JÁN ZAMBOR

Lov zázrakov. Zo španielskeho zošita

Bratislava, Perfekt, a. s., 2024

Všetky texty tejto už na prvý pohľad krásnej knihy sa tematicky či motivicky viažu na Španielsko, resp. na hispánsky svet ako taký. Jasne nás napokon v tomto smere naviguje jej podtitul Zo španielskeho zošita.

Skúseného tvorcu Jána Zambora k jej vytvoreniu zrejme podnietila skutočnosť, že si uvedomil, že za tie dlhé roky, čo prekladá španielsku (hispánsku) poéziu a čo navštevuje túto krajinu, spoznáva jej literatúru, umenie, kultúru a tradície, toho aj sám veľa „španielskeho“ napísal, a že ak to sústredí do jednej knihy, vznikne osobitá syntéza, ktorá dokáže zaujať čitateľa svojou estetikou i poučiť ho. Prirodzene, veľkú príťažlivosť má aj pre našich hispanistov (zrejme ich nie je veľa), ako aj pre percipientov s vyhraneným záujmom o Španielsko a jeho kultúru.

Autor knihu rozčlenil do troch častí, pričom toto rozdelenie bližšie krátko špecifikuje v predslove (Na úvod). Prvá časť obsahuje básne „inšpirované španielskym prostredím, v jednom cykle kubánskym, a životom a tvorbou či veršami hispánskych básnikov“ (s. 4). V druhej sú texty, ktoré Ján Zambor oprávnene označil ako literárne reportáže. Toto označenie je priliehavé, výstižné a presné, ale mne v tejto súvislosti napadlo aj pomenovanie reportážne eseje (prípadne esejistické reportáže). Tretia časť s názvom S Donom Quijotom obsahuje 5 básní, dve hispánske (Rubén Darío, Miguel de Unamuno) a tri ruské (Dmitrij Sergejevič Merežkovskij, Fiodor Sologub, Jelena Guroová), „s motívom emblematickej postavy španielskej kultúry Dona Quijota“ (s. 5), ktoré Ján Zambor preložil. Azda by som upresnil, že v niektorých prípadoch nejde iba o motív, ale priamo o tému. A žiada sa mi aj dodať, že Don Quijote nie je emblematická postava len španielskej kultúry, ale aj kultúry svetovej. Svedčí o tom skutočnosť, že i v našom prostredí sa používa frazeologizmus „boj s veternými mlynmi“, hoci na Slovensku sa veterné mlyny vôbec nevyskytujú. 

Podrobnejšie, i keď v podstate len prostredníctvom niekoľkých poznámok, sa vyjadrím k prvým dvom častiam.

Prvá s názvom Byť je byť kompatibilný prináša básne, ktoré boli publikované v autorových zbierkach a výberoch z jeho tvorby vydaných v rozpätí rokov 1988 – 2020, dve boli uverejnené časopisecky (Romboid), jedna je z rukopisu a jednou autor doplnil svoj preklad výberu z lyriky Miguela Hernándeza Kŕdeľ holubičích listov (1985). Viaceré z týchto básní by sa dali označiť ako básne z ciest. Ako také majú v sebe aj značnú dávku exotiky, s ktorou autor narába veľmi umne a ktorá zvyšuje ich čitateľskú príťažlivosť. Táto exotickosť je niekedy veľmi sugestívna, básnik prostredníctvom lyrického opisu (ktorý je často východiskom básne) a rôzneho typu metafor (vizuálna, sluchová, hmatová… – tu by sa dalo pokračovať podľa jeho teórie) percipienta priam vťahuje do básne, resp. stvárnenej reality. Je to aj poézia silných zážitkov, avšak – čo je dôležité – ani v jednom prípade nejde o číre impresie, ale lyrické texty, ktoré často majú aj príbehové jadro či pozadie, vždy „smerujú“ k tomu, čo autor pomenúva ako „univerzálna problémovosť“ (s. 4). Tá má, prirodzene, rozmanité podoby. Odzrkadľuje sa napr. v pomerne častých sociálnych motívoch: postavy bezdomovcov či ľudí usilujúcich sa dajako si „privyrobiť“ v chodbách či vagónoch metra (muzikanti, žongléri, ale aj žobrajúci), aké sa vyskytujú v každom európskom veľkomeste, v tomto prípade v Madride, žena spiaca na kartónových obaloch na schodoch vo vchode do metra, kontrast prosperity a životného neúspechu („vzďaľovať sa… / od hýrivosti prosperity / s bezdomovcami vedľa bankomatov“ – z básne Madrid: október, s. 52).

