Vypadnuté tekvicové semienko, 

azda niekedy na jar, koncom leta

nájde tekvicu. Slivka, čerešňa,

možno hruška alebo moruša, topoľ,

orech —  a iné mená oblakov.

Detsky, previnilo, s vážnou tvárou sa ma pýta:

„Aj ty máš pocit, že svet je smutný?

Cítiť to, však? Niečo nie je

v poriadku.“

MAREC

Pokazila sa mi tlačiareň. O desiatej má prísť Martin —  že sa mi na to pozrie. Slovensko zatiaľ sníva o novej vláde.

Ohlásili prvý prípad korony, v Európe sú už iba tri  štáty, kde nákaza zatiaľ nie je. Tlačiareň je v poriadku, pokazená je zástrčka. Všetko mi ide pomaly. Posudok na školskú prácu píšem dva dni; na tretí deň doň ešte niečo dopisujem. A tak to ide so všetkým. Stále mám nejaké povinnosti — a keď nemám, rýchlo si ich vymyslím, aby som sa potom umáral a trápil s ich splnením.

Poobede som bol v televízii, nahrávali sme reláciu Večera s Havranom, spomínali sme na PV. Mám z toho zmiešané pocity — mal som hovoriť lepšie, ale nedokázal som to. Taxíkom tam aj späť. Strácame pohľady ľudí, ktorí zomreli —  práve v nich bol PV jedinečný.

Bláznivo rýchlo prichádza jar.

Medzitým uplynulo 50 rokov od pristátia prvých ľudí na Mesiaci.

Číňania sa začínajú zmocňovať planéty. Vraj jedli hady: z nich sa nakazili koronou. Pandémia sa šíri po všetkých kontinentoch — okrem Antarktídy. Pribúdajú chorí, pribúdajú mŕtvi —  a ako sa choroba valí do sveta, do ďalších a ďalších kútov, z Číny pomaly odchádza: budú prvou krajinou, ktorá ju zdolá. Čo nastane potom?

Ponúknu pomoc všetkým ostatným.

Toto je sci­fi.

A možno ani nie je.

Xxx

Iba máločo je také dobré ako dobrý čaj. Treba ho dobre namiešať. Začína sa to utrafenou dávkou, presným množstvom, ktoré nasypem do filtračného vrecúška, nechám vylúhovať v zovretej vode, pričom aj tu treba odhadnúť správny čas, vždy trochu iný ako minule, takže sa nikdy nevie, aký má byť dlhý, či ešte dlhší alebo kratší, potom dvomi lopatkami cukru osladiť, pridať trstinovú príchuť —a už len dotitrovať zázračne uhádnutým počtom citrónových kvapiek. Ani viac, ani menej, všetko akurát.

Blažene piť.

Japonci by ma poslali do kelu.

Lakte sú kolená rúk.

V ich jamkách na prednej strane sú niekedy jazierka potu.

xxx

Takmer hodinu som sa s nákupom vo vozíku posúval k pokladni, ľudí za mnou neubúdalo, prichádzali ďalší a ďalší, nikto nereptal, mnohí —  aj ja — sme mali na tvárach rúška, prekročil som čas na parkovanie, musel som sa autom vrátiť od závory, zaplatiť dve eurá, čo sa mi v tomto obchode ešte nestalo.

Medzitým sa hotuje nová vláda: aj politici sú maskovaní v rúškach.

Po celom svete zomierajú tisícky ľudí. Netušíme, čo nás čaká, ako sa to ďalej vyvinie. Ulice zívajú a zízajú prázdnotou. Na prechádzke sme našli hmyzí domček, dve debničky zaplnené konármi, kvetináčmi, popílenými kmeňmi, ba tuším aj suchými makovicami.

Večer zo Zálužia volal ŠM: vlani v galérii nemali ani jednu vernisáž, zato štyri svadby.

xxx

Pandémia naberá katastrofálne rozmery: v Španielsku iba dnes pribudlo dvetisíc nových prípadov, zomrelo dvesto ľudí. Zatiaľ iba v Číne a Južnej Kórei ubúda chorých, ale tam je to už štvrtý mesiac. Všetko sa mení. Prídu nové poriadky. Odpájame sa od sveta, takisto svet od nás, krajina po krajine, všetci si začínajú strážiť hranice. Najohrozenejší sú starí ľudia: my. Zatiaľ máme čo jesť, ale či to takto vydrží —  nevieme.

A radšej sa nad tým ani nezamýšľame.

