Mama má rada iba sestru. Je to pochopiteľné, sestra je pekná a múdra. Nosí zo školy samé jednotky, no doma sa neučí, neviem, ako to robí. Vyhráva všetky recitačné a literárne súťaže, aj krajské kolá. Ani ja sa už sama doma neučím, nepomáha to. Iba vtedy, keď dostanem zlú známku, vtedy sa musím. Mama si sadne ku mne a skúša ma alebo mi dáva diktáty, lenže obyčajne urobím veľa chýb a mama potom strašne kričí a zmláti ma. Veľmi by som chcela nerobiť tie chyby, aby toľko nekričala. Nech ma aj mláti, to mi až tak neprekáža, beztak mám stále modriny na rukách a nohách, ale niektoré sú aj z bicykla. Niekedy sa rozbehnem veľmi rýchlo, vtedy mi okolo hlavy sviští vietor a nepočujem ten krik, no minule, keď som fičala po lesnom chodníku, nabehla som na hrubý koreň a spadla som, roztrhla som si nové rifle a mama zase strašne vrieskala. Zamkla dvere, aby som nemohla ujsť, tak som si ukazovákmi zapchala uši, lenže to sa nesmie, teraz už viem, že je drzosť zapchávať si uši, keď niekto dospelý kričí, lebo mama začala vrieskať ešte viac a zbila ma varechou. Predtým ma bila iba rukami, ale ja som si zakryla tvár dlaňami a vystrčila som lakte, mám ich poriadne špicaté a mama si udrela ruku, musela si na ňu dať octanovú masť. Ani to sa nepatrí, otŕčať lakte proti vlastnej mame, vraj. Minule som čítala v jednej knihe, že si môžeme sami za svoj osud, že všetko, čo sa nám stane, je dôsledkom našich vlastných činov, tomu rozumiem, keď si roztrhnem drahé rifle, zaslúžim si trest, samozrejme. Ale niekedy je všetko inak – ako s tým prsteňom. Do školy prišla Julkina mama, vraj jej zmizol zlatý prsteň, deň predtým sme si u Julky robili projekt z biológie, viem pekne kresliť a ona zase ovláda učivo, išlo nám to výborne. Tvrdila som, že som ho nevzala, ani som u nich žiadny prsteň nevidela, Julka sklopila oči a mlčala. Triedna pre istotu upozornila všetkých rodičov, aby skontrolovali veci svojich detí, či niekto ten prsteň neukrýva, dajte dobrý pozor, pani Jančíková, pošepla zvlášť mojej mame, vaša dcéra tam bola na návšteve, no nepriznala sa… Mama mi prehľadala zásuvky, vysypala aktovku, prezrela vrecká na všetkých mikinách, dokola sa vypytovala, kde je ten prsteň, neskoro večer ju to už konečne prestalo baviť a dovolila mi ísť spať. Vtedy sa mi prvý raz snívalo o tej žene.

Na druhý deň u nás zazvonila Kata s babkou, Katin otec je vo väzení a mama sa niekam stratila, preto sa o Katu stará babka. Našla ten prsteň v bielej ponožke, ktorú mala Kata vo vrecku na prezuvky. Odkiaľ ho máš, spýtala sa, dala mi ho Lucia, odvetila Kata. Naozaj si jej ho dala? Nikdy som ten prsteň nevidela, povedala som. Neklam, mama zvýšila hlas, stále mi klameš, povedz pravdu! Hlas sa jej už triasol, no ja som nevedela, čo povedať, dívala som sa na Katu, ktorá opakovala ako papagáj: dala mi ho, dala… Ukazovák jej babky vystrelil oproti mne. Lucia, ty jediná si bola u Julky, musela si ho vziať len ty, schovala si si ho u našej Katky, aby nebolo zle na teba, povedz pravdu! Povedz pravdu, kričala mama a Kata kývala hlavou zhora nadol. Dala mi ho, dala… Zrazu som sa nemohla nadýchnuť, chcelo sa mi plakať, nevedela som to zadržať, nevedela som nič povedať – vidíš, teraz si ticho, kričala mama, to znamená, že si klamala – potom ku mne priskočila a začala ma ťahať za vlasy, nechajte ju, povedala Katina babka, ale strašne potichu.

