Ráno sa úradník pozeral z okna. Počasie nepôsobilo ako vianočné. Na Vianoce to tak býva už roky. Niečo sa deje s počasím alebo s tým, ako pôsobí. Alebo sa niečo deje s jeho vnímaním. K úradníkovi doliehali zvuky punčovej párty, vôňa punču sa šírila nielen na prvé poschodie vrátane štvorcovej chodby pred jeho kanceláriou, kde našťastie nečakali klienti, ale klesala dokonca až k vrátnici na prízemí. Celý úrad voňal ako varený punč, čo by nebol žiadny problém, keby nešlo o úrad. Občania sú proti úradu zaujatí. Vrátnik bol v rozpakoch, nevedel, ako sa tváriť v situácii, keď sa z druhého poschodia šíri varená punčová zvesť, niektorí klienti sa uškŕňali, to bol ten lepší prípad. Úrad našťastie už pred poludním výnimočne zatvárali a keď sa niektorí dobiedzavci ešte dožadovali vstupu, vrátnik im vysvetľoval miernym hlasom, ktorým maskoval iný hlas, a s miernym výrazom na tvári, ktorým maskoval iný výraz, že sa z technických príčin neúraduje, z technických príčin neúradujeme, opakoval, z akých, opýtal sa postarší klient, na fejsbúku by ho nazvali prijebaný starý dedo, taký je fejsbúk a taký je na fejsbúku dedo, z úradných, zavrčal vrátnik, vlastne z technických, opravil sa, z technických neúradujeme, nefunguje technika, vykríkol.

