1. Pán profesor, si uznávaným odborníkom v teórii a praxi umeleckého prekladu nielen v domácom prostredí, lež aj za hranicami Slovenska. Kedy si sa rozhodol venovať tejto práci, čo bolo stimulom?
Predovšetkým musím povedať, že prekladatelia na rozdiel od pôvodných autorov málokedy bývajú známi v zahraničí a tak je to aj v poriadku, pretože vektor ich práce smeruje dovnútra literatúry, nie navonok. Ani ja teda nerátam s nejakým výraznejším prienikom svojej prekladateľskej práce za hranice. Napriek tomu, že pracujem prevažne s cudzojazyčnou literatúrou, pokladám ju najmä za službu domácej literatúre a domácemu jazyku.
Moje rozhodnutie stať sa prekladateľom spadá ešte do čias gymnaziálnych štúdii v Humennom, keď som si najskôr len tak pre seba preložil dve básne amerického básnika Langstona Hughesa z druháckej učebnice angličtiny a niekedy tesne po maturite známu báseň Williama Blaka Tiger. Keď som sa hlásil na štúdium slovenčiny a angličtiny na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, už som vedel, že chcem v živote prekladať umeleckú literatúru. Vtedy sa ešte umelecký preklad nedal študovať a odborný preklad, resp. tlmočenie, ma nebavili, nuž som sa prihlásil na učiteľský odbor s tým, že po škole som veľmi chuť učiť nemal. Napokon som kantorskému osudu neunikol a dnes neľutujem.
Azda najdôležitejším stimulom pri rozhodnutí vydať sa na prekladateľskú dráhu bol však príklad môjho otca, ktorý celý život prekladal umeleckú literatúru najmä z východoslovanských jazykov. Keď človek vyrastá medzi knihami a klepkaním písacieho stroja, nemôže to na ňom nezanechať stopy.
2. Máš za sebou veľmi úspešnú prácu v podobe vynikajúceho prekladu ústredného diela v 17. storočí – Miltonovho eposu Stratený raj; preklad do slovenčiny a jeho výsledný tvar silno rezonoval medzi odborníkmi a rovnako aj čitateľmi. Pokračovaním bol tvoj preklad Miltonovho „minieposu“ Vrátený raj spolu s pripojenou veršovanou knižnou drámou Samson bojovník podľa autorovho pôvodného vydania z roku 1671 (oba preklady vydalo vydavateľstvo Modrý Peter v Levoči). Teraz si sa znova pustil do rovnako náročnej práce – prekladu Shakespearových Sonetov, ktoré prvýkrát vyšli v roku 1609, teda pred viac ako štyrmi storočiami. Bolo to spontánne rozhodnutie, alebo dlhšie sa ohlášajúce?
Rozhodnutie preložiť Shakespearove Sonety bolo čiastočne motivované a čiastočne spontánne. Tou motiváciou bolo milé posedenie s Ľubom Feldekom vlani na jeseň pri káve a debate o literatúre a preklade, na ktorom padol jeho návrh vydať spoločne kompletné Shakespearovo básnické dielo. Prijal som to ako skvelý nápad a po príchode domov som si urobil revíziu nepreložených Shakespearových básní s tým, že sa do nich časom pustím. Keďže som mal práve rozrobený preklad staroanglického eposu Beowulf, nechal som to zatiaľ bokom ako najbližšiu úlohu.
Vlani začiatkom novembra som preklad Beowulfa dokončil, no mal som pocit, že kým sa pustím do poznámok a vysvetliviek, ktoré si takéto dielo nevyhnutne vyžaduje, potrebujem si od všetkých tých príšer a bojov trocha oddýchnuť. No a tu sa začína spontánna časť môjho rozhodnutia: zrazu mi v hlave začala vŕtať myšlienka skúsiť si v rámci toho oddychu preložiť – opäť len sám pre seba – jeden Shakespearov sonet. Nikdy predtým ma totiž jeho Sonety nejako zvlášť prekladateľsky nelákali a ani som sa na ne necítil. Keď som sa však pustil najprv do jedného, potom aj do ďalších, zrazu som pocítil také súznenie ako ešte pri nijakom autorovi predtým. Trocha hyperbolicky by sa dalo povedať, že tie sonety sa prekladali samy a ja som bol len zapisovateľom akéhosi diania, ktoré ani neviem pomenovať…
