Pod vplyvom udalostí v susedných socialistických krajinách – v Poľsku a Maďarsku sa koncom osemdesiatych rokov minulého storočia mobilizovala aj naša verejnosť. Stúpala nespokojnosť s vládou, s ekonomickým úpadkom, technologickým zaostávaním za Západom.
Nie je to taký dávny príbeh, a významný podiel na revolučných udalostiach mali opäť študenti. Začali demonštráciou v predvečer svojho sviatku Medzinárodného dňa študentstva v Bratislave, ďalší deň pokračovala mohutná demonštrácia pražských študentov, už aj so zásahom polície. Brutalita represívnych zložiek podnietila k štrajku divadelníkov a v ďalších dňoch viedla k silnému občianskemu odporu, ktorý sa prejavil demonštráciami vo všetkých veľkých mestách po celej republike. Komunistickou mocou hnutie odporu zatriaslo. Pod náporom demonštrácií pristúpila na vyjednávanie s čoraz silnejším mandátom vzniknutého hnutia, občianskeho zastúpenia: Verejnosti proti násiliu na Slovensku a Občianskeho fóra v Čechách.
S radosťou sme sa v tie pamätné sychravé novembrové dni roku 1989 zúčastňovali na protestných zhromaždeniach a štrngali kľúčmi. K stretu s komunistami, ktorí sa nedobrovoľne vzdávali svojich pozícií, dochádzalo na všetkých úrovniach. Nemali za sebou oporu Sovietskeho zväzu, len túžbu po udržaní moci a starú mantru – účel svätí prostriedky. Ale tá im už nestačila. Ani kompromisy pri zložení vlády a vytvorení vlády národného porozumenia so zástupcami revolučného hnutia nedokázali zvrátiť vývoj udalostí a zachrániť režim. Padol, rovnako ako Berlínsky múr.
Počas Nežnej revolúcie sme boli iba pouličnými aktérmi. Nebola to repríza roku 1968, déjà vu, ako sa nám spočiatku zdalo. Dušan sa zúčastnil na prípravnom stretnutí iniciovanom disidentmi u spisovateľa Ivana Kadlečíka či v Umeleckej besede, kde sa formovalo občianske hnutie, budúce VPN, ale ostal v úzadí, osobne sa neangažoval na verejnosti. Svojou povahou bol introvert a celoživotný solitér, vyhýbal sa organizovanému spoločenskému životu, kde človek môže stratiť sám seba. Nanajvýš svojsky tvorili disent spolu s Vargom, ktorý bol tiež umelec solitér. Revolúcia im otvorila brány slobody a možnej demokracie a oni jej slúžili tak, ako najlepšie vedeli – vlastnou tvorbou. Bez nárokov na zásluhy, ocenenia a posty. Nové možnosti priťahovali nových prisluhovačov, karieristov, novú šedú zónu moci.
V tom pamätnom novembri 1989 som pracovala takmer v centre mesta a po skončení služby som sa ponáhľala na námestie SNP, kde sa už zhromažďovali ľudia z okolitých úradov a rôznych zamestnaní: školáci, študenti, pestrá zmes národa, ktorá dychtila po zmene, po dôstojnom živote v slobodnej krajine. Dušan odchádzal z domova podvečer tak, aby prišiel včas na začiatok demonštrácie.
Bolo to pre nás veľké zadosťučinenie, že sme sa cítili opäť rovnocenní s ostatnými spoluobčanmi. Plnými dúškami sme si užívali spolupatričnosť a jednotu v túžbe po zmene režimu. Arogancia členskej základne jedinej strany sa zmiernila, priam rozpustila.
Držali sme sa za ruky, tlačili sa pred tribúnou, kde stáli Dušanovi známi, ktorí odvážne vystúpili z tieňa, čo stále nebolo až také ľahké. Janka Budaja, tvár novembra, sme poznali, mal našu dôveru, tak ako herec Milan Kňažko, Juraj Flamík, Fedor Gál a ďalší. Ivana Hoffmana, speváka a skladateľa novembrovej hymny „Sľúbili sme si lásku“, sme spoznali na demonštráciách a spievali spolu s ním.
