel znášať dôsledky režimu, bol spisovateľom, pedagógom a zároveň i prvým riaditeľom Okresnej knižnice v Čadci. V tomto roku bolo dokonca pomenované nábrežie pri rieke Kysuca v meste Čadca podľa tohto kysuckého spisovateľa ako Alej Jozefa Hnitku. Rozhodnutím LITFONDU a na žiadosť Kysuckej kultúrnej nadácie do štruktúry súťaže pribudol druhý emblém – Jozef Hnitka, ktorého s Rudolfom Jašíkom spája nielen spoločné rodisko – Turzovka a život plný krívd, ale aj ideál ľudskosti a slobody. Cena Esej o diele slovenskej literatúry je udeľovaná od roku 2019, zásluhu na tom má literárna vedkyňa, spisovateľka, vysokoškolská pedagogička profesorka Mária Bátorová. To, že bola vytvorená takáto kategória dáva priestor najmä študentom skutočne sa zamyslieť nad tými dielami, ktoré už niečo čitateľom zanechali a objavovať možno i nové súvislosti subjektívnym pohľadom. Rovnako tak uvažovať o literatúre, jej súčastiach a odkazoch.
Keďže v súťaži mapujete aj detské talenty do 18 rokov – zapôsobili na vás niektoré súťažné texty svojou nečakanou vyzretosťou či hĺbkou?
Áno! Práve preto som presvedčená, že môžu aj z Jašíkových Kysúc vzísť ďalšie zvučné mená slovenskej literatúry.
Z pozície organizátorky, ale aj riaditeľky knižnice – ako hodnotíte záujem dnešnej mladej generácie o literatúru? Často sa hovorí, že je podstatne slabší, než kedysi. Potvrdzujú to vaše skúsenosti? Je podľa vás rovnako dôležité vychovávať nielen „pisateľov“, ale aj čitateľov, aby budúci slovenskí autori mali pre koho písať?
Často dnes hovoríme o tom, že deti sú iné. A rodičia nie sú iní? Starí rodičia – nie sú iní? A tak sa to odráža aj na deťoch, alebo teda mladej generácii. Ja som však presvedčená, že ak v sebe máme objaviť „lásku k čítaniu“, tak sa tak stane v akomkoľvek veku. Ako v príbehu Malej veľkej čitateľky od Roalda Dahla napríklad. Našou úlohou z pohľadu knižnice a organizátorov okrem množstva iných významných podujatí i dvoch celoštátnych súťaží – Jašíkových Kysúc i Jurinovej jesene – je snažiť sa robiť všetko pre to, aby sme prilákali čo najviac detí, mladých, dospelých… aby sme im ukazovali, že práve prostredníctvom kníh môžu objaviť zaujímavé príbehy, motiváciu, inšpiráciu, napätie, zvraty, poučenia, rozuzlenia… Ale to úsilie nemôže byť len cieľom knihovníkov, tiež spisovateľov, ilustrátorov, vydavateľstiev, kritikov či predajcov kníh naprieč krajinou, ale najmä spoločnosti ako celku. A ja verím, že prichádzame do doby, keď významu čítania opäť vrátime jeho skutočnú váhu, a to nielen u detí.
Čo by ste budúcim súťažiacim, a teda aj začínajúcim autorom odkázali a zaželali?
Aby nachádzali inšpiráciu a boli vytrvalí, ukazovali svoju jedinečnosť a v kritike a pripomienkach od porotcov alebo iných autorov nachádzali povzbudenie, nie strach alebo hnev, pretože tie brzdia každý talent. A ja verím, že naša krajina je plná talentov!
Otázky kládol Márius Kopcsay, spisovateľ a šéfredaktor časopisu Romboid.

 23 zobrazení