Ráno sme s mamou išli k Julke, jej mama nám otvorila v zelenom froté župane, voňala kávou. Mama Julkinej mame dlho niečo vysvetľovala, potom ma posotila dopredu – ospravedlň sa! Prepáčte mi to, povedala som, ale Julkina mama mlčala.

Aby ti to bolo jasné, na polroku budeš mať dvojku zo správania, rozhodla triedna. Stála som pri tabuli pred celou triedou. Vaša spolužiačka Lucia kradla. To je veľmi vážny priestupok, keby bola dospelá, hrozí jej väzenie… učiteľka hovorila ďalej, ale ja som už nič nepočula. Zrazu sa Julka rozplakala, vraj, musím vám niečo povedať. A potom medzi vzlykmi vyklopila, ako to celé bolo. Prsteň dala Kate ona, Kata jej nahovorila, že doma nemajú čo jesť, lebo im rodičia neposielajú žiadne peniaze, no babka by nikdy nedovolila, aby jej pomáhali cudzí ľudia. Preto by Kata potajomky dala prsteň do záložne. Keby sa babka spýtala, odkiaľ vzala peniaze, povedala by, že vyhrala vedomostnú súťaž v televízii, v nejakej zahraničnej, lebo slovenské programy babka poctivo sleduje. Katina babka to naozaj nemá ľahké, je dôchodkyňa, dostáva však nejaké sociálne dávky. Julka ma prosila o odpustenie, aj triedna sa mi ospravedlnila – tú dvojku, samozrejme, nebudeš mať – mne to však bolo jedno, dobre som vedela, že som nekradla, lenže moja mama neverila mne, ale Kate a jej babke.

Zo školy som išla sama, naschvál som vynechala obed. Po chodníku na druhej strane cesty tlačila mladá mamička jednou rukou kočík, v druhej zvierala dve vôdzky, na každej z nich bol trpasličí pinč – jeden hnedý a druhý čierny, zrejme sa s mužom nevedeli rozhodnúť pre farbu, keď si ich kupovali. Psy boli nepokojné, napínali vôdzky, chceli sa rozbehnúť. Vedľa kočiara cupitalo dieťa, aktovka na chrbte poskakovala v rytme chôdze, chlapcovi sa nezastavili ústa, tak veľmi chcel mame vyrozprávať všetko naraz – že na telocviku všetkých predbehol, že sa už naučili písmeno H a že na obed boli dukátové buchtičky. Matka mechanicky prikyvovala, očami nervózne sledovala psy.

Nešla som rovno domov, zamierila som do parku. Listy zo stromov už takmer opadali, chcela som si nejaké nazbierať, z javorových sú pekné obrázky. Z Jednoty pred parkom sa vyrojil húf chalanov, bol tam aj Juro z našej triedy, ostatní boli ôsmaci, vybrali sa rovnakým smerom ako ja. Pridala som do kroku, ale dobehli ma hneď – ideme si pohúliť, uškrnul sa Juro, poď s nami. V ruke mu svietila krabička Marlboriek, myslela som, že deťom do osemnásť rokov cigarety nepredávajú. Chalani majú aj niečo lepšie, všimol si Juro môj pohľad, uvidíš…

Zazvonil mi mobil, chvíľu som sa hrabala v taške, volala mama. Vypni si to, prikázal mi Juro, vyhovoríš sa, že sa ti vybil. Poslúchla som ho, ani to nebolo ťažké. Daj si, jeden z ôsmakov postrčil predo mňa ušúľanú cigaretu, voňala zvláštne sladkasto, vzala som ju a potiahla do seba, nasledoval kašeľ, samozrejme. A rehot chalanov. Viac mi chutia Marlborky, povedala som, ôsmak sa iba uškrnul, chytil ma za rameno a odtiahol kúsok nabok.Znalecky po mne prebehol pohľadom, vyzeral ako môj otec, keď si kedysi dávno kupoval nové auto, ešte si nemala krámy, čo? Cítila som, ako mi horí tvár, on sa znenazdajky priblížil tesne ku mne a strčil mi do úst jazyk. Vždy som si myslela, že bozkávanie je niečo krásne, ale toto bolo slizké a odporné, mala som pocit, že žujem špongiu, s ktorou doma umývame riad, pozbierala som všetky sily a odsotila som ho.

