Nad zbierkou Juraja Kuniaka Ako sme sa stali

Hneď v prvých básňach zbierky Juraja Kuniaka Ako sme sa stali (Kordíky, Skalná ruža, 2022) je významne prítomné výtvarné videnie, s osobitným dôrazom na farbu, ale aj na líniu. Básnik ho obohacuje o synestetické možnosti poézie. Proti „bezfarebnosti / ubiehajúceho času, šedivému mixu“ stavia „hlasy farieb“ (auditívno-chromatická synestézia). Pozornosť sa sústreďuje na „hľadanie farby“, na jej rozoznanie pôsobiace ako objav, vyžadujúce zaostrený zrak (Hľadanie farby). Nejde o málo, ale o obývateľnosť planéty a tá sa zakladá na tom, že „každá chvíľa“ má inú farbu, „jazyk“, a na poznaní, že „Zázrak je niečo, čo sa zdá byť nemožné, / a predsa sa to stane“ (Obývateľná planéta). V básni Prechádzka s Paulom Kleem básnik proti „mŕtvemu bodu“ v intenciách tohto maliara stavia čiaru, líniu, ktorá ho „prekonáva“. Mnohotvárnosť bytia evokujú „najrozmanitejšie línie“; ak sa v mestskom „mnohohlase“ línií objaví „cudzia tvár“, nasleduje „pozdrav úsmevom“. Ústi to do synestetickej hudobno-tvarovej „symfónie foriem“ alebo iného rovnako hodnotového zmyslového, tentoraz vizuálneho ozrejmenia metaforou línie ako „vedúceho vlákna v húštine aj za súmraku“. V básni Ako sme sa stali kvetmi sa vítaná pestrosť predstavuje enumeráciou prvkov prírodného sveta (enumerácia je častý postup v Kuniakovej zbierke). V tejto básni „stojatý vzduch rozvírilo / trepotanie krídel“ motýľov, nezvyčajných, prvý raz videných vidlochvostov feniklových, ktoré sú akoby z predcivilizačného neporušeného sveta, lebo sa „predbiehajú v snahe dotknúť sa“ dvojice, akoby – podľa partnerkinej interpretácie – „prvýkrát uvideli ľudí“ a pokladali ich za „exotické kvety“. Dvojica je týmito tvormi a ich správaním fascinovaná. Báseň zrejme vychádza z konkrétneho zážitku.

Z tohto zdroja a z autorovho vlastného poznávania prírody alebo z jej prežívania a poznávania s partnerkou či s priateľmi povstáva aj básnikovo uchopovanie prírodnej krajiny, ako je to aj v básni Pohľad z Choča, kde subjekt zisťuje, že „vo vzduchu otvoreného priestoru / nad pásmom kosodreviny“ je dominantný „pokoj“. Výstižne a pôsobivo ho na základe vlastného pozorovania aj charakterizuje: „Rozprestiera ho viditeľnosť, premeriava ho / plachtenie dravého vtáka / stúpajúceho po špirále do neba. // Rozopäté letky, chvost ako roztvorený vejár, / konce krídel prstovito roztiahnuté.“ Vlastné zažitie a poznávanie prírody sa pritom zvyčajne stretá s presnými a bohatými prírodovednými údajmi.

 592 zobrazení

Ján Zambor

(nar. 1947, Tušická Nová Ves) je básnik, literárny vedec, vysokoškolský profesor (v súčasnosti už na dôchodku), prekladateľ, popredný rusista a hispanista.