Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú pod ťarchou „skutočných príbehov“, „príbehov, ktoré sa naozaj stali“, či „skutočných udalostí“. Ide napospol o oznamy, že pri dotyku s týmto literárnym žánrom je treba mať sa na pozore. Dôvody nie sú zložité, pretože pokušenie vylepšiť všedný príbeh býva niekedy neodolateľné a pričasto sa stáva, že tzv. pravdivé či skutočné osudy sa dokážu od reality celkom slušne vzdialiť. V prípade, o ktorom bude reč, sa proces vylepšovania príbehu prihodil opačne, dramatický osud hrdinky nebol vylepšený, naopak, bol zničujúco doráňaný, a to až do tej miery, že vzbudil mnoho otázok. Ide o dokumentárny román Krvavé jahody rozprávačky Viery Sosnarovej, ktorý spísal prozaik Jiří Kupka. Bizarné útrapy zo sovietskeho pracovného tábora podnietili českého historika Adama Hradílka, aby sa pustil do pátrania. Výsledkom je obsiahla štúdia o autorkinom pohnutom osude, a predovšetkým o tom, že jej „príbeh, ktorý sa stal“ sa vlastne nestal. Autorka si z mnohých rozprávaní v Sovietskom zväze skonštruovala ten svoj, nechala ho spísať do spomínanej knihy a niekoľko rokov ho prezentovala ako vlastné utrpenie. Netreba sa hneď nádejať, že s jej bublinou spľasla aj túžba viezť sa na vlne popularity ďalej. Nič také. Rozprávačka napriek usvedčujúcim dôkazom trvala na svojom a naďalej robila prednášky a diskusie s čitateľmi o „svojich skúsenostiach“.

Prípad vymysleného románu, ktorý sa vydával za pravdivý mohol ostať v zabudnutí, prípadne poukázať na známu skutočnosť, že niektoré nepravdivé fakty sú také krásne, že bola by škoda ich nevyhlásiť za pravdivé. Úspešné vydania a preklady knihy, ako aj potulky za čitateľmi sa mohli zapísať len v literárnej histórii ako príklad urputného zápasu literárnej manipulácie verzus fakty. Ani my by sme sa nemuseli venovať týmto zlyhaniam, keby sa odrazu nenašli ich príčinliví pokračovatelia. Stali sa nimi český režisér Jiří Strach so scenáristom Markom Epsteinom. Vo filme Svätá sa podujali spracovať problematický spisovateľkin literárny osud vrátane jej verejných vystúpení a následne aj odhalenie jej zavádzania. Úsporne riešený film má aj dve bočné zápletky, vzťah s dcérou a vzťah s novinárkou, aby sa vyplnil subtílny dramatický oblúk. Chudobný dej s krívajúcimi vzťahmi sa dá filmu odpustiť. Potom však príde kľúčová scéna, na ktorú divák netrpezlivo čaká a tou je dcérino aj novinárkino odhalenie klamstva filmovej spisovateľky. Novinárka odhalí, že spisovateľkino utrpenie patrí celkom inej osobe a ona si ho len privlastnila. O tomto odhalení začala písať reportáž s odhodlaním publikovať spisovateľkino zavádzanie a štylizovanie sa do hrdinskej podoby. Lenže odhalenie sa nekoná. Dochádza totiž k nepochopiteľnému zvratu, keď novinárka miesto odhaľujúceho článku napíše oslavnú reportáž. Filmová spisovateľka sa pritom priznáva ku klamstvu a previnilo hovorí: „Ale ja tým ľuďom klamem.“

Obrátená novinárka nato vysloví kľúčovú myšlienku filmu a je veľa dôvodov veriť, že aj jeho tvorcov: „Lenže výsledkom vášho klamstva je to, že ľudia poznávajú pravdu. Počúvala som mnoho pamätníkov, niektorí zažili také strašné veci, že o tom nedokázali hovoriť. Ale vy to viete. Vy rozprávate a oni s vami prežívajú každú vetu…“

Tento zvrat u novinárky nastal po silnom zážitku pri spisovateľkinom verejnom výstupe. (Nuž, nie je škoda takých krásnych lživých faktov…?)

Mnohé recenzie zaznamenali obdivuhodný výkon herečky Bohdalovej, pomenej sa dotýkajú kľúčového posolstva, a síce, že drobnými lžami je možné vybudovať mohutný obraz kolosálnej, krutej, zamlčiavanej pravdy. Novinárkino nadšenie navádza diváka k presvedčeniu, že malá lož v mene veľkej pravdy je mravná. Že klamať čitateľov a poslucháčov v školách je užitočné, pretože príbeh by mohol byť aj pravdivý, len tu máme „nepodstatný“ detail, že nepatrí tej, ktorá si ho privlastňuje.

Na začiatku tu bola kniha, ktorá priniesla dve klamstvá. Prvé je, že príbeh nepatrí autorke ako ho vyrozprávala spisovateľovi, pretože nikdy v žiadnom lágri nebola. Druhým je skutočnosť, že opisované reálie nepatria do priestoru a času uvádzaného autorkou. Film si s týmto nedostatkom pomohol autorskou licenciou a z väzenkyne urobil kuchárku v lágri, ktorá pozorovala všetky desy na reálnych postavách. Ani táto náplasť neobstojí, pretože lágre neboli pionierskymi tábormi s civilnými žienkami, ktoré by vyvárali vrahom a ich obetiam a ponad hrnce nerušene sledovali táborové hrôzy.

Prípad literárneho zlyhania prenesený do filmu je varovným signálom, že ak sa lož riadne nepomenuje na začiatku, ožije pod inou značkou a s vážnou tvárou bude rozvracať etické princípy i holé fakty nielen v umeleckom diele, ale aj v živote samotnom. V záverečných titulkoch nenájdeme odborného konzultanta k sovietskym lágrom, zato je tam úprimné poďakovanie rozprávačke Sosnarovej. Nuž, zvrátenú úctu k drobným lžiam v prospech veľkej pravdy nemôže zachrániť ani sebalepší výkon herečky Jiřiny Bohdalovej.

 458 zobrazení