Vážená pani prezidentka Macedónska, dámy a páni, milí prítomní!

Je pre mňa veľká česť a uznanie prijať tu na brehu Ochridského jazera v Macedónsku na jednom z najvýznamnejších medzinárodných festivalov súčasného sveta poézie bez hraníc v Struge cenu Zlatý veniec 2025 (Golden Wreath 2025).

Považujem to za veľkú satisfakciu dostať sa takto do výnimočnej spoločnosti skvelých básnikov z celého básnického sveta, takých dôležitých po celý čas aj pre mňa, ale aj pre slovenskú a macedónsku poéziu.

Som veľmi rád, že pri tejto jedinečnej príležitosti môžem vysloviť svoje hlboké presvedčenie, že spolu s nami ako aktívnymi účastníkmi tu trvá – a v rôznych formách, spôsoboch a vzájomných vplyvoch aj konfrontáciách – sa ďalej rozvíja a rastie neuhasiteľná tradícia otvorenej súčasnej európskej básnickej kultúry, ktorá na všetky strany absorbuje aj emituje – zvnútra presahuje a zvonka prijíma – rôzne národné aj európske aj iné pohyblivé hranice. Práve otvorená, živá európska kultúra ako fenomén pozostávajúci z mnohých rôznych zdrojov je pre mňa tvorivým základom celej našej dnešnej spoločnej Európy ako projektu aj faktu. Práve dnes všetci vieme, prečo to hovorím. Škrupina tejto chvíle nášho sveta praská.

Je mi cťou prihlásiť sa otvorene k tejto mnohokultúrnej básnickej tradícii neustáleho vytvárania jedinečnej vlastnej živej neopakovateľnej reči ľudského jedinca, ktorá uchováva ten odveký „balans medzi jednotlivcom a všeobecnosťou“ – ako trefne kdesi poznamenal Albert Camus.

Na vlastný spôsob tvoriacich sa súvislostí súčasnej básne pestuje a prehlbuje našu dnešnú vnímavosť, citlivosť myslenia aj konania. A viditeľne dvíha náš vlastný jednotlivý artikulovaný hlas. A pri živote udržiava nenahraditeľnú pozíciu základných slobodných kultúrnych hodnôt, na ktorých stojí naša ľudská tvár aj naša živá reč. Aj význam – ich vzájomné napätie.

Jednoznačná významotvorná sieť básne, ktorá prebieha ako otvorený proces reči priamo v našej otvorenej mysli a pred našimi žasnúcimi očami, je výrazom našej slobody.

Aj dieťa vie, že báseň žije skrz slová a prostredníctvom slov. Slová sú nevyhnutné. Ale poézia prekračuje svoje slová. A stáva sa vlastným významom. Potichu priznávam, že sa tajne vždy znova pokúšam stať sa aspoň na okamih básnikom. Hýbem sa, pokúšam sa. Ale kto to vlastne je, medzi nami, práve dnes? A čo to znamená?

Práve dnes, uprostred neistého sveta, v ktorom sú hodnoty nášho vnímania aj ich vízie tak nebezpečne rozkolísané. Vnútorný hlas aj jeho vnútorný človek v básni trvá na svojom. Je to akcia, beh, pohyblivý kontext, smerovanie k ľudskosti. Pritom každý vo svojom dôvernom singulári nesie náš plurál. A je tu s nami aj dych začiatočníkov. V spoločenstve nášho prvého básnického spojenia, ktoré sme si spoločne s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom u nás na Slovensku nazvali Osamelí bežci, to stále platí. Každý sám za seba, z vlastných síl, vlastnými krokmi a pritom spolu s nami postupuje nerozlučná pointa. Ideme ďalej!

Radujme sa: táto minca stále platí. Vďaka za vašu vnímavú pozornosť. Načúvajme. Držme sa ďalej spolu toho podivného hlasu, ktorý sa v nás vytrvalo vždy znova hľadá, ktorý v nás hľadá reč od počiatku a nikdy nechce zaniknúť.

Škrupina tejto chvíle nášho sveta praská. Našou nádejou je žiť hlbšie a viac. Ísť neznámou cestou, nestrácať odvahu byť básnikom.

 112 zobrazení