Keď som prednedávnom videla poslanca SNS v parlamente triasť „neznámym“ rukopisom, vykrikovať a čítať oplzlé vety, ktoré povytŕhal z kontextu knižky (vydanej, mimochodom, vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov, ktorého je riaditeľom), a čítala texty pod jeho príspevkom na sociálnej sieti, zľakla som sa…

Pochádzam z veľkej spisovateľskej rodiny, môj tato Vinco bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov, ja sama píšem od šestnástich rokov, už rok som dokonca členkou komisie Fondu na podporu umenia. Za všetkými našimi rozhodnutiami si stojím, hoci niekedy by som bola uprednostnila iný rukopis, keďže aj v komisii sme rôzni ľudia s rozličnými vkusovými preferenciami. Výsledok sedenia je však vždy kompromisom, preto sme tam viacerí. Mnohokrát iní ustúpili mne. Nie sme kati, ktorí idú niekoho odstaviť či naopak pristaviť „k prameňu“, pretože slovenská literatúra žiadnym prameňom nie je a nikdy ním ani nebola – možno tak v predstavách pána poslanca či ministerky kultúry.

Pracujem v Malokarpatskej knižnici za 1 000 eur mesačne, nie som v žiadnej strane, skupine, mimovládnej organizácii, nemám auto ani motorku, mám dom po otcovi a dom, čo mi kúpila mama. Všetko ostatné, čo mám, si musím vypísať v podobe honorárov. Výška štipendia nikomu nepokrýva jeho životné náklady, prinajlepšom z neho splatí dlhy, ktoré sa z času na čas spisovateľovi nazbierajú.

Pri čítaní kníh je potrebné rátať s tým, že sa v nich z času na čas stretneme aj s onakvejšími výrazmi. Môže ísť aj o najhrubšie nadávky, v knihe sa občas niekto potrebuje i vysrať. Expresívnosť jazyka však nesúvisí s hodnotou literatúry. Písanie je štýl, spôsob existencie, nazerania na svet… Niekto má bohatšiu, iný chudobnejšiu slovnú zásobu, no spisovateľ má a môže písať o škaredých veciach, rovnako ako má a môže písať o pekných veciach. Môže používať slang, argot, žargón, nárečové slová, nadávky. Môže tak napísať aj celú knižku, výsledkom pritom môže byť dobrá, no taktiež aj zlá literatúra.

Rukopis, ktorým v Národnej rade lomcoval pán poslanec, dobrý nebol – čudujem sa, že naň niekto žiadal podporu a že ju dostal, ba že rukopis bol dokonca aj vydaný. Národná literatúra sa nevyznačuje tým, že v nej niekto beží ostrou lúkou s valaškou v kroji; skutočná národná literatúra sa vyznačuje úsilím o kultiváciu národného jazyka, o jeho ustavičné udržiavanie a oprašovanie, jeho rozvíjanie, používanie.

Možno je pánovi poslancovi ľúto, že niektoré z jeho rukopisov neboli vydané či podporené, čo vníma ako krivdu. Nemôže však teraz likvidovať spisovateľov, ktorým sa darilo viac, a to iba preto, že jemu sa darilo menej. Do parlamentu sa predsa človek nejde pomstiť, ide tam hájiť záujmy ľudí, ktorí tu žijú a platia dane. Sympatické by bolo, keby sa poslanec a riaditeľ vydavateľstva v parlamente kultúry zastal, nie ju sácal na kolená. Svet si dobré skutky pamätá.

V parlamente však dnes sedia ľudia, ktorí pre národnú literatúru predstavujú hrozbu. Dianie okolo Fondu je pritom vážnejšou vecou, než sa napohľad zdá. Nejde o válovy, ale o čosi dôležitejšie: ide o prežitie nemalej časti tvorcov, ktorí súčasnej moci nevyhovujú. Zároveň platí, že ako sa vie obnovovať príroda, spamätá sa aj kultúra, keď sa súčasná moc stane minulou. Písať sa dá aj do šuplíkov. Nech je ako chce, navždy si budeme pamätať strojcov tohto zmaru a nekultúrnosti.