Dušan zaujato počúval tribúnov, posudzoval ich pravdovravnosť a zúril, keď sa medzi nimi objavovali samozvaní revolucionári, preoblečení komunisti. Ukazoval na nich prstom a posielal ich preč z pódia, až skutočne odišli. Bolo mi to trápne, chápala som, že aj mnohí komunisti majú dosť totality, ktorú tak statočne udržiavali, a my ostatní, ktorí sme im to umožňovali, sme predsa neboli bez viny. Videla som tam mladého vedca, návštevníka džezových podujatí, ako okrajovej a alternatívnej kultúry v osvetových besedách, kde vtedy snoril, podobne ako konfident Kapusta. Tu bol na tribúne a usmieval sa. Aj ja som sa usmievala. Spoznávala som ďalších a ďalších známych, z inštitúcií, kde som pracovala a dosť často menila zamestnania. Azda to nespôsobila atmosférická porucha, ktorá sa môže opäť normalizovať! Napokon, s Ivanom Hoffmanom si verejne a dobrovoľne sľubujeme lásku a vernosť a náš vzťah má potenciál vydržať. Vo viere, v láske a nádeji sa rozchádzame do svojich domovov, aby sme sa zajtra opäť stretli. To nemôže byť karneval preoblečených súdruhov a súdružiek, ako to hodnotí môj skeptický manžel.
„Si oportunistka!“ vyhlásil útočne a nahlas, aby to počuli aj prípadní oportunisti okolo nás.
„V záujme zachovania života, nie zo zištných dôvodov.“
Mala som muža bojovníka, za slobodu by dal život. Ja som život ochraňovala.
Manifestácia sa skončila, rozchádzali sme sa všetkými smermi. Ja s Dušanom ruka v ruke ako pred dvadsiatimi rokmi. Odbočili sme na Klobučnícku ulicu, chceli sme ísť niekam na šalát, ako bolo naším zvykom. Vtom sa okolo nás prehnala skupina mladých chlapcov, možno študentov, hlučných, akoby im patril svet. Husákove deti? Tak sme nazývali generáciu z obdobia začiatku normalizácie. Kúsok pred nami zastali, zaváhali, cúvli a vrhli sa na Dušana. Zľakla som sa. Bolo ich dosť, možno šli po demonštrantoch. Je to Mitana, vykrikovali, je náš! Jeden ho zozadu schytil pod pažami, ďalší mu zdvihol nohy, začali ho vyhadzovať, kričali názvy jeho poviedok. Už som sa nebála, ani keď ho na rukách odnášali ulicou ako trofej, až sa mi stratili v dave. Hádam mu neublížia, hádam je v dobrých rukách, musím dôverovať jeho čitateľom, tak, ako to robí on. Je to preňho odmena, jedna z mála, čo sa mu dostane.
Zdvihla som z chodníka čierny baret, čo mu pri únose spadol z hlavy ako usvedčujúci predmet, keby sa mi nevrátil. Pričuchla som si k nemu. Bol cítiť teplom a vtáčím hniezdom, z ktorého vták zasa raz odletel. Nasadila som si baret na hlavu, dobre mi padol v novembrový večer, a zamierila som k bufetu s rybacím šalátom. Zmenilo sa niečo za dvadsať rokov? Dozrela naša túžba po slobode?
Úryvok pochádza z knihy S dušou na jazyku, s kožou na trhu, sentencie o Dušanovi, ktorú tento rok vydalo vydavateľstvo Petrus. Novinárka a Mitanova životná partnerka Eva Kristová-Mitanová na jej stránkach opisuje roky ich spoločného života. Dušan Mitana zomrel 22. mája 2019, dňa 9. decembra 2024 by mal 78 rokov.
124 zobrazení
