(Tomáš Straka – PERSONA NON GRATA)

Nastúpil do auta, v ktorom už sedelo päť žien a rozospatý šofér. Nikomu sa nechcelo preč od detí, od záhrad a domov. Nikomu sa nechcelo pracovať v zahraničnom sociálnom sektore. Nikomu sa nechcelo stráviť ďalších šesť hodín v aute, len aby mohol prebrať klienta od unaveného predchodcu a nabehnúť na svoj druhý život v režime inkognito. Sadol si do mikrobusu za tri cestujúce, vedľa vystrašenej bledej panej a oprel si hlavu o okno. Bolo studené, ale aj tak sa na ňom dal predstierať spánok. Marek sa naučil na nič sa nepýtať, nebolo treba. Tlmený zvuk motora dopĺňali ženské hlasy. Všetky cestujúce zo seba začali chrliť svoje životné postrehy a skúsenosti do desiatich minút a jemu sa páčilo tváriť sa, že spí, a pritom počúvať. Robil to od detstva a vždy sa dozvedel oveľa viac, ako keby sa tváril, že je hore. Ľudia z východného a južného Slovenska so sebou viezli pestrú zmesku batožiny. Nekonečnú kopu rôznofarebných kufrov a batohov, kabeliek a príručných tašiek, termosiek s čajom a kabelkových psov, konkrétne jedného, menom Džidži. Šofér Edo všetkých rozsadil podľa dĺžky nôh, veľkosti zadníc a miesta vylodenia, dupol na plyn a šlo sa. Od Dunaja cez Reich do Deutschlandu.

„Tak čo, Marika, už sa tvoja baba ukľudnila, máš dajaké správy?“ opýtal sa šofér starej známej. Marikinu néni poznali asi všetci. Tentoraz opatrovateľku privítala s vianočným stromčekom starostlivo ozdobeným veľkonočnými vajíčkami, zajačikmi a kuriatkami. Néni veľmi chcela nájsť škatuľu s vianočnými ozdobami, ale buď pre schopnosť nenávratne odložiť veci, alebo pokročilého Alzheimera sa jej to nepodarilo. Néni však mala okrem dekoratérskej vlohy aj tajomnejšie dary a Marekovej spolucestujúcej sa zverila, akí duchovia k nej chodia a ako ich rozoznáva od živých ľudí. Dôležité je zamerať sa na spodnú časť tela pod zvrchníkom či šatami. Ak osoba nemá nohy, je to duch, ak má, ide o bežnú návštevu.

Všetci sa smejú, najhlasnejšie Edo, ktorý z týchto historiek žije najviac.

Marika: „Ale inak dobrá je baba, v pohode, Nata preháňa furt, občas vidí duchov, občas ozdobí stromček, inak však taká zlatá jak z rozprávky.“

„To ja mám takú fašistku pojebanú,“ ozve sa dáma hneď vedľa Eda, až mu zabehne energetický nápoj.

„Úplňe je mimo. Minule še mi začala vyhrážac zos Hitľerom, krava, aľe znaš, jak som še nasrala, ta my im tam chodzime služky robic a ona ešťi toto začňe, a že vojna a ňeznamco, ta ňedostala večeru, ta doraz bul aj Hitler, aj vojna, taká bula dobrá druhi dzeň, že až.“

Auto sa opäť rozosmeje. Dámy si vymieňajú historky, recepty, ukazujú fotky detí. Marek počúva, ako do toho Edo vypeká najkomerčnejšie rádiá každej krajiny, a keby sa nemenil jazyk a prízvuk moderátorov, človek by si ani nevšimol, že vôbec ladí.

 569 zobrazení