Umenie aj literatúra sú tu pre všetkých. Z vlastnej skúsenosti viem, aké je náročné priviesť deti k tomu, aby si vytvorili vzťah k literatúre či k umeniu ako takému. Deň čo deň ich v knižnici presviedčame o tom, že keď budú čítať, učenie im pôjde ľahšie ako ich kamarátom, ktorí nečítajú a nechodia na výstavy. Naučia sa používať umenie ako zdroj vedomostí a budú vedieť, že Zem je guľatá a horí. Okrem toho zaženú nudu, ľahšie si nájdu kamarátov, budú veľkorysejší, múdrejší, zhovorčivejší, naučia sa šermovať jazykom a budú omnoho mocnejší ako tí, čo šermujú mečmi, šabľami a pištoľami, prípadne botoxom či pazúrmi z plastu. Naučia sa pravopis, lepšie im pôjde matematika, dozvedia sa o svete a jeho krehkosti, budú ho chrániť, naučia sa o zvieratách aj ľuďoch a ľahšie si v tom veľkom svete plnom cudzích ľudí nájdu miesto.

Dnes, v dobe plastu, temna a počítačov, bojuje literatúra o každého jedného predškoláka, školáka aj záškoláka. Snažíme sa im čosi ponúknuť, vybrať niečo na mieru. Na takéto programy sú inde vo svete vyčleňované obrovské sumy peňazí, ba v niektorých krajinách sa stali národným programom, nie pogromom, ako si to vysvetľujú niektorí u nás. Vzdelanosť národa a literatúra sú úzko previazané.

Dnes, keď sa debatuje o národe a národnej kultúre, je táto krajina plná spupných nečitateľov. A nepomôže nám ani Písmo sväté, keď tí, ktorí by nás mali podporovať, nám hádžu pod nohy polená. Nestačí kvákať o národe, o Štúrovi a Štefánikovi, ani pridať hodiny dejepisu a literatúry, keď sú nám ukradnuté. Láska k vzdelaniu a umeniu, bohužiaľ, nie je prenosná. Na kandidátske listiny strán, ako aj na riaditeľské posty sa dnes dostane hocikto, avšak skutočné hodnoty sú inde.

Na internete koluje video, kde sa ministerka pýta: Vy ste gdo? Nuž, my nie sme medvede, toto sme my, umelci a kultúrna verejnosť – ocitli sme sa v niečích rukách, v rukách tých, čo si kladú podmienky, no nerobia to s dobrým úmyslom. Obávam sa, že ani keby sa im Boh privravel anjelským hlasom, nepomohlo by to, lebo mnohí dnes zabudli počúvať. Počúvať jeden druhého, počúvať deti, dôchodcov, učiteľov, doktorov, slabých, chorých, škaredých, chudobných…

Petíciu za odvolanie ministerky som podpísala, pretože si myslím, že ministerka nemá rozhodovať o rozdeľovaní peňazí – rozhodne nie podľa sympatií či antipatií, ani na základe sexuálnej orientácie. Ministerstvo kultúry nemá byť platformou, pomocou ktorej sa bude usporadúvať „hon“ na vybranú skupinu obyvateľov.

Sme hrdí – a ako radi a často sa bijeme do hrude – Slováci, čo majú v názve krajiny slovo, ktoré bolo na počiatku. Sme obyvatelia srdca Európy, ktorým všetci vždy a všade krivdili, utláčali ich, a napriek tomu tu stále sme. Podľa niektorých roduverných máme dokonca najlepšie školy, najlepšie zdravotníctvo, sme najkrajší – všetci to o nás hovoria –, najzdravší, najmúdrejší. Zvyšok sveta nám nesiaha po členky!

To parkovisko v strede Európy je Slovensko. Kdekto si myslí, že stačí, ak národ preženie cez nákupné strediská a zaujúka v kroji. Umenie aj literatúra sú chrámom. Tí, čo sa o ten chrám starajú, sú dnes vyháňaní na námestia, kde už kľúčmi dlho nik nezvonil. Aj ja som si donedávna naivne myslela, že umenie môže zachrániť svet. Dnes si však myslím, že to bola ilúzia. Zároveň však nie som schopná mlčať, keď niekto tento zmar urýchľuje.

 3,482 zobrazení