Rýchle som sa rozbehla preč, ľutovala som, že tu nemám bicykel, ale chalani sa našťastie iba rozrehotali a nechali ma tak. Za zadnou bránou sa park pozvoľna mení na riedky les. Prebehla som tadiaľ a konečne som sa ocitla na mojom obľúbenom mieste, na maličkej čistinke s niekoľkými pňami po vyrezaných stromoch. Vždy utekám sem, keď chcem mať pokoj od všetkých, hlavne nech nemusím počúvať mamin krik. Na chvíľu som si sadla na jeden z pníkov, oproti som zbadala krík obsypaný tmavomodrými trnkami. Tesne vedľa stála žena, o ktorej sa mi už viackrát snívalo, trhala drobné plody a kládla si ich do úst, usmievala sa trochu nakrivo, to od tých trniek.

Dobrý deň, povedala som. Dobrý deň, Lucka, už sa ti skončilo vyučovanie? Pani sa stále usmievala a mne sa zazdalo, že ten úsmev odniekiaľ poznám. Zbierala trnky do košíka, vraj na džem. Niekedy dávno som jedla trnkový džem, pamätám sa, že bol sladký, vôbec mi nekrútil ústa. Bolo to u nás doma, ešte v starom dome na dedine, mama bola v kuchyni, stála pri sporáku chrbtom ku mne. Motala som sa jej okolo zástery, mala som možno päť rokov. Mama varila ten džem, voňalo v celom dome – sladko a teplo. Potom mama kvapla trochu džemu na tanierik, skúšala, či je dosť hustý. Chceš ochutnať? Obrátila sa s tanierikom a lyžičkou v ruke, zohla sa ku mne. Vtedy som jej videla tvár, usmievala sa ako pani z môjho sna.

V nedeľu ráno svietilo slnko, odrazu sa oteplilo ako na jar, vybrala som sa na dlhšiu túru na bicykli. Rada jazdievam po poľných cestách a lesných chodníkoch, mám dobrý bicykel, kúpil mi ho otec tesne po tom, ako sa naši rozviedli. Pustila som sa hore svahom po turistickom chodníku, miestami sa kolesá zaborili do mokrého lístia, mala som čo robiť, aby som sa pohla ďalej. Z kopca bol nádherný výhľad do dediny a na Skalky oproti, kontrast medzi sýtomodrou farbou oblohy a ešte stále žiarivo zelenými lúkami bol na začiatok novembra nezvyčajný. Dole som frčala ako guľa, niekedy hrozilo, že sa na vlhkom lístí pošmyknem a spadnem, ale vždy som to v poslednej chvíli akosi zachránila. V rýchlosti do mňa občas narazil nejaký zmätený hmyz, ktorý namiesto toho, aby sa ukladal na zimný spánok, začal dnes roztopašne poletovať, akoby bol máj. Väčšinou to boli drobné mušky, jednu som nechtiac vdýchla, musela som zastaviť, kýchla som aspoň päťdesiatkrát. Potom som pod prilbou začula prenikavý bzukot. Čosi ma šteklilo okolo ucha, rýchle som si prilbu zložila, ale bzukot neutíchol, naopak, ozval sa s oveľa väčšou intenzitou. Počula som to viac v ľavom uchu, myslela som si, že ho mám plné múch, bzukot začínal byť neznesiteľný a postupne sa tlačil do každého kúta hlavy, mala som pocit, že celá moja hlava sa premenila na jednu obrovskú muchu.

Spomenula som si, ako sme raz v lete nechali do večera otvorené okno v detskej izbe, zabudli sme ho zavrieť, keď sme sa chvíľu hrali so sestrou pri rozsvietenej nočnej lampe. Dnu nalietalo veľa múch, sestra bola ešte malá, možno štvorročná, a keď už bola v posteli, hmyz do nej neustále dobiedzal. Zhasla som svetlo, otvorila dvere do obývačky a tam som rozsvietila luster. Muchy poslušne vyleteli z detskej izby, už som chcela zatvoriť dvere, keď prišla mama a rozkričala sa. Hnusoba hnusná, tak ty mi sem naschvál púšťaš muchy! Hneď mi jednu vylepila, pakuj do postele. Zhasla v obývačke a rozsvietila v detskej, asi zabudla, že sestra už spí. Muchy sa vrátili a mama zavrela dvere…