Večer pri čítaní vstanem od stola, aby som zhasol svetlo pod plafónom, chcem ušetriť elektrinu, svieti mi aj stolná lampa, ale vtom si uvedomím, že na tom ani trochu nezáleží.

xxx

„Deň za dňom rovnaký,“ ako mi teraz hovorí Nadina. „Chýba mi predel nedele, keď chodím do kostola.“

Vstával som už o šiestej, fičal som do nemocnice po injekčné perá na psoriázu (biologická liečba Humira), zašli sme aj do mesta na H7 poliať kvety, zaskočiť do drogérie, vybrať trochu peňazí. Kúpili sme ďalšie rúška. A zašli sme aj na poštu — našťastie tam nikto nebol — zaplatiť elektrinu a inkaso. Pomaly sa zatvárajú lekárne: rapídne im ubúdajú lieky.

Obchodnú ulicu som v pondelok ešte nikdy nevidel takú prázdnu.

Ozvala sa nám BB, dobrá duša, ponúkala pomoc, keby sme potrebovali, má rýchly bicykel, ako napísala. Volal MŠ. Popoludní JŠ a VS. V nemocnici nás dovnútra púšťali iba jedným vchodom, za ním vo vestibule boli stoly, pri ktorých zamestnanci rozdávali rúška, museli sme si vydezinfikovať ruky, ponúkali aj gumené rukavice.

Volal som JV: večer bude v televízii spomienková relácia o PV.

Sused RP nám priniesol dve ušité rúška od jeho švagrinej — musíme sa nejako revanšovať, dať im knihu pre deti. Ozval sa mi študent DŠ, píše diplomovku, nikto nevie, kedy budú štátnice. Sme v pasci. Denník N mal vypnutú stránku na internete. V krátkom texte oznámili, že za to môže istý Peter. Ak sa problém nepodarí vyriešiť, zverejnia jeho plné meno aj adresu. O chvíľu už bolo všetko v poriadku. Asi sa ten sviniar zľakol.

TJ mi poslal mail, či môže v časopise .týždeň uverejniť smutnú anekdotu s mojím námetom. Môže. Tomáš vždy.

A DT som preposlal text z obálky knihy PV Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, o ktorom som hovoril v televízii; chce ho použiť do skrípt pre režisérov.

Nadina si spomenula na pesničku: Keď som išiel popod chotár, vozík sa mi rozčerkotal, zbíraj, milá, kolesečka, budzeš moja frajírečka.

A ja zase na remeň v mojich prvých menčestrákoch, ktorý mal na plechovej pracke vyrazené pionierske: Vždy pripravený!, čo bola odpoveď na výzvu: Budovať a brániť vlasť buď pripravený!

To som bol, ruka mi v pozdrave stuhla do lopatky a skočila k čelu.

Pionier bráni mier.

xxx

Na slnečnicu chodia už len vrabce, sem­tam hrdlička, sýkorky záhadne zmizli. Takisto stehlíky, zelienky a brhlíky: asi už sedia na vajíčkach. Má sa ochladiť.

Dnes je —  podľa všetkého —  prvý jarný deň; zároveň je svetový deň šťastia.

Poslanci v NR SR skladajú sľub. Do funkcií vo výboroch parlamentu nezvolili komunistu ani fašistu.

Konečne trochu poriadku.

Spievame si. Na Kráľovej holi stojí strom zelený.

xxx

Skromnosť je najväčší prepych. Hovorí Nadina. A má pravdu. A ďalej hovorí: „Suseda venčí psa v ružovom kabátiku; v ružovom kabátiku je pes.“

Martinov syn Andrejko vážil starú mamu: vzal ju do náručia, stal si na váhu — a potom od spoločných kíl odrátal svoju hmotnosť. Pekné: do filmu.

Iba teraz bolo ráno —  a už zase idem spať.

xxx

Odvčera máme novú vládu: nie je v nej ani jeden bývalý komunista.

Rastie počet chorých ľudí: na celom svete, okrem Antarktídy. Upokojujú ma dva kamene zo slovinskej morskej pláže Fiessa, kam sme sa chodievali kúpať: ploské, hladké biele —  s drobnými dierkami, v ktorých ticho hrkajú ešte menšie mušle.

Spomenul som si, ako sme v Piešťanoch ráno chodievali po čerstvé mlieko k susedom, ktorí mali kravu: každý deň sme od nich brali plnú kanvicu. Mama z neho zbierala smotanu, prevárala nám ho do bielej kávy, niekedy nám ho sladila medom.

Pri varení sme naň striehli, aby nám nevykypelo na platňu sporáka: museli by sme vetrať.

xxx

Takáto veta: spánok ma zohrial. A asi ma aj slnko zohrialo: boli sme na nákupoch —  utierky, zubné kefky, toaletný papier, potom jablká, citróny, maslo a ďalšie potraviny, chlieb, vianočka, baterky do diaľkového ovládača, potrebovali by sme aj žiarovky do stropnej lampy v kuchyni; bol som aj na pošte —  zaplatiť faktúru za mobil.

