Jana Karšaiová
Zamatový rozvod

Banská Bystrica, Literárna bašta, 2023

Príbeh debutovej novely Zamatový rozvod Jany Karšaiovej sa odohráva v roku 2005 približne v čase medzi Vianocami a Silvestrom. Sujet sa začína návratom hlavnej hrdinky Kataríny na Slovensko. Je to inteligentná, vzdelaná, asi dvadsaťsedemročná žena, lektorka taliančiny v Prahe, ktorá sa ocitla v životnej kríze. Príčinu životného zlomu vyjadruje názov diela: hlavná dejová os zachytáva rozpad dvojročného manželstva, vedľajšie línie zas dokresľujú Katarínine komplikované vzťahy s rodinou a priateľkami.

Už hrubé obrysy textu svedčia o tom, že ide o psychologicky tvarovanú prózu s dôrazom na analýzu medziľudských vzťahov. Neprítomnosť Kataríninho manžela Evžena počas vianočných sviatkov celú jej rodinu prekvapí. V texte tým vzniká motivácia, aby protagonistka vysvetľovala (svojej rodine i čitateľovi) okolnosti rozpadu krátkeho, no intenzívneho vzťahu. Evžen je Čech zo zámožnej rodiny, jeho otec je generálnym riaditeľom farmaceutickej spoločnosti. Počiatky vzťahu sprevádza očarenie prostredím smotánky, protagonistka (pri)podrobne opisuje luxusný pobyt v Mariánskych Lázňach počas medových týždňov. Ideálnosť vzťahu sa postupne vytráca, keď pár prechádza prvou vážnejšou skúškou – Katarína otehotnenie a potratí. Definitívny klin medzi manželov však vrazí Evženova nevera, milenecký vzťah, ktorý nadviazal počas pracovných ciest do Anglicka.

Paralelne s rozpadom manželstva si Katarína uvedomuje aj ochladenie vzťahu so staršou sestrou Dorou, ktorá v roku 1998 odišla do zahraničia a rodina ju nevidela sedem rokov. V próze je naznačovaná dlhodobo napätá situácia v rodine, v dôsledku ktorej sa Dora, hoci veľmi nadaná, od mladosti s ťažkosťami pretĺka, strieda zamestnania i adresy pobytu. O jej novom živote vie ale Katarína pomerne málo, má prístup len k strohým informáciám z Doriných krátkych a oneskorených emailov. Okrem nej v próze figuruje aj Katarínina priateľka Viera, dlhšie úseky prózy sú venované opisu Vierinho pobytu v Taliansku a jej lesbických erotických skúseností.
Autorský rozprávač sprostredkúva vnútorný svet postáv rozsiahlymi úvahovými a minulosť rekapitulujúcimi pásmami. Aj kompozične je próza tvarovaná v súlade so svojím psychologickým zameraním: sujet neplynie jednosmerne chronologicky, ale obsahuje množstvo časových skokov a retrospektív.

Próza má sčasti zrejme autobiografické východiská (rok narodenia protagonistky a autorky je rovnaký, štúdium taliančiny), mnohé zmieňované miesta ako Umelka, Prašná bašta, Kostol sv. Michala v Karlovej Vsi, bilingválne Gymnázium na Ulici Ladislava Sáru č. 1 a podobne majú svoj reálny predobraz. V texte si možno všimnúť pozornosť rozprávačky pri opisovaní toho, čo mal kto oblečené, značiek oblečenia, názvov kníh, zvyčajne darčekov (Cesare Pavese – Krásne leto; Natália Ginzburgová – Rodinná kronika). Odkazy na knihy sa objavia aj v bohémsky štylizovanej spomienke na stredoškolské časy, keď Viera Katarínu „presvedčila, aby sa vyzliekli, nahé sa pod paplónom objali a potom si v tlmenom svetle stolnej lampy čítali básne Maše Haľamovej“ (s. 134). Miestami sa v texte objavujú nepresvedčivé prirovnania („kapor sa mykal ako hladný novorodenec“, s. 13), vety, ktoré sú síce gramaticky v poriadku, no štylisticky sú kostrbaté, ako i klišé („Písal sa rok 2000“, s. 19; „Písal sa rok 1988“, s. 32). Toporná obraznosť sa miestami prejavuje aj v opisoch spoločenskej situácie, napríklad: Katarína a jej kamarátky sa „narodili v sedemdesiatom ôsmom, v ledva dozretom komunistickom Československu, ktoré malo po pätnástich rokoch umrieť, aby z jeho popola povstali dva nové štáty, moderný fénix, dvojčatá, no nie príliš podobné. Spoločný štát bol čosi ako manželstvo, ktoré sa skončilo rozvodom, aj ten mal prívlastok zamatový“(s. 22).