3. Zaiste môžeš porovnať obidva anglické texty uvedených svetových básnikov. V čom vidíš zásadné rozdiely či špecifiká?
Rozdiely medzi Miltonovým epickým či dramatickým dielom a Shakespearovými sonetmi vyplývajú predovšetkým z ich genologického zaradenia. V básnickej forme, akou je sonet, si autor, samozrejme, nemôže dovoliť rozvinúť príbeh ako v epose, jeho prístup k téme je iný, intenzitný. Koniec koncov Milton si ho sám vyskúšal v kratšej lyrike, ktorej súčasťou sú aj sonety, jeden z nich je dokonca venovaný Shakespearovi. Celkovo však možno vidieť rozdiel medzi týmito dvoma autormi v miere tendenčnosti: kým v Shakespearovom diele nenájdeme ani náznak poplatnosti akejkoľvek ideológii, Miltonove politické či náboženské názory možno v jeho diele pomerne ľahko vystopovať. Vyplýva to do istej miery aj z úlohy, ktorú zohral počas krátkych dejín Anglicka ako republiky, keď pracoval pre kabinet Olivera Cromwella ako tzv. tajomník pre cudzie jazyky.
4. V oboch prípadoch ide o dávnu (archaickú) podobu angličtiny. Ako si sa vyrovnal s „nástrahami“ originálov – ich obsahovými a jazykovo-štylistickými špecifikami pri preklade do slovenského jazyka (v súvislosti s tým, že ide o odlišné typy jazyka: analytický a flektívny)?
V podstate sú to dva rozdielne, no vzájomne sa prestupujúce problémy: archaickosť jazyka a jazyková typológia a z nej vyplývajúce konzekvencie pre preklad. Archaickosť sama osebe nie je problematická, pri preklade textu starého tri alebo štyri storočia s ňou treba rátať, to však čitateľa prekladu nemusí veľmi zaujímať: on očakáva súčasný zrozumiteľný jazyk bez rušivých archaizmov či historizmov. A to som sa usilovať v preklade Miltonových diel dodržať. Keďže sú však naviazané na biblický text, prílišná modernizácia či aktualizácia by bola skôr kontraproduktívna, preto som sa do nej nepúšťal. Zároveň si však afiliácia k Biblii priam žiadala istú mieru patiny, čo som sa usiloval dosiahnuť knižnými výrazmi, ktoré boli pre mňa lexikálnou hranicou.
Pokiaľ ide o odlišné typy jazyka, každý prekladateľ poézie z angličtiny sa musí vyrovnávať s odlišnou sémantickou hustotou oboch jazykov. Takto sa preklad – ako som sa už kdesi vyjadril – stáva ustavičným zápasom o priestor. No len v prípade, ak sa prekladateľ nerozhodne rozšíriť rozmer verša či celkový počet veršov diela. Pri sonete sa, pravda, niekedy uplatňuje len prvý prípad – napríklad rozšírenie verša o jednu stopu, epos zas znesie aj niekoľko stoviek či dokonca tisícov veršov navyše, ako to dosvedčujú viaceré preklady Strateného raja do slovanských jazykov, ja som však nechcel ísť touto cestou, a tak pri Miltonovi, ako aj pri Shakespearovi som si stanovil cieľ dodržať veršový rozmer i celkový rozsah. Ten si vyžaduje často prácne hľadanie rozličných foriem kondenzácie výrazu.
5. Na rozdiel od Miltonových eposov, ktoré vyšli v tvojom slovenskom preklade prvýkrát, Shakespearove Sonety boli do slovenčiny preložené viackrát. Spomeňme aspoň dve zásadné vydania, ktoré spájajú ilustrácie významného výtvarného umelca Ernesta Zmetáka. Jeho drevorezy našli miesto v prvom slovenskom vydaní Sonetov v roku 1958 (v preklade Stanislava Blahu) a boli použité aj v ich doteraz ostatnom slovenskom preklade Ľubomíra Feldeka z roku 2000, ktorý určite dôverne poznáš. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu preložiť toto významné Shakespearove básnické dielo nanovo?
