FILIP HORNÍK

Jelenia hlava

Žilina, Artis Omnis, 2024

Literárny debut ilustrátora Filipa Horníka, próza Jelenia hlava, je zasadený do prvej polovice štrnásteho storočia. V diele sa rozvíja príbeh bezmenného Pisára, ktorý sa, súc poverený panovníkom, vydáva na pešiu púť s cieľom podať správu „o najvýchodnejších chotároch kráľovstva“ (s. 7). Gro deja sa odohráva po Pisárovom príchode do vinárskej obce Trpká Hruška, zmietanej nevysvetlenými vraždami mladých žien.

V Horníkovom texte sa prekrývajú viaceré žánrové schémy a intertextuálne inšpirácie: novela má rozprávkové prvky, no najzjavnejší je vplyv Ecovho Mena ruže, predovšetkým s ohľadom na kombináciu pôdorysu detektívneho žánra s „vozvýšenými“ komunikačnými ambíciami prózy a s historickou látkou vychádzajúcou z reálií neskorého stredoveku (Jelenia hlava je zasadená do roku 1330, udalosti Mena ruže sa odvíjajú v roku 1327). V próze badať aj ozveny žánra folk horror, reprezentovaného napríklad filmom Rituál z roku 1973(v origináli The Wicker Man) – Rituál aj Jelenia hlava uplatňujú známy vzorec, v rámci ktorého návštevník (spravidla civilizovaný kresťan) prichádza do izolovaného vidieckeho sídla, kde pod povrchom prežívajú pozostatky krvavého pohanského kultu.

Texty zasadené do odľahlej minulosti sa musia nutne vysporiadať s časovou priepasťou deliacou zobrazovaný svet a aktuálne žitú prítomnosť autora i čitateľa. Tento časový dištanc sa pod rukami talentovaných a poučených spisovateľov stáva potenciálnym ziskom, pre priemerných a podpriemerných autorov však predstavuje značné, zväčša fatálne riziko: výsledkom tak bývajú nepresvedčivé atrapy „minulého“ myslenia a reči, ktoré text znehodnocujú. Horník nie je Umberto Eco, no nazvať Jeleniu hlavu atrapou by nebolo primerané. Rozprávanie je na všetkých rovinách – predovšetkým na štylistickej – evidentnou konštrukciou autora, ktorý nie je medievalistom, napriek tomu platí, že Horník sa vyhýba príliš okatým prešľapom, ktoré by text posúvali do nechcene komických polôh.

Pomáha si tu napríklad zdvojením rozprávača: autorský rozprávač predstavuje akési prevažne nadčasové, ahistorické vedomie, zatiaľ čo priame rozprávanie Pisára – rozsahom omnoho kratšie – sa usiluje o tesnejšie diskurzívne primknutie k stredoveku, napríklad za použitia alegorickej obraznosti: „Po chvíli had vyplazil jazyk. Za krátky okamih svoj pohyb zopakoval, no pridal aj rozdrapenie lesklej papule. Z nej sa tlačilo von svetlé vajce. Plaz ho položil do plávajúceho ostrovčeka z lístia. Naproti tomu druhé vajce zatlačil hlbšie, až sa hrča pomaly stratila v záhyboch popolavého tela. Vietor nabral pôvodný smer a opätovne sa oprel o čepele rastlín, ktoré zostali naklonené na stranu“ (s. 54). Historické obdobie je v knihe sprítomňované aj Horníkovými ilustráciami, ktoré uplatňujú zobrazovacie konvencie a charakteristické motívy neskorostredovekých rytín.

Protihráčom časovej odľahlosti deja je bezprostrednosť a špecifickosť jeho priestorového určenia. V príbehu sa mapuje tak topografia, ako aj kultúrna pamäť malokarpatského regiónu s jeho vinárskymi tradíciami, čím sa rozprávanie načahuje k súčasnosti. Týka sa to aj zjavných tematických presahov do prítomnosti; tie sú väčšinou vedené skrz nastoľovanie „nadčasových“ sociálnych problémov, akými sú nevraživosť voči inakosti, náchylnosť k dezinformačnému chaosu či scapegoating (vytváranie obetných baránkov): „Ľudia využívali jeho prítomnosť na vybitie vlastnej zloby a nenávisti. Ako v dávnych dobách, keď bolo dovolené bežnému plebsu hádzať kamene do odsúdeného, aj dnes si tunajší odkladali kusy zloby a nenávisti. Kamene bolesti a hanby padali na mužovu hrdosť a ľudskosť“ (s. 24). V súlade so žánrovými parametrami textu nedochádza k podrobnejšiemu či invenčnému rozpracovaniu týchto pálčivých tém, problém však predstavuje sporadická silenosť, s ktorou sú včleňované do naratívneho plánu.

Zrejme najzávažnejším nedostatkom Horníkovho debutu je nevyváženosť naratívnej kompozície textu. Zhruba celá prvá tretina rozprávania je venovaná expozícii, prácne sa tu predstavujú hlavní aktéri, dobová scenéria a prostredie; nepatrične veľa priestoru zaberajú naratívne podružné celky, v prvom rade prorocké vidiny predznamenávajúce ďalšie dianie, no taktiež aj segmenty rozvádzajúce „prehistóriu“ rozprávania. Detektívna „záhada“ je potom naplno rozvinutá až kdesi na rozhraní poslednej tretiny textu, pričom jej finálne riešenie pôsobí uponáhľaným, nedotiahnutým dojmom.

Jelenia hlava je literárne dvojlomným textom: vo svojom jadre ide o žánrové podujatie, pričom práve s ohľadom na príslušné žánrové očakávania sa do popredia derú debutantské deficity textu. Mimo tohto jadra ponúka próza sériu literárnych „bonusov“, ktoré ju vyčleňujú z okruhu štandardných žánroviek: historické reálie aj geografický priestor nie sú iba bezpríznakovými rekvizitami, autor s nimi zaobchádza neobvykle citlivo; veľká časť textu je na štylisticky dobrej až nadpriemernej úrovni, čo nie je zanedbateľné práve vzhľadom na historické pozadie deja; napokon treba spomenúť, že z vizuálneho hľadiska ide o pozoruhodnú knihu. Táto dvojlomnosť Horníkovho debutu môže mať za následok buď rozšírenie cieľovej skupiny knihy, alebo, naopak, jej pád medzi dve stoličky.

 110 zobrazení