Nová poetika v slovenskej poézii
Básne, poznačené 20. januárom
Na začiatku prvej, dvojjazyčnej zbierky Juliany Sokolovej Môj dom bude mať strechu (Praha, fra, 2013) je veta, rozčlenená do dvoch veršov:
Je možné, že každá báseň je poznačená
svojím 20. januárom
Paul Celan
Čo znamená báseň, poznačená „20. januárom“? Z Celanovej darmstadtskej reči o poetike básne Meridián, ktorú predniesol 22. októbra 1960 pri preberaní Büchnerovej ceny, vieme, že próza Georga Büchnera Lenz sa začína 20. januára 1787, keď prozaik Jakob Michael Reinhold Lenz kráčal pohorím k farárovi Oberlinovi, svet sa mu prevrátil z nôh na hlavu a uvidel zem nad sebou a nebo pod sebou. Odvtedy žijeme vo svete, postavenom na hlavu, a Celanova esej Meridián sa stala kľúčovým textom novej poetiky.
Tübingen, január
Prevrátene vidí svet aj Friedrich Hölderlin. Podľa Wolfganga Emmericha bol Hölderlin s Mandeľštamom a Rilkem Celanovým vzťažným básnikom. Hölderlin predstavoval pre Celana po druhej svetovej vojne pontifikálny pól estetiky vznešenosti. Celan sám po druhej svetovej vojne a holokauste vedel, že pontifikálna vznešenosť preňho básnicky nie je možná a hľadal jej profánnu líniu. Výsledkom tohto hľadania sú aj Celanove hölderlinovské básne.
V básni z pozostalosti Ars poetika 62 z obdobia Ruže nikoho, ktorú napísal Celan v deň, keď preložil Mandeľštamovu báseň z pozostalosti Nadchádzajúcim časom, spája jazyk antickej, a osobitne pindarovskej, poetiky nezrozumiteľnosti so šedým jazykom profánneho sveta po druhej svetovej vojne:
Ars poetica 62
Na lúkach, pri medveďom cesnaku, stálo
veľké tajomstvo.
Dalo by sa natrhať, ľahko, dvoma prstami.
Ale mal som plné ruky práce,
priúčal som Hyperiona reči,
na ktorej nám hymnistom záležalo.
Učil sa ochotne a rád. Pri slove
kurva
sa mu rýchlo rozvil hnedý vavrín
okolo taktovky a pazúra: mal
všetko, čo treba na rýmovanie podľa
Pindara a niektorých
Maďarov, Fínov a starých Prusov.
V jeho verši
trval čas vo svetle jeho švábskych hodín,
fúzatý, mladý a kompletne nemý.
Rozvážne,
som sa počul povedať,
rozvážne – môjmu
inému včera
vo Schwarzwalde rozpoltenému susedovi, mužovi
S kavkou (a so zošitou cezúrou!)
chýbalo ešte toto milé slovo.
(Inak by aj
druhá polovica bola mŕtva
a vy-
svet-
lená.)
Báseň napísal Celan 2. – 3. 12. 1962. Medvedí cesnak je liečivá rastlina, rastúca predovšetkým v strednej a západnej Európe, v našom prípade v Schwarzwalde, čím odkazuje Celan na Hölderlina, ale aj na Heideggera a podľa komentára Barbary Wiedemannovej a Brockhausovej Geológie na karbonických obojživelníkov, ktorí sú predchodcami medvedieho cesnaku.
Celan vo svojej novej poetike spája prítomnú konkrétnu rastlinu s geologickým časom prvohorného karbonu, podobne ako rozpoltený sused vo Schwarzwalde je nielen narážkou na Hölderlinovu bipolárnu poruchu, ale aj na Kafkovu poviedku Poľovník Gracchus: „Pred mnohými, ale naozaj mnohými rokmi, som zletel vo Schwarzwalde – to je v Nemecku – zo skaly, keď som sledoval kamzíka. Odvtedy som mŕtvy.“ Eliptická poetika znamená u Celana spájanie celkom konkrétneho javu s abstrakciou, prítomného časového okamihu s najodľahlejším geologickým časom, vecnú faktickosť s metaforickosťou, z čoho vyplýva aj zvyšujúca sa miera skratkovitosti.