Úradník šiel upozorniť oveľa mladšieho kolegu, že má v podkladoch pre škodovú komisiu chyby, tu a tu, netreba sa durdiť, proste tam máš chyby, o nič nejde, len o chyby, o pár centov, nie tvojich, nie mojich, sú to štátne centy, verejné centy, nikoho sa extra netýkajú, ani robotníka, ani roľníka, ani intelektuála, ani mužov, ani žien, ale aj tak sú to chyby, aha, tu a tu, no nenavrhol mu, aby chyby spoločne ututlali, do ničoho takého sa nechcel namočiť, načo sa namáčať, o nič nejde, len o chyby, ukázal kolegovi, kde sú a zopakoval, v akej sú výške. Inde, na iných úradoch, v iných inštitúciách, na iných úrovniach sa vyskytujú väčšie chyby, upokojoval kolegu, ktorý zatínal päste. Tie chyby, ktoré sa vyskytujú inde, na iných úrovniach a v inom rozsahu, sa týkajú oveľa vyšších súm, dodal úradník, bol v tom súcit s kolegom, ktorý naďalej zatínal päste a hánky mu už beleli. Nebyť šťastných okolností, upokojoval úradník šalejúceho kolegu uprostred vône punču, nebyť napríklad členstva v Európskej únii, nebolo by ani pri čom robiť chyby, nebolo by o aké peniaze prísť, takže drobné chyby, ukazoval úradník kolegovi, tu a tu, výlučne len drobné chyby! Kolega mal kanceláriu na druhom poschodí pri detskom kútiku, len pár krokov od stola, na ktorom sa nachádzala nádoba s punčom. Kolega bol varením punču poverený. Úradník si uvedomoval, že je vo veci chýb príliš benevolentný, kolega si napokon pomyslí, že netreba brať vážne drobnosti, ktoré ani po niekoľkonásobnom vysvetlení nevedel pochopiť, darmo mu úradník ukazoval, že chyby sú tu a tu, lebo k tomu, aby bolo pochopiteľné, že ide o chyby, bolo potrebné poznať interný predpis a oveľa mladší kolega ho aj poznal, lenže nie dosť podrobne, nie do takých detailov, ktoré sa, mimochodom, pri poznaní celkového stavu sveta javia ako malicherné až absurdné, čo okamžite pripustil aj úradník, presnejšie, on na celkový stav sveta kolegu upozornil a porovnal ten stav s odhalenými chybami, aby ich závažnosť zámerne bagatelizoval, pretože si kolegu nechcel pohnevať. Vdychoval pri tom intenzívnu vôňu punču a predstavoval si, ako presne tento konkrétny rozvoniavajúci punč s príslušnými ingredienciami chutí a ako by účinkoval na jeho žalúdok a zmysly teraz, predpoludním, v podstate nalačno. Večer v kaviarni sa potom cítil trápne, keď si spomenul na tie chyby a na kolegu. Okrem neho tam sedel len majiteľ. Čašníčky sa motali po miestnosti mlčky, namrzene, zachmúrene, hoci sa tvárili veselo a nahlas džavotali. Úradník sa však nenechal oklamať tým, čo vidí a počuje. A hoci vedel, že zachmúrenosť a zaťaté mlčanie veselých utáraných dievčat nesúvisí s odhalenými chybami a komunikáciou medzi ním a kolegom, predsa si tým nebol istý. Siahol do tašky, vybral USB kľúč s podkladmi pre škodovú komisiu. Ale už vypil tri whisky, takže kľúč, malý striebristý kľúčik, sa mu spomedzi prstov vyšmykol a padol na huňatý koberec. Hanbil sa po koberci hmatkať, navyše si predstavil, aká veľká by to bola hanba v prípade, keby vedľa neho sedela nejaká dvojica, nejaký on a ona, nejaký on a on či ona a ona, alebo trojica, či osamelý kaviarenský povaľač. Aká by to bola hanba? Stále rovnaká: hanbí sa v maximálnej možnej miere, aj keď je úplne sám. Na koberec sa radšej ani nepozrel, len sledoval, ako strašne pomaly sa míňajú nápoje v pohároch dvojice mladých, ktorých si pred chvíľou ešte len vymýšľal, lenže oni medzičasom naozaj prišli. Predtým si zapálil cigarku, teraz zhasla. Vnútro sa mu doslova rozochvelo. Dvojica akoby na čosi čakala. Bolo to neznesiteľné. Úradník rozmýšľal, koľko je hodín. Trištvrte na päť. Čo ak je tu dnes záverečná výnimočne už o sedemnástej, čo ak to ani nie je výnimočné? Whisky však zrazu zabrala, hanba sem, hanba tam, siahol do huňatého koberca a nahmatal USB kľúč. Vsunul ho do notebooku a začal písať. Práca úradníkov je archivovaná, ale po rokoch bude zlikvidovaná a zabudnutá, preto sa venuje aj literatúre, akoby tá na tom mala byť lepšie než výsledky úradovania. Keď denne napíše aspoň vetu, je spokojný, na dnes stačilo, povie si a pustí sa do politikárčenia na sociálnej sieti: v politických šarvátkach je iskra, pravá nenávisť, proroctvá temnej budúcnosti, dystopia. Politika, politici a ich voliči v ňom vyvolávajú túžbu do niekoho si udrieť. Keby si do niekoho udrel, udieral by aj ďalej. Udieral by, kým by nepadol od vysilenia, aspoň by vedel, z čoho je vysilený. Pri páde by sa chcel otĺcť, ale predsa prežiť, chcel by byť otlčeným, ale predsa živým človekom na dlážke alebo na zemi – keď v zime, tak na snehu, hoci by prechladol – no radšej nech je jar alebo leto, zem by na jar či v lete bola suchá, prašná, samé drobné hrudky a medzi nimi tráva. Pri páde by chcel strhnúť so sebou zopár šťastných ľudí, nech vedia, čo je život, že to nie sú len výlety do Paríža, Štúrova či Sevastopolu, že je to prach a hrudy alebo dokonca sneh a zápal pľúc, to je život, tá sviňa, ktorá aj takým ako on občas dopraje dávku šťastia, aby vedeli, čo im je inokedy odopreté. Niekedy už ani nemá chuť oprášiť si kolená, na chrbát si aj tak nedočiahne, vstáva, oprašuje si kolená, predstavuje si zaprášený chrbát. Nikdy poriadne neudieral ani nedostával údery a nikdy poriadne nespadol. To, čo osobne nezažil, nevie pochopiť. A tak donedávna nechápal, čo presne cíti človek, ktorý drží medzi prstami bzdochu a potom pritlačí. Minule sa načiahol za kopu spisov, aby naslepo nahmatal špendlík s veľkou žltou hlavičkou, ktorým každý pondelok ráno pripevňuje na nástenku rozvrh práce na nový týždeň. Namiesto špendlíka nahmatal čosi mäkšie, bol však nesústredený a neuvedomil si žiadny rozdiel. Potom sa pozrel, čo drží medzi prstami. Stále myslí na ten pocit. Na vtedy ešte živú, no už len pro forma sa pohybujúcu bzdochu. Akoby sa ani nechcela vyslobodiť – a kto by sa chcel vyslobodiť, aby ďalej mohol byť bzdochou? Odvtedy ju cíti medzi prstami. Zároveň vníma seba samého medzi prstami nového vedenia úradu a dúfa, že vedenie má profesionálny odstup od jeho mäkkého, apaticky sa pohybujúceho tela.

Ale bol apatický aj ten chrobák?

Nešlo skôr o skrytú radosť z konca?