Máme spolu tri kompletné preklady Sonetov – okrem dvoch spomínaných je to ešte preklad Anny Sedláčkovej z roku 1987, pričom Feldekov preklad vyšiel aj v r. 2007 v mierne revidovanej podobe. Vždy je dobré, ak si čitateľ môže vybrať z viacerých prekladov toho istého diela, koniec koncov aj preklady starnú, čo možno povedať najmä o Blahovom preklade, ktorý už dnes pôsobí značne archaicky. V našich podmienkach malej kultúry to nebýva pravidlom, veď často sme radi, že máme jeden preklad daného diela a nezriedka, žiaľ, preklad chýba. Buďme radi, že prekladov Havrana máme trinásť, Sonety (zatiaľ) budú mať štyri. Moje rozhodnutie, ako som uviedol vyššie, prišlo neplánovane, no s o to väčším nasadením som sa do tejto práce pustil. Možno tu bude súvisieť aj s tým, že čím som starší, tým väčšmi ma prekladateľsky lákajú diela zo skorších období vývinu literatúry. Pri nich asi už zostanem.
6. Napriek archaickému Shakespearovmu jazyku majú jeho Sonety, zdá sa, svojím nestarnúcim obsahom čo ponúknuť aj súčasnému čitateľovi. V čom je podľa teba Shakespearov hodnotový odkaz pre súčasných čitateľov Sonetov?
Tým, že sa Shakespeare vo svojich Sonetoch zameral na nestarnúcu tému priateľstva, resp. lásky a majstrovsky ju rozvinul na stopäťdesiatštyri rozličných spôsobov, zároveň aj predznamenal ich aktuálnosť v ktorejkoľvek dobe. Jeden z leitmotívov, ktorý sa nimi vinie, je aj motív ľudskej pominuteľnosti a rozličných možností jeho prekonávania vrátane poézie. Tým možno Shakespeare tak trocha anticipoval svoju prítomnosť v kánone svetovej poézie aj po stáročiach.
7. Viem, že tvoja prekladateľská práca je teraz zacielená na Beowulfa.Mohol by sičitateľom povedať, prečo najnovšie toto dielo a čo prekladom sleduješ?
Hlavný dôvod, prečo som sa pustil do prekladania najstaršej anglosaskej literárnej pamiatky z prelomu 10. a 11. storočia, hrdinského eposu Beowulf, je rovnaký, ako to bolo pri Miltonovi – slovenský preklad zatiaľ nemáme. Teda dalo by sa povedať zapĺňanie bielych miest v umeleckom preklade. Navyše vzhľadom na to, že ide o veľmi špecifický typ verša, staroanglický tonický aliteračný verš, chcel som si vyskúšať, či to pôjde aj bez substitúcie. Osobne mám z výsledku dobrý dojem, čitatelia sa s ním budú môcť zoznámiť na jeseň, keď by mal vyjsť vo vydavateľstve Modrý Peter.
Otázky kládol František Ruščák jazykovedec a básnik.
Marián Andričík (* 1964, Humenné) je slovenský prekladateľ, básnik a vysokoškolský pedagóg. Študoval slovenčinu a angličtinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval stáž na The American University vo Washingtone. Pracoval ako redaktor časopisu Dotyky. V septembri 2018 bol vymenovaný za profesora. Pôsobí na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je prodekanom pre vedeckovýskumnú činnosť a doktorandské štúdium. V roku 2020 vyšiel jeho preklad eposu Johna Miltona Stratený raj. Po dvoch rokoch nasledoval Vrátený raj. Samson bojovník. V roku 2023 vyšiel v jeho preklade výber z poézie posledného žijúceho beatnika Garyho Snydera pod názvom Stretnutie s horami. Marián Andričík získal cenu Krištáľové krídlo za rok 2020, je držiteľom Ceny Dominika Tatarku za rok 2023.
311 zobrazení
