Dostala som jemnú ponuku napísať o Romboide.

Pre tých, ktorí by to nevedeli, romboid znamená geometrický útvar, kosodĺžnik. Romboid je básnická zbierka Laca Novomeského s nádherným venovaním: „Zaviatej pamiatke Janka Kráľa, ktorý predstavil poéziu slovenskej literatúre.“

Časopis Romboid založil jeden z našich najskvelejších básnikov Miroslav Válek v roku 1966. Teraz má 57 rokov: je to čudný vek – už viac ako 50, ale ešte nie 60. Verím, že s novou redakciou a transform áciou sa toho časopis dožije.

A tak súkromne Romboid, rovná sa pre mňa Pavel Vilikovský. Pracovala som s ním v redakcii 11 rokov a všetko, čo viem o korektúrach a redigovaní, viem od neho (a popritom dym z kvalitnej fajky, v ktorej bol Three Nuns Tobacco…).

V Romboide som začala pracovať na jar v roku 1985. Dostala som sa tam šťastnou náhodou. Pri posedení v Klube spisovateľov, ešte koncom roka 1984, boli pri stole Marián Kováčik, šéfredaktor Romboidu a Pavel Vilikovský, jeho zástupca. Rozprávali o tom, že potrebujú na zastupovanie redaktora, pretože redaktorka Elena Krššáková si berie voľno, ide do zahraničia.

Doma som nad tým rozmýšľala a na druhý deň som sa v Romboide spýtala Mariána K., či by ma na to miesto neprijali. Pozrel sa na Pavla V., ten vybral z úst fajku a povedal: „Prečo by nie…“ O mesiac som nastúpila do redakcie. Pavel Vilikovský ma prísne a vážne oboznámil s celou redaktorskou prácou, s korektorskými značkami: doteraz mám papier, kde mi svojím charakteristickým okrúhlym písmom napísal rukou všetky potrebné značky, delear som sa naučila ako posledné. Dostala som na starosť poéziu. Redakcia v tých časoch fungovala v mesačnom cykle. Bolo to 12 čísel do roka, štyria redaktori, šéfredaktor, technická redaktorka, sekretárka a externá jazyková korektorka (korektúry robila ešte po nás.) Tlačili sme Romboid v Trnave a po troch korektúrach tesne pred vyjdením sme ešte osobne cestovali vlakom do Trnavy: na náhľad. Pri tlačení sa vyrábali na každý riadok štočky, mám doma pol riadka, olovený obdĺžnik s písmenkami. Neskôr sa to zmenilo. Aj tlačenie časopisu aj redakcie. Všetko je online a osobných kontaktov s prispievateľmi je málo.

Redakcia bola na ulici Obrancov mieru (teraz Štefánikova), kde sme mali tri kancelárie, dve boli oddelené len do polovice stien akýmsi sadrokartónom.

Hlas Pavla V. spoza polsteny: „Mila, zase si nevychytala tri čiarky…“

Občas som sa aj potichu rozplakala a odišla cez chodbičku do RSL k Lýdii Vadkerti Gavorníkovej. Počuli sme sa navzájom v redakcii všetci, ale nevideli.

 704 zobrazení