Úradníkovi nedávno zomrela spolužiačka zo základnej školy, úspešná tanečnica. Spoznal ju na fotografii, vystavenej na informačnej tabuli pohrebnej služby. O pár dní bude pohreb, ale on myslí na bzdochu, na jej posledné chvíle, o posledných chvíľach nebohej spolužiačky neuvažuje. Tej sa nikdy nedotkol. A nevie sa sústrediť, pracuje na pláne budúcoročnej úradnej činnosti. Plánovať čosi na budúci rok – tomu sa povie odvaha. Nevie, či plán vyhotoví v požadovanej kvalite, nevie, ako si nové vedenie predstavuje plán a ako si predstavuje kvalitu. Spolužiačka bola zhodou okolností kedysi dávno manželkou rozvedeného kolegu, ktorého úradník takmer každé ráno stretáva cestou do práce, hoci by bol radšej, keby ho stretával zriedkavejšie, lebo sa im už míňajú témy rozhovorov, za rozhovory sa cíti zodpovedný, považuje to za ďalšiu zo skúšok, v ktorej musí obstáť.

Ako to, že rozvedený kolega je v úlohe skúšajúceho?

Jednoduché: obsadil ho do nej úradník.

Kolega sa s úradníkovou spolužiačkou rozviedol najmenej pred desaťročím, ale jej smrť by aj tak bola solídna téma na ranný rozhovor, lenže túto tému úradník nenačína, hoci by vedel, ako na to, povedal by, ona bola moja prvá láska, to by iste zabralo, lenže to nie je pravda, lebo jeho prvá láska bola mužatka Brinová. Na základnej škole niekedy ani nezáleží na pohlaví, prekvitajú lásky chlapcov k chlapcom, dievčat k dievčatám, hoci už existencia myšlienky, že na pohlaví niekedy nezáleží, znamená, že na pohlaví záleží vždy, ale nie vždy na opačnom.

Mohol by sa niečím takým začať ranný rozhovor s rozvedeným kolegom?

Povedal by mu:

„Na základnej škole som bol zaľúbený do jednej mužatky, ale potom som si všimol vašu budúcu manželku.“
Takto by sa dialóg pekne rozbehol, lebo kolega nie je náročný, čo sa týka tém. Sám síce nikdy žiadnou neprispel, ale to ani nie je jeho úlohou, jeho úlohou je stresovať úradníka, skúšať ho, či sa ráno dokáže rozhovoriť alebo budú kráčať mlčky.
Témou by mohli byť aj desiatky rokov úderov a pádov. Nie poriadnych, nie bohvieakých, nie vážnych, len nepatrných, malomestských, stredoeurópskych, v rámci socialistickej priškrtenosti, sivej nehybnosti, bezpečnej, nudnej a prázdnej. Po celý čas si predstavoval niečo dobré, naozaj dobré, to pravé dobré, no nevedel si to predstaviť konkrétne, nevedel to pomenovať ani nakresliť, najprv to umiestňoval za západné hranice štátu a po vystriedaní totality nacionalizmom a po rade sklamaní a zlyhaní to lokalizoval za hranice svojich fyzických kontúr, kamsi pred oponu osobných indispozícií a hendikepov.

Témou by mohol byť aj výlet s priateľkou.

Prečo je jedna cesta výlet a druhá nie?

Ešte v detstve na výlete pri Balatone pochopil, že sa nikdy nič nezmení a že strach, ktorý cíti, nezmizne. Teraz, po rokoch, sa v uliciach Siófoku zasa bojí. Potom aj na palube lode. Mohli ostať na tomto brehu, no vybrali sa na opačný. Výlet v rámci výletu. Hotová matrioška. Cestou na kopec, na ktorom sa vraj nachádza kláštor, si uvedomil, že ani v detstve hore ku kláštoru nevyšliapal, už vtedy bol unavený. A čo v kláštore? Ale aj to si hovorieval už v detstve. Teraz bol pri Balatone s milými ľuďmi, nechápal, prečo sú tam s ním.

Načo im je?

Po maďarsky vedia, peniaze majú, aj orientačné schopnosti.

Sú s ním, lebo ho ľutujú?

Pocítil tichý, nie nepríjemný smútok.

Ale život by mal byť niečo viac, než len tichý smútok.

Navyše, nie je to tichý smútok.

Je to bezvýrazné, kdesi dolu pod drobnými až anekdotickými udalosťami tlejúce nešťastie.

Ty tupý liberál, napísal mu pred pár dňami nevzdelaný šofér, kedysi kamarát, teraz človek – milión, jozef mak, jeden z mentálne zdemolovaného, nenávistného davu.

Kašľať naňho, prikázal si úradník, ale nekašľal.