Čo všetko je zrušené: odovzdávanie Ceny DT, zasadnutie výboru LITA, premiéra Martinovho filmu o mímovi MS, beseda v piešťanskej škole, beseda s vysokoškolákmi v Danišovciach pri SNV, rušia sa majstrovstvá sveta v hokeji, prestali sa hrať futbalové ligy, takisto NHL, NBA, stále nám hovoria, aby sme nevychádzali z bytov, svet sa zamyká.

Už len výstrižok z novín:

Smutná anekdota TJ.

Pri čaji s DD.

Náhoda je jediná istota.

MEDARDOVA

KVAPKA

Kapor sa rozhodol,

A to: kanonádu.

Zohnal si pol kila karbidu a plechovú škatuľu 

od cukríkov.

Sliny mal.

Pukancovi sa to nezdalo: keď začalo pršať,

spomenul si, že je Medarda.

Pre istotu pozrel aj do kalendára.

Ale s Kaprom nebola reč: štyridsať

dní mu kvapkalo na karbid.

Takú kanonádu ešte nikto nepočul.

Všetkým ukázal.

Ešte dobre, že mu zvlhli zápalky.

Výška

Ušu si pamätám v letných šatách – ľahkých, bielych, možno hodvábnych, niesla sa v nich ako plachetnica na mori, okolo nej pofukoval vietor jej vlastného smiechu, niekedy len vánok, inokedy tajfún zvonivého chichotu, ktorý bolo počuť na vzdialenosť niekoľkých námorných míľ; výstrih šiat sa jej presúval z pleca na plece, museli byť najmenej o číslo väčšie, ako potrebovala, tancovali na nej – plné vzduchu.

Stáli sme v učebni s dlhým stolom, každý z jednej strany, medzi nami ležala drevená zásuvka  – a v nej osemdesiat rôznych kameňov. Presnejšie: minerálov. Učili sme sa ich rozoznávať podľa lesku, farby, tvrdosti, určovali sme ich kryštalografické sústavy. Tých bolo osem. Pamätám si už len kubickú, čiže kockovú, jej najznámejším minerálom je kuchynská soľ. Ostatných sedem opisujem zo starej učebnice: štvorcová, šesťuholníková, trojuholníková, kosoštvorcová, jednoklonná, trojklonná, amorfná. Všetky vzorky mali odspodu prilepené štítky s menami. Pri skúške na nás čakala rovnaká zásuvka, rovnaký počet minerálov, no bez označenia, na jednotku sme sa pri ich určovaní nesmeli ani raz pomýliť, na dvojku raz, na trojku dva razy, kto sa pomýlil tri razy, musel prísť na opravný termín takzvaný opravák.

Najprv som si nič nevšimol, pozeral som iba na kamene, nakláňali sme sa k sebe ponad stôl a hádali, aká vzorka by to mohla byť – chromit, valentinit, korund, pyrit alebo hematit, či niečo iné, ale vtom som sa pozrel do Ušinho výstrihu – a bolo to jasné: pod šatami bola celkom nahá, nemala na sebe podprsenku ani nohavičky, v hĺbke pod prsníkmi jej zasvietil chumáč tmavých chĺpkov, lesklých ako kryštalický grafit.

Rozosmial som sa, treskol som jej pusu do cestičky vo vlasoch, načo sa aj Uša rozosmiala – a bolo po našom učení.

Ani trochu sa nehanbila. „Horúčava,“ povedala. „Komu by sa chcelo potiť?“

Zoznámili sme sa na brigáde pred začiatkom vysokej školy, čiže výšky, ako sme vtedy hovorili. Padli sme si do oka, do reči, do smiechu, niekedy aj do objatí, ďalej sme sa nedostali, ešte tak rukami pod pazuchy alebo na ramená, raz na Ušine, raz na moje. Po celý mesiac – júl 1964 – sme s ďalšími pätnástimi spolužiačkami a tromi spolužiakmi kopali odvodňovacie kanály vedľa polí jednotného roľníckeho družstva obce Hroboňovo na južnom Slovensku. Školu sme si od našich pracujúcich, robotníkov a roľníkov, museli zaslúžiť: prácou, krompáčmi a lopatami, pod vedením ČSM, čo bola skratka Československého sväzu mládeže, detskej škôlky KSČ, čiže Komunistickej strany Československa. Neskôr sa pravopis zmenil, zo sväzu sa stal zväz, zo sväzákov zväzáci, z nedostižného vzoru Sväzu sovietskych socialistických republík, so skratkou SSSR, ešte nedostižnejší ZSSR.