Bzučanie stále neprestávalo, ľavé ucho ma čudne svrbelo. Niečo mi tam vletelo, uvedomila som si. Niekde som čítala, ako sa dá zbaviť hmyzu z ucha aj bez lekárskej pomoci, tak som to skúsila. Mala som vo fľaške trochu vody, naklonila som hlavu a naliala som si vodu do ucha, potom som rýchle otočila hlavu tak, aby ucho smerovalo k zemi. Mucha našťastie vyplávala spolu s vodou, mala mokré krídelká, preto sa ostala sušiť na drobnom kameni. V uchu mi ešte chvíľu žblnkalo, ale keď som sa v ňom pošpárala ukazovákom, nastalo ticho. Možno som ju tam mala nechať, pomyslela som si, možno by som si na ten bzukot postupne zvykla a žili by sme v symbióze, kládla by som jej na začiatok zvukovodu omrvinky z jedla a za odmenu by som už nikdy nepočula mamin krik. Nasadila som si prilbu a pobrala sa domov, už sa stmievalo.

Blízko pri našom paneláku nedávno vybagrovali výkopy pre nový dom, okolo bola ohrada, ale provizórna brána visela iba na dvoch drôtoch a v jednom kuse bola pootvorená. Na všetky deti z nášho paneláka, najmä však na chalanov, pôsobilo toto miesto ako neodolateľný magnet, napriek prísnym zákazom rodičov sa tu schádzali každý deň. Bola ich tu pekná hŕstka aj teraz, na chvíľu som zastavila, niektorí ma zdravili zdvihnutými rukami. Všimla som si, že sa tam motkal aj trojročný Vladko z tretieho poschodia, opieral sa o kolobežku a sledoval starších chlapcov. Čo ešte robí sám o takomto čase vonku, čudovala som sa, jeho mama má iste zase nejakú návštevu a na neho zabudla. Nevidela som ani jeho staršieho brata. Zrazu sa medzi chalanmi niečo zomlelo a začali sácať jeden druhého, poskakovali tesne pri vykopanej jame, jeden z nich nechtiac zavadil o Vladka, ten stratil rovnováhu a zletel rovno do jamy, iba to čľuplo. Chalani zostali ticho ako peny, no ja som sa rozbehla a skočila do výkopu, voda mi bola akurát po kolená, ale Vladkovi trčala iba čapica, rýchlo som siahla do vody, pevne schytila drobné telíčko a zdvihla ho nad hladinu. Našťastie sa rozkašľal a okamžite začal rumádzgať, pritisla som si ho o hruď, cítila som, ako mu splašene bije srdiečko, pod nohami mi uhýbala mäkká hlina. Zrazu bolo okolo plno kriku, niečie ruky sa načiahli a ja som im odovzdala chlapčeka, potom som sa vyškriabala z jamy, bola som mokrá, zablatená, drkotali mi zuby, ale bola som šťastná, že Vladko je v poriadku. Niekto ho už odniesol domov, vzali aj kolobežku. Chalani sa premiestnili na detské ihrisko, sedeli na lavičke, živo gestikulovali, prekrikovali sa. Zdvihla som zo zeme bicykel a pobrala sa domov, viedla som ho vedľa seba, nohy som mala ťažké, tenisky a nohavice boli nasiaknuté hustou kalnou vodou, mokrú som mala aj vetrovku, triasla som sa od zimy.

Mama ma čakala pred dverami, hneď mi vylepila dve zauchá, sviňa hnusná, skríkla. Nechápala som, prečo to urobila, myslela som, že ju naštvalo, že som prišla celá zablatená, tak som jej začala vysvetľovať, čo sa stalo. Neklam, ziapala, bol tu Vladkov brat a všetko mi povedal, bola tu aj ich mama, ty si Vladka zhodila do jamy, mohol sa utopiť! Znovu som vysvetľovala, ale mama nepočúvala, sviňa hnusná, opakovala, sviňa klamárska, kričala a mlátila ma po hlave, celá si po tom tvojom otcovi, fučala, lebo už nevládala dýchať. Máš zaracha, precedila nakoniec. Nepovedala dokedy. Zrazu mi to bolo úplne jedno, nič ma nezaujímalo, nič som necítila, len tú strašnú zimu. Zavrela som sa v kúpeľni, drkotajúc zubami som zo seba stiahla mokrý odev a napustila si plnú vaňu teplej vody, s pôžitkom som sa do nej ponorila a zatvorila oči. Nezaspi vo vani, oslovila ma pani s košíkom plným trniek. Nezaspím, ani nápad…

