What will be, will be well. (Walt Whitman)

Slovenský prekladateľ, teoretik prekladu a pedagóg Ján Vilikovský patrí medzi ľudí, ktorí sú podľa mňa nesmrteľní. Keď som sa dozvedela o jeho smrti, nechcelo sa mi veriť, a preto som sa rozhodla, že tomu neuverím. Budem na neho spomínať s úctou a úsmevom, akoby bol nažive, a o niekoľko spomienok sa s radosťou podelím.

Po absolvovaní gymnázia som presne vedela, čo chcem robiť a kam chcem ísť. Bola to rozhodne Filozofická fakulta Univerzity Komenského, odbor učiteľstvo anglický jazyk – slovenský jazyk. Na gymnáziu som bola dobrá v angličtine, chodila som na súťaže a napísala som prácu o Waltovi Whitmanovi. Vychádzali mi básne nielen v školskom časopise, ktorý viedol neskorší vydavateľ mojich básnických zbierok Diabloň a Havranjel Daniel Ryba, ale aj v Novom slove mladých, ktoré pod vedením Vojtecha Mihálika združovalo mladých básnikov tej doby. Preto mi voľba angličtina – slovenčina pripadala logická, a tak mi bolo ľúto, keď ma na štúdium neprijali. Moji rodičia boli učitelia na dedinskej škole, nemali peniaze na úplatky ani známosti, ale aj tak (a napriek tomu) sa mi to zdalo nespravodlivé. Pracovala som potom ako robotníčka pri páse vo Figare, ďalší rok som sa hlásila znova, na prekladateľstvo anglický jazyk – španielsky jazyk, znova ma neprijali. A zopakovalo sa to aj ďalší rok. Štyri roky som pracovala ako brigádnička v škôlke, robotníčka v Chemolaku pri páse, sanitárka na transfúznej stanici v nemocnici na Kramároch, v Osvetovom stredisku a napokon v Mestskej knižnici v Trnave. Keď ma na školu nevzali tretíkrát, povedala som si dosť, ale na štvrtý rok na FiF UK otvorili kombináciu prekladateľstvo – tlmočníctvo: angličtina – japončina. Od detstva som bola do japončiny platonicky zamilovaná, videla som film, kde nechali niektoré pasáže v pôvodnom znení, a zvuk tohto jazyka mi znel ako rajská hudba a zároveň ako nedosiahnuteľný sen. Povedala som si – nedostanem sa tam, ale na prijímačky pôjdem, z princípu. Nevzali ma. Cez leto som otehotnela a v septembri som sa vydala s tým, že zostanem v knižnici a budem sa tešiť z dieťaťa. Ale mala som z predošlých rokov „zvyk“ posielať odvolania dekanovi, rektorovi, na ministerstvo školstva… vždy odmietnutie. Takže som to urobila aj cez toto posledné leto. Zhodou veľmi zvláštnych okolností ma však na angličtinu s japončinou v septembri prijali, a tým nastala moja tortúra – za socializmu sa dostať na takú školu, bývať 60 km od Bratislavy a očakávať dieťa. Nasledovalo to, čo by sa možno dnes mohlo označiť za šikanu, a to nielen v prostredí školy, ale aj od dekana a ministerstva, pretože mi (okrem iného) nepovolili šesť týždňov po pôrode zostať doma, ani individuálny študijný plán, a žiadali, aby som zo školy odišla. Len moja zúfalá drzosť, pomoc jednej úžasnej panej na ministerstve, pomoc študijného oddelenia, kde bola ďalšia skvelá žena, a výborné výsledky v prvom semestri mi umožnili, aby som mohla prvý ročník doštudovať. Syn sa mi narodil v marci (napokon som získala päť veľkorysých týždňov po pôrode). Veľmi mi pomohli aj lekári, ktorí mi po narodení dieťaťa dávali falošné potvrdenia, aby som mohla väčšinu dní byť s malým doma. Do druhého ročníka som nastúpila s odretými ušami a rozhodnutím, že na škole zostanem, aj keď budem balansovať na hrane vyhodenia. Takisto som sa rozhodla, že nikomu z nových vyučujúcich o svojej situácii nepoviem ani slovo. A v tomto druhom ročníku nás na prekladateľskom seminári z angličtiny začal učiť pán Vilikovský. Nikdy nezabudnem na prvý seminár a môj prvý dojem z neho. Bolo nás asi dvadsať z viacerých kombinácií (na japončine sme boli deviati). Keď vošiel, išiel z neho strach. Bol vysoký a majestátny a jeho veľké, prenikavé, takmer od tváre odstávajúce oči si nás nepriateľsky a pohŕdavo premerali. Tento pohľad bol kombinovaný s ironickým úškľabkom, z ktorého bolo nad slnko jasnejšie, že od nás neočakával nič dobrého. Mal v sebe niečo démonické, havranie. Za ten čas môjho boja dostať sa na školu a byť čo najviac so synom sa moja angličtina nemala ako ani kedy rozvíjať. Bola som v nej slabá, myslím, že najhoršia v krúžku. A nemala som čas. Bola som unavená a odovzdaná. Ale odhodlaná zostať. S falošnými potvrdeniami od lekárov som každý druhý seminár vynechávala a potvrdenia s plachým srdcom pchala na začiatku seminára zhavranelému pánovi Vilikovskému pred oči. Videl veľmi dobre, že som „lajdáčka“, že nechodím, že som slabá v angličtine – nikdy mi nezabudol poskytnúť nenávistný pohľad a nad mojimi potvrdeniami utrúsiť poznámky typu: „Keď ste sa sem tlačili, nebol nikto chorý.“

 599 zobrazení