Spávali sme v telocvični miestnej školy, obedy nám družstevníci vozili na melónové pole, ktoré sme odvodňovali, hoci práve voda by sa melónom zišla – a večerať sme chodili do krčmy pri kostole. Po večeri sme sa s Ušou vydávali na prechádzky po šírej rovine Žitného ostrova. Už vtedy sa podobala na plachetnicu alebo aspoň na jej sťažeň – asi o cól vyššia ako ja. Nad hlavami nám v tme okolo prázdnych asfaltových ciest zuneli telegrafné drôty budúcnosti. To je – len tak – metafora. Zblížilo nás aj to, že obaja sme zmaturovali na chemických priemyslovkách: Uša v Banskej Štiavnici, ja v Bratislave. Mali sme sa o čom rozprávať – o chémii, o našich dovtedajších frajeroch a frajerkách, o filmoch, ako bol napríklad Sladký život alebo Viridiana, o poviedkach Jaroslavy Blažkovej, o volejbale, ktorý sme obaja hrávali, o plávaní, o bicyklovaní, o všetkom a o ničom, čo bolo to isté, no takisto o slávnej a večnej nesmrteľnosti chrústov, čo je – len tak – ďalšia metafora. Spomínali sme na učiteľov. A keď som jej rozprával o našom dejepisárovi Homovi, ktorý nám nadával do plechov, lebo z plechu sú trúby, Uša mi povedala, že mala učiteľku analytickej chémie, starú dievku Gabiku, ktorej každý mesiac nosila na poštu listy s Homovým menom a priezviskom, putujúce odtiaľ do našej školy na ulici Februárového víťazstva, načo ten náš starý bielovlasý Homo s prefajčeným hlasom a so špicou žltých vlasov nad čelom, kde mu ich údil dym z cigariet Štart, stúpol v mojich očiach ešte vyššie, lebo zrazu som vedel, čo tým myslel, keď raz povedal, že dievčatá sú džeztrúbky. Teraz mám o dvadsať rokov viac, ako mal vtedy Homo – a už to znovu neviem: mohol by zo mňa byť trombón alebo heligón.

Našou výškou sa od septembra stala Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského, odbor geológia – chémia, učiteľský smer. 

Uša po celý čas štúdia bdela nado mnou. 

Mala nad čím: ako študent som sa beznádejne zhoršoval. Najmä z geológie. V prvom ročníku som ešte ako-tak zarezával, ale v druhom som už musel po normálnom skúšobnom období žiadať o dekanské termíny, prvý tuším zo stratigrafie, čo bola náuka o vrstvách hornín a ich usporiadaní v priestore, druhý asi z mineralógie, ktorú sme sa učili z osemstostranovej učebnice od ruského autora A. G. Betechtina. Ničili ma objemy učiva, každá skúška bola menšia maturita, za celých päť rokov som pre seba nenašiel nijaký chytrý spôsob ani metódu, ako sa učivu venovať sústavne, aby som potom pred skúškami nemusel všetko zameškané dobiehať v panike po nociach, čo sa mi aj tak nikdy nepodarilo – a vždy tŕpnuť, či zo skúšky vyletím alebo nevyletím. A lietal som každú chvíľu. Mojím najväčším trápením boli skúšky z fytopaleontológie a zoopaleontológie, čo boli systémy skamenelín, starých milióny rokov, nájdené najmä v usadených horninách, všetky tie amonity, trilobity, ježovky – nielenže ich bolo strašne veľa, nekonečné druhy, rody, čeľade, ale popri ich slovenských názvoch som sa musel bifľovať aj ich latinské pomenovania, čo bola pre mňa španielska dedina, tentoraz bez metafory, bieda, zúfalstvo a pohroma, jedným slovom – hokej. 

Navyše: stále som mal pocit, že mi pri tom učení niečo zásadné uniká, niečo abstraktné, no zároveň podstatné, omamne voňavá esencia zo všetkých tých faktov, ich hlboký zmysel, ukrytý v postupnom vývoji života na Zemi. O tom sa s nami nikto nebavil, na skúškach sme opakovali len to, čo bolo raz navždy napísané v učebniciach a čo predtým odznelo na prednáškach. Ani jeden z našich učiteľov nám neponúkol viac. Niežeby sme o to stáli, ale možno by to všetko bolo zaujímavejšie, možno by to – celkom nečakane – zobudilo našu zvedavosť a dychtivosť.

