Etela Farkašová: Priestory 
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2023

„Priestory detstva, dozrievania, stávania sa… Bolo by ich možné nazvať priestormi mojich minulých, mojich prvotných ja, čiastočiek usádzajúcich sa v postupne utváraných vrstvách“ (str. 6). Už v počiatočných vetách autorky možno zachytiť sentiment, rovnako ako možno vytušiť smer, ktorým sa bude dielo uberať. Na nasledujúcich stránkach autorka citlivo reflektuje časy minulé, pričom osobitnú dôležitosť venuje prostrediu v ktorom vyrastala, respektíve priestorom, v ktorých sa počas svojho života pohybovala. Priestory, ako ich sama pomenováva, formujú integrálnu súčasť našej identity, prispievajúc tak k tvorbe našej osobnosti alebo k procesu „sebautvárania (…), v ktorom sa stávame tým, kým aktuálne sme“ (str. 16). Osobitný význam pripisuje Farkašová pamäti, konkrétne jej úlohe, čo sa týka retencie našich spomienok, k ich ukladaniu a postupnému dekódovaniu, pričom tiež poukazuje na jej subjektivitu a možnú nespoľahlivosť: „Pamäť sa hrá s nami, a hrá sa aj s útržkami udalostí, experimentuje, tvaruje z nich niečo ako nový celok s novými vnútornými aj vonkajšími väzbami (…), sčasti falošný, a možno nie iba celkom verne zapadajúci celok má svoje zdôvodnenie (str. 219). Na nespoľahlivosť daného subjektu poukazuje aj v úseku, kde sa s veľkou pravdepodobnosťou zamýšľa aj nad fenoménom starnutia a nad možnosťou oslabenia tohto ľudského inštrumentu. Podľa Farkašovej skutočný koniec nastáva, keď „človek už nie je schopný čítať vo vlastnej pamäti, pátrať v jej stopách, už ani nevie, že má čosi ako pamäť“ (str. 265). V tomto odseku sa tak citlivým spôsobom dotýka témy krehkosti ľudského bytia, stavu, ktorý predchádza splynutiu s večnosťou a predstavuje tak koniec nášho príbehu, aspoň vo vedomej rovine. Autorka sa v spomienkach neustále vracia k rodnému domu, ktorý už neexistuje. Spomína na konštrukciu v tvare písmena L, teda, ako neskôr špecifikovala, nedokončeného U, pokiaľ nevynecháme aj práčovňu, a spomína na ľudské osudy, ktoré sa odohrali v priestore, ktorý už vo svojej pôvodnej podobe neexistuje. Pri tejto príležitosti si spomína aj na bratislavskú časť Patrónky, konkrétne na fabriku, ktorá sa nachádzala v blízkosti ich rodinného domu, a kde približne dva roky pred ich prisťahovaním prebiehalo zhromaždenie židovských dievčat odsúdených na deportáciu do koncentračných táborov. Zamýšľa sa, či je možné, aby ľudská bolesť zanechala nezmazateľnú pečať, ktorá navždy poznačí miesto, kde sa odohrávalo ľudské utrpenie. Je azda možné v rámci toho istého priestoru pociťovať šťastné chvíle? Po prečítaní Farkašovej textu sa vyplavia na povrch mnohé nepohodlné otázky, ktoré nás nabádajú k introspekcii a hľadaniu odpovedí. Ale čo ak na niektoré otázky ohľadne ľudskej existencie neexistujú odpovede alebo prinajmenšom nie sú jednoznačné? Podľa Farkašovej je našou úlohou priblížiť sa k svojej podstate, k esencii svojho ja, priblížiť sa k autentickým hodnotám a odkloniť sa od hodnôt, ktoré sú síce spoločensky prijímané, no v rozpore s naším ja. A aj keď sa nám nepodarí nájsť odpovede na všetky otázky, „zmyslom nemusí byť rozlúštenie tajomstva čiar, a ani básní, stačia ľahké dotyky, ich vyhmatanie fantáziou, precítenie“ (str. 47).

 482 zobrazení

Lucia Kluková