Iným variantom „univerzálnej problémovosti“ je existenciálna naliehavosť, ktorá presakuje do mnohých básní. Sprevádza ľudstvo od jeho zrodu a každého človeka od chvíle, keď si plnšie začne uvedomovať svoju konečnosť na tomto svete. Trápila aj mystikov. Prítomná je napríklad v básni Hrubosť, a to aj cez postavu svätého Jána z Kríža, ktorému Ján Zambor venuje veľa pozornosti (výber z jeho poézie preložil a vydal v roku 1997 pod názvom Živý plameň lásky). Ozýva sa aj v jednotlivých motívoch či obrazoch, napr. vo verši z básne Bozky z cyklu Španielske básne: „vták čo letí ďaleko ďaleko až za hranicu niečej smrti“ (s. 12).

Báseň Vlak všetkých je reakciou na teroristický útok na železničnej stanici Atocha v Madride v roku 2004. Začína sa pokojným lyrickým, takmer prozaizovaným opisom, ale veľmi rýchlo sa „prelamuje“ do obrazu desivej katastrofy (prvá strofa na s. 48): „Z príjemných prímestských vlakov, / čo nám pripomenú vláčik – / detskú hračku, detské sny, / z vlakov spájajúcich Madrid / s mestečkami zvučných názvov, / sa za krátku chvíľu stali / monštruózne ruže z plechu / s karmínom naň nastriekaným.“Báseň sa završuje veršom: „V tom vlaku sa vezie každý“, ktorý by v inom kontexte mohol byť banálny, ale v tomto je úderný.  

Do mnohých básní sa premieta prvok multietnicity a multikultúrnosti. Daný je jednak podstatou Španielskej minulosti i prítomnosti a jednak skutočnosťou, že autor bol v tejto krajine viackrát účastníkom podujatí pre zahraničných hispanistov či básnických festivalov. Vyjadrený je – aj prostredníctvom paradoxu – napríklad v 3. strofe básne Madrid: október (s. 49): „Svätý Jakub, patrón Španielska, / na obrazoch a sochách zabíja Maurov, / ale pôvab španielskych tmavovlások, / nevraviac o priečeliach iných architektonických jedinečností, / je arabský.“        

Poézia Jána Zambora vie byť – zrejme aj pod vplyvom španielskej lyriky – miestami výrazne apelatívna, viac ako je u nás bežne zvykom. Je to však apelatívnosť účinná a aj potrebná. Často je vyjadrením súcitu, spolucítenia s trpiacimi – nielen ľuďmi, ale aj inými živými bytosťami: „Nech si z nás každý vštepí do pamäti, / ako sa správať ku krehkým / bytostiam zeme.“                          

Citoval som z básne A boli to zákmity čistého chvejivého svetla (s. 54), ktorá spolu s viacerými inými potvrdzuje aj to, že tvorca skvelým spôsobom pracuje s prírodnými motívmi – od trávy cez lístie, skaly, holuba, srnku, lesy… až po burácajúce more. Vždy sú previazané na ľudské bytie, jeho podstatu.

Uviedol som niekoľko poznámok či postrehov a teraz vyslovím z môjho pohľadu ešte niekoľko zovšeobecnení.  

V tejto knihe je výber z básnikovej bohatej lyriky. Takmer sa mi žiada povedať, že ide o to najlepšie zo Zambora, ale to by bolo trochu skresľujúce, lebo „to najlepšie“ by si vyžadovalo aj veľa ďalších autorových básní, v ktorých nie sú prítomné španielske motívy.