Pomáhal som si ťahákmi. Na skúšky som chodil v sakách – v každom vrecku starostlivo vyžehlená vreckovka, do nej zastrčené lístky s vypracovanými poznámkami, drzosť pomiešaná s odvahou. Vytiahol som si skúšobnú otázku, usadil sa k príprave, chvíľu som akože rozmýšľal, potom som si do vreckovky poutieral nos, vytiahol z nej ťahák, prikryl ho rukou a vreckovku vrátil na jej miesto do saka. Opísal som všetko, čo som potreboval – a znovu som si utrel nos: ťahák putoval späť do záhybov vreckovky – a tá do saka. Mohol som ísť odpovedať a chystať si index na zapísanie známky.

S chémiou som problémy nemal, držali ma základy z priemyslovky, ale keď ma pre akúsi drobnosť vyhodil profesor Dilinger z anorganiky, urobil som si ťaháky z celej Mendelejevovej tabuľky prvkov – a priamo pred jeho očami počas prípravy opísal vlastnosti, reakcie a ostatné chemické správanie berýlia, horčíka, vápnika, stroncia, bária a rádia, čiže kovov alkalických zemín, aby som mu to potom bez jediného zaváhania vysypal. Pán profesor, vtedy súdruh, ma pochválil za výbornú odpoveď – a úprimne ľutoval, že som takto excelentne, ako povedal, nebol pripravený už na prvom termíne, dostal by som jednotku, takto mi s ľútosťou musel dať dvojku.

Napriek tomu: meškal som. Nestíhal som. Uša nado mnou zalamovala rukami. Pred každou skúškou ma volala, aby sme sa spolu učili, či aspoň aby som si s ňou zopakoval učebnú látku – a niečo z nej pochytil, no ja som sa vyhováral, nemal som čas. 

Písal som. Písali sme. A čítali sme.

A ako vždy — opisovali. 

Doteraz opisujem.

So svojou ženou Nadinou a Petrom Glockom som sa zoznámil na chemickej priemyslovke, chodili sme spolu do jednej triedy. Nadina bola naša kultúrna referentka, požičiavala pre nás knihy zo školskej knižnice, no mala len troch abonentov: Petra, seba a mňa. Zrazu sme zistili, že sa nám páčia podobné knihy, že sa o nich môžeme rozprávať. Ohúrili ma poviedky Ernesta Hemingwaya. Prečítal som jednu, potom všetky ostatné – a čítal som ich v akomsi úžase, že aj takto sa dá písať, presne a jasne oznamovať, čo človek urobil a povedal, zachytávať svet, vidieť ho a byť v ňom. Od čítania bol len krôčik k písaniu: treba to skúsiť. Dal som niečo prečítať Petrovi – a ten len pokrčil plecami, že načo písať, ale po prázdninách sám priniesol nejaký text, lepší ako môj. Váhali sme, napokon sme čosi z našich písačiek poslali poštou do časopisu Mladá tvorba, odpoveď však neprichádzala, až sme sa tam nakoniec vybrali; redakcia bola na Gajovej ulici, neďaleko Modrého kostolíka. Ešte aj na chodbe sme rozmýšľali, či naozaj máme zaklopať na presklené dvere – keby som tam bol sám, určite by som utiekol. Vtom sme boli dnu či skôr v otvorených dverách, doslova na prahu. Ujal sa nás krstný tatko našej generácie – básnik Ján Buzássy. Pamätám si ho z profilu – s briadkou a jemnými fúzami, vzdialený bratranec Ezru Pounda, náš najlepší učiteľ. Vždy bol ochotný – nenápadne poradiť. To zdôrazňujem: nenápadne. Z jeho rád som cítil to, čo cítim dodnes z každého rozhovoru s ním: láskavú vľúdnosť a úprimnú náklonnosť, humor, citlivosť a prívetivosť. Otvoril nám dvere. Nikdy nezabudnem, ako ľahko a múdro ma naučil, čo je prekvapenie v próze, akou fintou sa dá zaujímavo písať o niečom bežnom, známom, ba až banálnom. Stačilo použiť kozu. V niektorej zo svojich prvých – našťastie stratených – poviedok som písal, ako sa hrdina pozerá z okna železničného vagóna a vidí pri staničnej búdke výpravcu, ktorý salutovaním zdraví odchod vlaku. Janko mi povedal, že áno, že je to pravda, že to tak býva, že to každý vie – a že práve preto to už nemusí byť napísané, iba takto napísané, v poviedke. Že takto je to iba oznam, nič nové, ale že keby – a teraz príde tá koza – keby ten železničiar jednou rukou zdravil vlak a druhou, spustenou pri tele, držal na motúze napríklad kozu, to už by bolo niečo nezvyklé, prekvapujúce, pritom možné – a tým aj pre čitateľa zaujímavé, ba že by ho to mohlo dokonca aj potešiť. Zlatou korunkou pravdy je prekvapenie. Tejto rady som sa potom navždy držal – a dodnes píšem hlavne o kozách.

