Od mladosti som pociťoval lásku k poézii a filozofii. Tento môj vzťah bol bytostný, ustavične som ho kultivoval, ale nikdy som nepocítil potrebu po profesionalizácii, po zdokonaľovaní áno. Za všetkým, čo som písal, som stál celou svojou bytosťou. Hodnota toho, čo som vyslovil, by sa nedala zmerať kritériami racionálnej evidencie. Vo svojej práci som bol sústredený nie na profesionálny výkon, ale na tvorbu osobnosti. Od samého začiatku som bol teda filozofickým personalistom, vychádzajúcim z presvedčenia, že skutočnú spoločnosť tvoria osobnosti, a nie naopak, pretože od vojny prestala byť spoločnosť pre človeka útočiskom. Práve naopak, správala sa voči nemu nepriateľsky, obmedzovala ho, prebúdzala v ňom zlé vlastnosti, predovšetkým nevraživosť až zášť – nacionálnu, konfesionálnu a potom tú najobludnejšiu – triednu nenávisť. Tie prvé dve som poznal už cez vojnu v detstve aj na vlastnej koži, tú tretiu sa nám pokúšali vštepiť, ale ubránil som sa tomu. A postupne som sa jej staval na odpor, odmietal som ju ako zlo, ktoré nás môže zničiť. Všetky názory, ktoré som vyslovoval, vychádzali z môjho odporu voči triednej reglementácii, konfrontácii, voči triednemu nepriateľstvu. Vychádzal som z pozície kultúry, ktorá je svojou podstatou silou integrujúcou, zjednocujúcou. Tu treba hľadať pôvod môjho ponímania humanizmu, estetických názorov, môj filozofickoantropologický prístup k literatúre, moje ponímanie vedeckej práce ako slobodnej, od politiky a ideológie nezávislej tvorivej aktivity.

 508 zobrazení