V uvedenom citáte sa nachádza aj kľúč k dešifrovaniu jednoduchej paralely, ktorá tvorí ústredný princíp výstavby prózy: rozpad vzťahu Kataríny (Slovenky) a Evžena (Čecha) smeruje k rozvodu – rovnako ako rozpad Česko-Slovenska smeroval k „zamatovému rozvodu“. A práve realizácia tohto nápadu v próze najviac pokrivkáva. Psychologickú líniu dopĺňajú, „ozvláštňujú“ spoločensko-politické exkurzy, ktoré často pôsobia ako päsť na oko – nielen preto, že (slovenský) čitateľ veľmi rýchlo pocíti, že sú mu vysvetľované všeobecne známe fakty, no tieto úryvky sa nápadne odlišujú aj svojím encyklopedickým štýlom: „Slovenský jazyk a kultúra sa vyvinuli neskôr ako tie české a k ich zlúčeniu v skutočnosti nikdy nedošlo. Aj z tohto dôvodu a tiež kvôli číselnej prevahe takmer dvojnásobku Čechov boli Slováci v Československu ekonomicky a kultúrne slabší“ (s. 70). Dobu sa rozprávačka snaží priblížiť týmito vsuvkami, ako aj osobnými spomienkami protagonistky – ani tu však autorka nie je presvedčivá, používa prvoplánové asociácie, napríklad pri opisovaní spomienky na detstvo, keď jej otec na prvého mája dal „červenú zástavku s kosákom a kladivom“ a „spievala z plného hrdla Hej, hor sa, sveta proletári“ (s. 126). Metóda prepájania intimity a (politických) dejín je v súčasnej slovenskej literatúre pomerne frekventovaná, z minuloročných próz možno spomenúť Storočie Vandy Rozenbergovej (paralela medzi strastiplným partnerským spolužitím na pozadí historických peripetií 20. storočia), ďalej Štefánikove Siroty (protagonista ako učiteľ dejepisu a tematizovanie dejín vôbec), ako i Hotel Balkán Miroslavy Kuľkovej (motívy partnerského spolužitia na pozadí problémov etnického spolužitia, ktoré majú aj historický rozmer).

V Zamatovom rozvode sa uplatňuje podobný princíp, no výsledky tejto metódy sú neraz otázne. Kúzlo nechceného ponúka erotická scéna, keď Viera, dvadsiatnička, váha pri prvom sexuálnom zblížení so svojou talianskou učiteľkou D´Angelovou. Rozprávačka aj túto scénu pre čitateľa interpretuje v spoločensko-politickom kontexte. Viera je v učiteľkinom byte a počas zvádzania rozmýšľa takto: „Komunizmus urobil z bohatstva niečo, čo bolo treba skrývať, vinu, hriech. Predstava dôvery k životu a pocit, že človek je hodný toho, aby ho prežil naplno, boli len preludom. Na to Viera myslela, keď po večeri sedela na zemi s chrbtom opretým o pohovku a popíjala víno, na svoj osobný prelud, na túžbu vziať si to, čo jej život ponúka, a neustúpiť“ (s. 50). Napokon sa ponukám života poddá, no úvahy o údele dieťaťa z východného bloku ju neopúšťajú ani pri samotnom akte: „Ruka jej zastala na saténových nohavičkách, jemne ich hladila a jazykom kreslila stále menšie sústredné kruhy. Odrazu si pomyslela na svoju spodnú bielizeň, bola čierna, ale bavlnená, v obchodoch sa dalo zohnať len to najnutnejšie, podprsenky a nohavičky boli praktické, zdravotne nezávadné a smutné, taký jemný, a zároveň provokatívny komplet nikdy predtým nevidela“ (s. 52). A pritom sa toto bielizňové blues neodohráva kdesi na východe v časoch hlbokej totality, ale, čuduj sa svete, v roku 1999 v Bratislave. Celkovo je v knihe cítiť značnú snahu autorky vtlačiť próze postkomunistický, východoeurópsky dystopický ráz: „V minulosti bola Katarína zvyknutá na postavy potácajúce sa na ulici, videla mužov a ženy s červenými nosmi a lícami, ako sa rukou opierajú o odlupujúcu sa omietku anonymných budov. Rozpoznala pach pivných zvratkov od tých po požití vína alebo rumu. Zúfalci pili rum a fajčili Sparty. Ale teraz stretávala nové, prchavé indivíduá, mladých ľudí bez výrazu, schúlených na zemi, s dopichanými rukami a aj v zime s odhalenou hruďou. Heroín sa stal čestným hosťom postkomunistickej krajiny, novinkou, hviezdou“ (s. 94).

Pri vytváraní tohto koloritu Karšaiová postupuje tak uvzato a jednosmerne, že vytvorila karikatúrny, stereotypný obraz Slovenska, čo by za istých okolností mohlo byť literárne zaujímavé. Keďže je však celková modalita diela vážna (spomínané psychologické zameranie), nedá sa v takomto tvarovaní priestoru hľadať nejaké nadsadenie; skôr ide o nedostatok autorskej invencie či azda spisovateľský kalkul, ako a čím zaujať talianskeho čitateľa – veď pre neho bola próza pôvodne písaná a v Taliansku mala Karšaiová úspech. Zamatový rozvod tam bol nominovaný na prestížnu cenu Strega. V slovenskom kontexte však toto dielo pôsobí ako priemerný debut, neveľmi originálny pokus ozvláštniť intímny príbeh „veľkými“ dejinami.

 418 zobrazení