Takmer so všetkými najlepšími kamarátmi som sa zoznámil v redakcii Mladej tvorby. S maliarom Stanom Dusíkom sme spolu fajčievali vytrasené Bystrice, niekedy aj Detvy, neskôr mi ilustroval zopár knižiek pre deti, takisto poviedky v časopisoch. Peter Repka bol najlepším bežcom medzi básnikmi, jeden z mála šprintérov, čo vedeli vpadnúť do výstrelu štartérovej pištole, aby potom pri klopení zákrut na štvorstovke vymýšľal a vysielal svoje najlepšie básničky, ponúkal ich ako dar a vždy bol blízko s pomocou a s priateľskou výzvou na hru, lepšie povedané súhru, ako to bolo v prípade, keď nám rozdával tituly a názvy, ktoré sám nepoužil – napríklad Tlstá sirota alebo Egrešové víno – a čakal, že sa mu v cieľovej rovinke, keď prechádza do finišu, vráti pingpongová loptička jeho prihrávky. Spolu s Ivanom Štrpkom a Ivanom Laučíkom sa preslávil v básnickej skupine Osamelí bežci. A práve Ivan Štrpka bol druhým najlepším bežcom medzi básnikmi, hoci vždy trochu meškal, dokázal predĺžiť krok – a napokon všetko stihol. Prečítal hádam všetky knižky na svete. Tretí z bežcov, Ivan Laučík, behal v básňach krátke trate, ale v krajine vždy patril k vytrvalostným chodcom, pútnikom po jaskyniach: ísť s Ivanom po nejakej skratke znamenalo naberať ďalšie a ďalšie kilometre chôdze s jeho presnými správami o okolitom svete. Dovolil mi, aby som vo svojej zbierke Príbeh bez príbehu použil ako motto jeho verš: Nech sú spolu trávy a vietor! Niečo ako – byť nablízku, stále bližšie. Nadväzujeme na jeho pohyby. Ivan bol brusnicou v ľade. Súvislým dažďom šťastia. A ešte – aj to je citát z jeho básne – prostým vláknom schopným kvitnúť v tme. Podobným vláknom, alebo skôr niťou, bol aj Dušan Mitana, ktorého som po prvý raz videl na ulici – v krikľavo-červenej páperovej vetrovke, aké nosili chlapi z Horskej služby v Tatrách. Ale to už som ho poznal z jeho prvej poviedky v Mladej tvorbe; volala sa Oáza s jabloňami. V otvorenom liste Osamelým bežcom sa ich zastal proti Daňovi Okálimu, starému sekerníkovi, sliedičovi socialistického realizmu. Takisto som sa v redakcii stretol s Rudom Slobodom, Vincom Šikulom, Janom Johanidesom, Paľom Hrúzom, Tomášom Janovicom, Paľom Vilikovským, Janom Štrasserom, Altou Vášovou, Petrom Zajacom. A s mnohými inými.

Zrazu sme sa v Mladej tvorbe skoro denne stýkali. Rozprávali sa. Požičiavali si knihy. Hrali stolný hokej. Trochu aj popíjali. Pospávali na velikánskej koženej pohovke. A čítali si navzájom svoje texty. 

Malo to jedinú chybu: moje absencie v školskej dochádzke. A druhú: málo som sa vídal s Ušou. Obe spolu súviseli.

V roku 1968 začal vládnuť Alexander Dubček, prestala platiť cenzúra, stále sa niečo dialo, ako by povedala Uša – komu by sa chcelo chodiť do školy? Sedem skúšok som si z konca júna presunul na september, klamal som sám seba, že to zvládnem, načo som sa v júli zúčastnil na záverečnom sústredení vojenskej katedry na juhu Moravy – v Mikulove. V treťom a štvrtom ročníku sme raz týždenne, vždy v piatok, chodili na vojenskú prípravu do kasární v Petržalke. Aspoň to som absolvoval: nechcel som ísť po škole na dvojročnú vojenskú službu. Počas sústredenia sme sa rozprávali najmä o politike. Žili sme v naivnej eufórii demokratizácie tupého komunistického režimu – a zároveň v napätí, že nám ju fašisti z Ruska, čiže ZSSR, vojensky zatrhnú. Podplukovník Jiří Smetana, ktorý mal prezývku Guľový dolník a ktorému chýbali tri prsty na ľavej ruke, nám hovoril: „Kluci, když to takhle pojede, za měsíc jsou tady.“ A ešte nám hovoril: „Kluci, kde to v druhý světový válce bouchalo, tam jsem byl já!“ Otrčil nám ruku bez prstov a smutno sa usmial.

