V našej pravidelnej rubrike vám tentoraz v nezmenenej podobe prinášame text, ktorý vyšiel presne pred päťdesiatimi rokmi na prvých stranách Romboidu č. 4/1973. Jeho autorom je prozaik a básnik Andrej Plávka.

Predtým než sa do textu začítate, chceme vás upozorniť, že redakcia sa s napísanými myšlienkami nestotožňuje a nijakú z nich nepropaguje. Text publikujeme v presnom znení a bez zásahov preto, aby sme ním poukázali na obdobie, v ktorom sme žili, čo nám azda pomôže zas o trochu lepšie pochopiť dnešok.

(mr)

NÁRODNÝ UMELEC ANDREJ PLÁVKA
Čo vy, majstri kultúry?

Krehký človek stojí v úžase pred veľkosťou epochy, v ktorej žijeme. Veď je v každej minúte a hodine, vďaka nesmierne rozvinutým komunikáciám, svedkom každodenného diania, ba možno povedať, má ruku na krvnom obehu našej zemegule a chtiac-nechtiac počúva jej zrýchlený tep. Kedysi, za mojich mladých čias, ľudí vzrušovali takrečeno „banálne veci“ – splašili sa kone, rozvodnila sa rieka, blesk udrel do stodoly, utopilo sa dieťa. Ľudia sa vzrušovali, básnici nachádzali hlbokú inšpiráciu.

Náš vták búrlivák, veľký básnik Janko Kráľ, v minulom storočí v úžase nad biedou chodil počúvať k večerným vatrám do púst a hlbokých hôr piesne pastierov a smutné dumky robotného ľudu nad svojím ťažkým osudom. Bože, koľko bolo v básnikoch XIX, storočia ozajstného smútku, ale aj čarovnej romantiky.

 436 zobrazení