Alexander Balogh: Môj český snár

Bratislava, Artforum, 2022

V 267 stranovej knihe s vkusným dizajnom a grafikou (Elena Čániová) je množstvo neoficiálnych fotografií od rôznych autorov, a tak je nielen čo čítať, ale aj na čo sa pozerať. Pri textoch možno hovoriť o synkretizme, o vhodnom striedaní rôznych žánrov. Autor názov svojej knihy vysvetľuje takto: „Snár som si pre tento prípad zadefinoval ako kolekciu zážitkov a skúseností zo stretnutí s vybranými umelcami a ich dielami […] Proste snár ako symbol úprimného obdivu“ (s. 7). Podľa slovníka je snár „kniha obsahujúca výklady snov“, a teda musíme (a chceme) prijať Baloghovo metaforické vyjadrenie názvu jeho knihy. V živote môžeme snívať o všeličom, o človeku, o ľuďoch a Alexandrovi Baloghovi sa takýto sen vyplnil – vytvoril knihu „výkladu snov“ o umelcoch, ktorých si vážil a váži, ba dokonca sa s nimi rôznorodými spôsobmi stretol. Jednotlivé osobnosti sú jemne prepojené tým, čo Balogh nadobudol poznávaním a poznaním, čo postupne vytvára odpoveď na otázku, prečo si vybral práve týchto pätnásť osobností a prečo je to jeho „český snár“. Okrem jednej výnimky z pätnástich osobností českej kultúry a umenia  ide o osobné stretnutia s nimi a ich tvorbou. Autor mal na to dôvod i priestor, keďže dlhé roky pôsobil v denníku SME a v Denníku N. Prečo práve pätnásť a prečo práve títo autori v úvode ku knihe napísal: „je to môj privátny výber“ (s. 8). Vybral si najmä osobnosti z disentu, undergroundu a samizdatu, prípadne z tzv. sivej zóny. A napísal o nich tak, že percipient po prečítaní textov (i s odstupom času) na nich myslí, stali sa mu niečím (alebo všetkým) blízke, príťažlivé. Zvolil si českých autorov, lebo mal pocit, že na Slovensku sa o nich málo písalo a málo sa o nich vie, hoci mnohí z nich sa vždy usilovali o česko-slovenskú vzájomnosť a spoločnú kultúru. Balogh nenecháva nič len načrtnuté, všetko vysvetľuje, dopovedá, a tak príjemca nadobúda nové informácie, vysvetlenia, dopĺňa si obraz umelcov, lebo autor ich dáva do vzťahov a zaraďuje do historického a spoločenského kontextu dejín.

Každá z pätnástich kapitol sa začína portrétom – neoficiálnou fotografiou a heslovitým názvom, ktorý najčastejšie predstavuje dôležitú výpoveď o osobnosti či jej sentenciu. Balogh strieda v knihe žánre – rozhovory, rozprávania, biografie, reflexie. Dobré a zaujímavé je, že češtinu necháva češtinou, neprekladá, keď to má v pôvodnom jazyku svoju neopakovateľnú hodnotu. Jednotlivé osobnosti charakterizuje veľmi dôkladne (ich plusy i mínusy). Ide napríklad o postupnú premenu presvedčenia u Egona Bondyho, čiže Zbyňka Fišera (1930 – 2007) od surrealistu a marxistu k spoločenstvu, ktoré „je označované ako prvá generácia českého undergroundu“ (s. 14). A hoci prešiel rôznymi názorovými a životnými peripetiami, platí to o ňom, o jeho diele, ktoré zostalo podnes. Pre jeho životnú cestu bol typický „večný underground a celoživotný protest“ (s. 11). Autor knihy predkladá čitateľovi vari všetko, čo sa o jednotlivých osobnostiach dalo a dá overiť, povedať, zrekonštruovať a v malej miere možno i fabulovať. Je to čítanie naozaj zaujímavé, pútavé a Baloghovi treba  vyjadriť vďaku za veľké množstvo materiálov a dokumentov, ktoré v knihe odhalil. Obdivuhodné sú analýzy konkrétnych diel množstva autorov, o ktorých vytvoril portréty. Dostalo sa tak aj  na odborné pohľady na rozmanitú literárnu tvorbu Egona Bondyho. „Hoci Egon Bondy navždy zostane kontroverznou postavou večného rebela a provokatéra či svojrázneho proroka a vizionára, zanechal po sebe skvelý literárny odkaz predstavený zhruba dvadsiatkou próz, gigantickým mnohotisícstranovým básnickým dielom a podobne obsiahlym opusom filozofických textov“ (s. 22).

 355 zobrazení