Pani s košíkom mi ostala pod viečkami. Ktovie, ako sa volá? Určite má nejaké zvláštne a pekné meno, napríklad… Selda. Pochádza z nejakej inej vzdialenej krajiny, no hovorí dobre po slovensky. Pred rokmi tu študovala, mala krásne dlhé vlasy a nosila ich uviazané do uzla, s mojím otcom sa zoznámili na vysokej škole. Chystali svadbu hneď, ako školu dokončia. Keď boli obaja v poslednom ročníku, v jej krajine vypukla vojna. Selda sa bála o svoju rodinu, odcestovala domov, vraj iba nakrátko, kým všetko vybaví a vráti sa aj s rodinou na Slovensko. Potom sa na nejaký čas odmlčala a otec nevedel, čo ju donútilo ostať vo vlasti. Bola som to ja, narodila som sa predčasne. Keď sa to otec dozvedel, chcel okamžite vyraziť za nami, ale úrady ho zadržali, nik nevedel prečo. Selda ochorela a nemohla sa o mňa starať, zverila ma sestre. Otec sa snažil vybaviť, aby sme mohli pricestovať, Selda však nechcela opustiť rodinu a povolenie na pobyt mohla získať len ona s dieťaťom. A stále bola v horúčkach. Lenže ako som sa napokon dostala na Slovensko iba ja sama? Prečo Selda dopustila, aby sa odlúčila od dieťaťa? Rozum mi horlivo pracoval, voda vo vani pomaly chladla. Mohlo to byť tak, že otec sa nahneval na Seldu pre jej tvrdohlavosť? Otec okrem ekonómie vyštudoval aj kriminalistiku a potom pracoval v kriminálnej agentúre alebo v takom niečom, mal známosti na rôznych miestach. Pokojne sa mohlo stať, že ma dal uniesť… áno, mohlo to byť tak… Keď sa otec nahneval, neboli s ním žarty, to si pamätám z čias, keď ešte býval s nami.

Určite to bolo presne takto – toto je moja naozajstná minulosť. Moja matka nie je moja vlastná a preto ma nemá rada, inak to byť nemôže! Moja vlastná matka je krásna, dobrá a milá. Pristihla som sa, že sa usmievam.

Ešte chvíľu som sa vyhrievala vo vode, potom sa do kúpeľne vkradla známa sladká vôňa, rýchlo som sa natiahla za osuškou, zabalila sa do nej a utekala som do kuchyne. Džem veselo frfotal na sporáku, Selda sa obrátila ku mne, už ti je teplo? Usmievala sa na mňa presne tak, ako keď zbierala tie trnky. Bolo mi teplo a príjemne, sadla som si k stolu a začala som rozprávať o malom Vladkovi. Rozprávala som všetko od začiatku, odrazu predo mnou stála šálka horúceho kakaa. V tej chvíli mi definitívne došlo, že to je ona – moja mama, moja skutočná a naozajstná mama, ktorá na mňa čaká niekde v ďalekej krajine, ale občas sa príde na mňa pozrieť v mojich snoch.

Ďakujem, mami, povedala som.

Katarína Mikolášová (* 1963, Žilina) debutovala v roku 2003 zbierkou básní Cez oči k tebe vchádzam. Nasledovali zbierky Snívanie spod kože (2004) a Tanec borovice (2006). Napísala knihy pre deti Veselé básničky pre múdre detičky alebo knižka pre prváka Miška (2004), Frčka Huláková z Vyšných Krkahájov (2006), Oriešok večnej krásy (2007), Odvážny Brusko (2009). Poviedka Selda pochádza z pripravovanej knihy Hus vo veľkomeste.

 276 zobrazení