Možno je to trochu dušičková téma, no predsa len viac-menej súvisí s literatúrou a umením. Židia dodnes nevedia, kam sa podel z hrobu Ježiš Kristus. Francúzi netušia, kde zložil svoje kosti Francois Villon. Pri jeho mene životopisci uvádzajú: básnik, povaľač, zlodej a vrah. Naposledy „bol videný“ v Paríži. Zmizol bez stopy. Celkom presne nebol v súvislosti so skonom lokalizovaný ani Antoine de Saint-Exupéry. Buď zomrel na oblohe, alebo tam prinajmenšom strávil posledné chvíľky života. Rakúšania celkom presne nevedia, kam si pochovali Mozarta. Maďari podľa niektorých prameňov naposledy videli Sándora Petőfiho, ako sa zaháňa šabľou a v rozhalenej košeli sa vrhá na bojisko. Rusi nevedia, kam pochovali Osipa Mandeľštama. A Slováci? Netušia, kde odpočíva Juro Jánošík. Ako keby sa tým tiež zaradili medzi vyspelejšie kultúrne národy.

„Reč si ťa vybrala, aby si povedala svoje,“ – hovorieval s obľubou básnik a prekladateľ Jozef Mihalkovič mladým adeptom poézie a vravel to často i starším vycválaným básnikom. Kto ho poznal, vie, že nikdy nezostalo len pri tejto sentencii, ale že to bol vždy úvod k jeho „proslovu“ o majestáte reči, o poézii. Nik so zdravým rozumom ho pri jeho verbálnej bravúre neprerušoval. Zomrel pred niekoľkými dňami vo veku neuveriteľných 90 rokov. V pekný októbrový slnečný deň ho na cintoríne v Modre v dobrom rozpoložení pochovali príbuzní a kruh priateľov.

O čosi podobné ako Mihalkovič – v ľubovoľný deň urobiť z reči sviatok –, sa pred ním pokúšali viacerí:

Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá;
je, vidím, cítim, celok života,
môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá
a moja odev, ktorej neviem ceny.

Takto „bezelstne“ to vedel napísať iba Hviezdoslav. Len hŕstka ľudí má skutočný talent a vedomie o prítomnosti veľkých vecí v živote a veľkých cenín v reči. Z našej generácie to bol napríklad Jozef Urban, ktorého piesne si dodnes spieva celé Slovensko, lebo medzitým už zľudoveli: Voda, čo nás drží nad vodou, Vráť trochu lásky medzi nás. Jeho typ talentu presne vystihol Ľubomír Feldek: „Mélický talent sa rodí z najhlbších zdrojov, z tých, z ktorých sa zrodila ľudová pieseň.“

Pri dokončovaní tohto čísla sme sa koncom októbra stretli vo Vysokých Tatrách na 61. Wolkrovej Polianke. Cenu časopisu Romboid získal Matej Vivoda. Laureáta, ktorý by vzišiel zo súťaže, tento rok Wolkrova Polianka nemala. Možno aj takýmto spôsobom sa dá vyjadriť, že to nemajú byť preteky v písaní, ale hlavne stretnutia nad básňami.

Napokon, ľudia slov nemusia hovoriť len vo vlastnom záujme, ale aj v prospech druhých. Príkladov nájdeme dosť aj v aktuálnom čísle Romboidu. Michal Přibáň píše o Ľudmile Pastierovej a jej Fenoméne samizdat. Peter Zajac píše Dežovi Ursinymu. Výkvet slovenských literátov rad-radom blahopraje básnikovi Ivanovi Štrpkovi k získaniu prestížneho literárneho ocenenia Zlatý veniec a my sa k nim pripájame.

Za redakciu

Ján Litvák, šéfredaktor

 140 zobrazení