Pomýlil sa o iba o týždeň.

21. augusta sa do našej republiky zo všetkých strán dovalili hordy spriatelených okupantov.

Škola predĺžila skúšobné obdobie až do konca kalendárneho roka, takže všetky skúšky – aj s Ušinou pomocou – som nakoniec urobil. Bez okupácie by som beznádejne vyletel. Ťaháky by nepomohli. 

Obe moje školy sa skončili v roku 1970. Štúdium desiatich semestrov som uzavrel v júni 1969, čo mi na dekanáte potvrdili pečiatkou do indexu. Štátnicu z chémie som stihol ešte v jeseni toho istého roka, geológiu som si presunul do jari toho ďalšieho. 

To už tvrdo nastupovala tzv. normalizácia, návrat starých boľševikov, ktorých vydesila chvíľa tzv. slobody, všade do nás pchali tzv. Poučenie z krízového vývoja, traktát totalitných táranín, pričom tzv. zdravé jadro tzv. komunistov vyhadzovalo nepohodlných ľudí nielen z tzv. rodnej strany, ale nemilosrdne aj z práce, do všetkých škôl sa vrátilo povinné vyučovanie tzv. marxizmu-leninizmu, ale predovšetkým, na celom území republiky sa dočasne čiže navždy usídlili okupačné vojská tzv. ZSSR; vyše dvadsať rokov sme poslušne žili v tzv. reálnom socializme.

Mesiac pred štátnicou z geológie – 6. februára 1970 – som na Štúrovej ulici stretol Nadinu. Išli sme spolu do kina Metropol na francúzsky film Benjamin. Hrali v ňom Michel Piccoli a Catherine Deneuve. O pár dní sme išli na ďalší film Dobrodruhovia: aj v ňom hrali veľké francúzske hviezdy Alain Delon a Lino Ventura, spolu s krásnou Letitiou – kanadskou herečkou Joannou Shimkus. Podobala sa na Naďu, inokedy na Nadinu – a ešte inokedy na Nadičku. Do každej som sa zamiloval. A zase som sa neučil.

Uša sa medzitým vydala.

Aj preto zmeškala prvý termín štátnic. Vzala si ligového volejbalistu Milana Poštu, smečiara ČH Bratislava, čo bol klub policajtov, vtedy príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, čiže žandárov. Dostal od nich byt. V ňom sa Uša spolu s ďalšou našou spolužiačkou Elígiou Kováčovou denne učili. Nakoniec ma nalákali, aby som si s nimi opakoval látku zo všetkých štyroch predmetov, z ktorých sa skladala štátna záverečná skúška: regionálna geológia, mineralógia, petrografia a ložiská nerastných surovín. Každý predmet skúšal iný pedagóg. A spolu nám dávali jednu známku. Lenže: nemal som si čo opakovať, namiesto učenia som sa stretával s Naďou, Nadinou a Nadičkou – a iba z času na čas, keď na mňa ani jedna nemala čas, sedával som pri spolužiačkach a počúval, ako si nahlas, jedna po druhej, znovu a znovu, preberajú témy a otázky z jednotlivých predmetov.

Dátum štátnice si dodnes pamätám: 11. marec 1970. Do školy som išiel s istotou, že ma vyhodia, že zase raz vyletím: vytiahnem si otázky a vzdám sa, prihlásim sa na ďalší termín, nijako ináč to nemohlo dopadnúť. Osemstostranovú učebnicu mineralógie od A. G. Betechtina som ani raz neotvoril. Skúšobná komisia sa skladala z troch docentov – ich mená som dávno zabudol – a docentky Davidovej: jej meno som nezabudol, lebo pred ňou som sa hanbil. Na skúške v druhom ročníku som od nej nejakým zázrakom dostal jednotku – a teraz som bol práve z jej predmetu dutý ako prázdny sud. No nič. Vytiahol som si otázky a chystal sa vypadnúť – a vtom sa zázrak zopakoval: niekto zaklopal na dvere. Otvorili sa. Na prahu sa zjavila úradníčka z dekanátu školy, ospravedlnila sa, že vyrušuje, a požiadala docentku Davidovú, aby okamžite išla s ňou – čosi súrne vybaviť: súrne a neodkladne. Drahá a ctená docentka Davidová sa dohodla s chlapmi, že ma vyskúšajú zo svojich predmetov, medzitým sa vráti – a príde na rad mineralógia. Takže: opisovať som nijako nemohol, nemal som ani jeden ťahák, ale to, čo sa udialo, bolo zrazu odpísané od toho, čo som si želal. Niečo ako literatúra, príbeh zo skutočnosti, ale naopak, skutočnosť z príbehu. Dopadlo to tak, že z geológie, petrografie a ložísk som zo seba vďaka spolužiačkam čosi vypotil, čakali sme na návrat pani docentky, no keď neprichádzala, chlapi sa ma opýtali, čo som si vytiahol z tej mineralógie – a priateľsky sa so mnou o tej téme porozprávali. A ďalej sme čakali. No čas bežal, museli skúšať ďalších študentov a študentky – a tak mi povedali, že hotovo, že môžem ísť. Vstal som od stola, kde som sa pripravoval, odchádzal som – a zrazu sa vrátila docentka Davidová. A tí chlapi jej povedali, že už ma vyskúšali. A že je to v poriadku.