Pri čítaní výberu som si však viac ako dosiaľ uvedomil, že Ján Zambor nie je básnikom jedného básnického štýlu. Jeho poézia je mnohorozmerná, tematicky, motivicky, metaforicky veľmi, veľmi bohatá, a tým, samozrejme, bohatá aj myšlienkovo.

A ešte jedna vec, ktorá mi je veľmi sympatická. Ján Zambor chápe poéziu aj ako niečo vznešené. To je dôležité najmä na pozadí tvorby niektorých mladých básnikov a poetiek či tzv. street art poézie, v ktorej sa to s profánnosťou (ak nechcem povedať vulgárnosťou) neraz preháňa.

Výber dopĺňa a pútavo ozvláštňuje niekoľko autorových básní preložených do španielčiny. Preklady vytvorili slovakisti Alejandro Hermida de Blas, Salustio Alvarado a Renáta Bojničanová

Literárne reportáže či reportážne eseje sú sústredené v druhej, nemenej rozsiahlej časti s názvom V blízkosti neznáma. Vznikli na podklade Zamborových početných ciest do Španielska, ale ani jeden z týchto pobytov nebol turistický, všetky boli pracovné. Išlo o rôzne typy dlhších či kratších študijných pobytov súvisiacich s jeho prekladateľskou činnosťou, ktoré on vždy naplno, ba maximálne využil. Jeho schopnosť priam nasávať informácie a poznatky potvrdzujem z vlastnej skúsenosti. Absolvoval som s ním tri či štyri cesty do Španielska a tam som ho spoznal ako muža so zápisníkom v ruke.

Aj tieto texty, ako sa na reportáže patrí, obsahujú i exotický prvok, autor dokáže pútavo stvárniť prostredie kultúrnych inštitúcií – univerzít, knižníc, múzeí, galérii, atmosféru medzinárodných podujatí (jazykové a literárne kurzy pre zahraničných hispanistov, básnický festival), miest, ktoré v rámci podujatí navštívil, ale sústreďuje sa predovšetkým na informácie o španielskej literatúre, umení a kultúre. Približuje osobnosti tamojších umeleckých kruhov, s ktorými mal možnosť stretnúť sa a s niektorými i nadviazať priateľstvo, ale aj odborníkov (prirodzene, nie je ich veľa), ktorí sa venujú slovenskej literatúre a jej prekladaniu. Informačná nasýtenosť textov je výnimočná, ten, kto sa chce niečo o španielskej literatúre a kultúre dozvedieť – či už v diachrónnom, alebo v synchrónnom priereze – si príde na svoje. Dôležité je, že aj keď sa autor dotýka odbornej problematiky, podáva ju prístupne, takže ňou dokáže zaujať aj laického čitateľa.

Nemožno nespomenúť výtvarný sprievod knihy, ktorého autorom je Peter Pollág. Nie som odborník na výtvarné umenie, ale ako laik, ktorého rukami prešlo množstvo kníh, si dovolím povedať, že ide o vynikajúce kresby, ktoré plne korešpondujú s textom.

Formát knihy je taký, aký sa zvykne využívať pri knižných vydaniach rozprávok. Zodpovedá to titulu, ktorý rozprávkovosť tak trochu evokuje. Umožnil plne vyniknúť nielen rozsiahlejším básňam, ale aj výtvarným dielam Petra Pollága. Korešponduje s predchádzajúcou knihou z tvorivej dielne Jána Zambora, prekladom básní Rubéna Daría Spevy života a nádeje (2023), ktorú tiež výtvarným sprievodom „vyzbrojil“ Peter Polág. Ak k tomu prirátame vynikajúci grafickú úpravu a špičkové polygrafické spracovanie, výsledný tvar je dokonalý.

Dostáva sa nám do rúk krásna kniha, na ktorú môžu byť jej tvorcovia a vydavateľstvo hrdí a ktorá potvrdzuje vysokú úroveň slovenskej knižnej kultúry.

 113 zobrazení