No, ale tento Balaton! Slnko, voda, samozrejme, vzduch, tzv. čertovo koleso, vodné bicykle, jachty, člny, plachetnice, všetko ako kedysi. Ani vtedy sa mu to nepáčilo. Páčilo sa mu niečo iné: ľudia zo západu. Ich západné autá a ich západné odevy. A obchody pre ľudí zo západu. Tie obchody, ale aj iné budovy v Siófoku sú dnes menšie ako kedysi, ošúchanejšie, uličky sú užšie, no korene stromov zhrubli, viac vydúvajú starý asfalt, na mnohých miestach ho roztrhli, ostré asfaltové kryhy trčia uprostred chodníkov.

Väčšia je únava, hlbšia je beznádej.

Balaton je plytší.

Úradník stojí, hľadí a bojí sa.

Čoho?

Jozefov makov?

Áno, makov.

Makovia sú hrozba.

Ale prečo aj on sám nie je jozef mak?

Pravdaže je!

Je najmakovejší.

Medzi ostatných však nezapadol. Raz mu vykrútia krk rovno na promenáde pri móle, medzi stánkami s magnetkami, medzi bufetmi a kasínami. Darmo je Balaton zahraničie, aj tu sa to makmi hemží. Zbytočne bude volať políciu, polícia je plná nielen jozefov makov, ale aj uniformovaných jozefín makových. Doma nedávno volal políciu, lebo sused zo štvrtého mlátil družku. Keď polícia prišla, povedal im, čo a ako, a odišiel do vynikajúcej kaviarne, mal to tam rád, ale tú kaviareň medzičasom zrušili, tak sa vybral do inej, tam to bolo strašne nevkusné, takže skončil v ďalšej. V tej sa mu netešili, ale aspoň ho strpeli. Najprv mu predložia malé presso s minerálkou, nechladenou, lebo je citlivý na studené a bublinkové. Minerálka smie byť iba jemne sýtená, aby mu neublížila. Ktovie, ako by sa v tomto ohľade zariadil v zákopoch prvej svetovej vojny, napríklad tretieho októbra 1916, na sychravom fronte, koľko by prežil, hodinu, pol dňa? A prečo neuvažuje o súčasných frontoch? Zasa sa niečomu vyhýba? Teraz pípol, že si prosí nechladené pivo. Čašníčka by sa nad neho mala postaviť s prekríženými rukami a vyzvať ho, nech vysvetlí, čím si zaslúžil nápoje, ktoré si tu objednáva každý týždeň už niekoľko mesiacov, vlastne sú to roky.

Koľko to bolo káv, minerálok, pív?

A ako je vôbec možné, že na to ešte stále má?

Na príčiny budúcej občianskej vojny by sa nepýtala, tie každý pozná, hoci každý z inej strany barikády. Ale on na otázky aj tak neodpovedá, s nikým sa už nezhovára úprimne a vážne, len neúprimne, povrchne a o hlúpostiach. Chvíľu si s ním posedela E, potom mu oznámila, že ide s P do Bratislavy, do Ikey, ako keby vedel, kto je P a prečo E s P kamsi idú. Napriek tomu sa opýtal, čo pekné mu z Ikey prinesú. V Českej republike medzičasom vyšla prvá básnická zbierka, napísaná umelou inteligenciou. Keď začnú vychádzať poviedky a romány, ľudia sa konečne zbavia živých spisovateľov.

Vrátil sa domov a na dverách bytu uvidel nad svojou menovkou načarbaný nápis BASTARD.

Pri balatonskom móle sa na miernych vlnách vznášajú kačice, labute, na betónovom výbežku postávajú hlúčiky Slovákov, v Siófoku sa totiž koná medzinárodná tanečná súťaž a tam Slováci nemôžu chýbať, radi tancujú, keď sa to oplatí, tak aj na hroboch. Na konci móla je čosi ako maják, tu na zvedavcov špliechajú vlny. Dvíha sa vietor, aj v čase jeho detstva sa dvíhal. Zaspomínal si na plastové tašky s fotkami Abby a skupiny Sweet.

Vlny bývali oveľa väčšie, ale vietor menej chladný.

Kúsok keksu si vezmi, ponúkla ho priateľka.

Jozefovia makovia majú na dverách menovky s rozličnými menami, aby sa aspoň takto dali rozoznať jeden od druhého, takže keď sa vrátili z Balatonu, pozrel sa, aké meno má vlastne na menovke pod nápisom BASTARD on.

Stále rovnaké.

Balla (*1967, Nové Zámky) – Pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Debutoval zbierkou Leptokaria (1996), po ktorej vzápätí nasledoval román Outsideria (1997) a ďalšie prózy. Za experimentálny román V mene otca (2011) získal cenu Anasoft litera v roku 2012. K najnovším patria tituly Veľká láska (2015), Je mŕtvy (2018) a Medzi ruinami (2021).

 1,293 zobrazení