A docentka neprotestovala.

Zo štátnice som dostal dvojku, presne ako Uša, ktorej nesadli otázky. Po oznámení výsledkov ma päsťami bila do pŕs – a pritom sa hrkútavo smiala. Potichu som sa jej spýtal, či má pod šatami podprsenku a nohavičky, vraj mala, no znovu mi povedala – komu by sa chcelo potiť?

Nikdy viac som ju nevidel, stratila sa, zmizla do Talianska. Milan Pošta získal angažmán v prvoligovom mužstve Volley Verona: odtiaľ sa už nevrátili, zostali žiť v emigrácii. 

V tom istom roku, 10. decembra 1970, čo je Medzinárodný deň ľudských práv, komunisti zakázali a zlikvidovali aj Mladú tvorbu. 

Po päťdesiatich rokoch sme na deň presne do Denníka N pripravili literárnu prílohu – spomienku na náš milovaný časopis.

Zozbieral som texty od Jána Buzássyho, Tomáša Janovica, Alty Vášovej, Petra Repku, Ivana Štrpku, Jána Štrassera, pridal vlastnú poviedku a poslal všetko šéfredaktorovi Matúšovi Kostolnému.

Urobili nám skupinovú fotografiu.

A zrazu mi náš krstný tatko Buzáš, ako sme ho v redakcii volali, len tak hovorí: „Pamätám si na prvú vetu z jednej tvojej poviedky. Kráčali prachom.“

„To si fakt pamätáš?“

A zrazu ma, možno po prvý raz, pochválil: „Pekné.“

Povedal som: „A vieš, aká je druhá? Cesta bola žltá, akoby vypálená od slnka.“

„Aj tá je dobrá.“

Dojalo ma to. Poviedka sa prehnane a pateticky volala Hľadač. Písal som v nej o kopaní kanálov na brigáde pred vysokou školou.

Kôpor

Vždy som rád písal na použité poštové obálky, na ich prázdne biele strany zo zadných úbočí papiera, akoby plných snehu, ktoré možno hľadali moje meno a priezvisko niekde vpredu, no tam nepatrilo. Vyhovovalo mi byť prázdnym priestorom, vziať pero a zamieňať písmená z dvoch adries, mojej i odosielateľa, až z nich vzniklo zopár nových stôp, tratiacich sa v závejoch, nasiaknutých jasom nehy. Aj holá veta má šaty. Košeľou podmetu je napríklad dĺžka podstatného mena, gombíkmi počet písmen, motýlikom mäkčeň alebo vokáň, vôňou samotné slovo, ak je ním napríklad kôpor. Nohavicami alebo sukňou prísudku môže byť jedinečná akosť slovesa, jeho zvukomalebnosť, výstižnosť, presnosť, akurátnosť. V úspornosti holej vety je ukrytá, no takisto zverejnená, hojnosť a obsažnosť. Do strihu každej vety hovorí jej nápev. Inokedy rytmus. V holej vete o láske je určite vesmír vyšívaný súhvezdiami, len ho nájsť, vybrať správny steh a prejsť k vetám rozvitým. Pokiaľ ide o kôpor, môže byť takou rozvitou vetou kôprová omáčka. Malý chlapec, osvojené dieťa, chce byť orlom kráľovským, lebo ten je zákonom chránený.

Dušan Dušek (* 1946, Gbelce) absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval ako redaktor, od roku 1993 vyučoval scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, viedol Ateliér scenáristickej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. V roku 2016 získal štátne vyznamenanie – Pribinov kríž I. triedy (2016), štyri razy bol finalistom súťaže Anasoft litera 2016, získal tiež Cenu čitateľov Anasoft litera, Nadácie Tatrabanky 2011 za literatúru a cenu Dominika Tatarku za rok 2000.

Próza Deti v daždi je grafickou i textovou ponáškou na kalendáre, pričom text mapuje blízku i vzdialenejšiu minulosť autora. Kniha pozostáva z piatich línií, ktoré spája invenčná grafická úprava Branislava Matisa.

 96 zobrazení