Báseň Pijem víno z dvoch pohárov napísal Paul Celan v roku 1969. Patrí k cyklu básní, ktoré vyšli až z pozostalosti. Celan ich venoval len Ilane, Ilane Shmueli, rodáčke z Bukoviny, ktorá bola jeho neskorou láskou, sprevádzala ho v októbri 1969 dva týždne v Izraeli a navštívila po návrate z Jeruzalema v Paríži, odkiaľ sa vrátila vo februári 1970 domov. Básne celého cyklu majú eliptickú povahu a Celan v nich demonštroval vo svojej novej poetike pindarovskú, hölderlinovskú a svoju poetiku:
PIJEM VÍNO z dvoch pohárov
a preorávam
kráľovskú cezúru
ako Ten
do Pindara,
Boh odovzdáva ladičku
ako jeden z malých
spravodlivých,
z osudia vypadáva
naša drobná minca.
29. XI. 69
Ten, čo preorával do Pindara kráľovskú cezúru, bol jeho prekladateľ Friedrich Hölderlin. Protipostavenie kráľovskej cezúry a preorávania znamená protiklad pindarovského vznešeného verša s profánnou činnosťou Hölderlina ako jeho prekladateľa, ale aj Celana ako prekladateľa Mandeľštamovej poézie. Jeden z malých spravodlivých je Celanov Boh po druhej svetovej vojne. Drobná minca, obolos, patrí Celanovi a Ilane Shmueli, ktorej hölderlinovské verše pripísal.
Odkaz Juliany Sokolovej sa však vzťahuje priamo na Celanovu báseň Tübingen, január:
Na slepotu na-
hovorené oči.
Ich – „záhadou je vyvieranie“
– ich
spomienka na
plávajúce Hölderlinove veže,
čajkami
obletované.
Návštevy utopených stolárov popri
týchto
noriacich sa slovách:
Ak by prišiel,
ak by človek prišiel,
ak by človek prišiel na svet dnes,
s patriarchovou
svietiacou bradou: smel by,
hovoriac o tomto
čase,
smel by
len bľabotať a bľabotať
v jed-jednom
ku-kuse.
(„Palakš, Palakš.“)
Nie je to ľahká báseň. Opiera sa o o poetiku indícií, o narážky a náznaky, ako v slove vyvieranie. To asociuje u Hölderlina prameň Rýna, rovnako ako dvojveršie „Na slepotu na- / hovorené oči“, ktoré je narážkou na Hölderlinovu báseň Rýn a v nej verše: „Najslepejší / sú synovia Boží“.
Plávajúce Hölderlinove veže nie sú metaforou, ale reálnym zrkadlením na tübingenskej hladine rieky Neckar, ktoré bolo za Hölderlinových čias nezrozumiteľné, zrejmé len zasvätencom, ale dnes je triviálnosťouna tübingenských pohľadnicich. Noriace sa slová sú narážkou na Lacanovu aphanisis, miznutie, zmiznutie, upadnutie do zabudnutia. Utopení stolári majú základ v Hölderlinovom opatrovateľovi vo veži, stolárovi Zimmerovi, a v maliarovi Schreinerovi, ktorý tam Hölderlina maľoval. Lichtbart je narážka na Mojžišovu svietiacu bradu (Ex. 34.29), keď sa vráti so žiarivou tvárou po rozhovore s Bohom a tvrdí, že má „ťažkú reč a ťažký jazyk“. Homonymická väzba medzi začiatkom a koncom básne (Zur Blindheit überredet — zuzu) je narážka na bľabot Büchnerovho Woyzeka v Dantonovej smrti, ale museli sme sa jej v preklade zriecť, hoci vyjadruje u Hölderlina (a v zátvorke aj u Celana) stratu artikulovanej reči.
To všetko je však už filologické filigránstvo, založené na nepatrných posunoch, ktoré sprevádza každú lektúru textu na ceste za jeho tajomstvom, ale v jednej chvíli sa preklopí a stáva sa nezrozumiteľným desom lektúry. Má však zmysel pre poetiku nepatrnosti, pre zmeny, ktoré vedú buď k zeroálnosti, k nulovosti, prázdnote, ničote, belobe prázdneho papiera, alebo k seriálnosti, minimálnej zmene medzi jednotlivými sériami. Do lektúry patrí ako paratext básne v komentovanom vydaní súborného básnického diela Paula Celana (Paul Celan: Die Gedichte. Neue kommentierte Gesamtausgabe in einem Band. Herausgegeben und kommentiert von Barbara Wiedemann. Berlin: Suhrkapm Verlag, 2018).
Celanove básne sme preložili s Jánom Štrasserom a nájdete ich v našej knihe Z tmy do tmy (Básnik storočia Paul Celan) (Levoča, Modrý Peter, 2022). Vďaka Jozefovi Tancerovi, ktorý nám na Filozofickej fakulte UK vytvoril priestor pre prekladový seminár o Paulovi Celanovi, tam nájdete aj preklady básne od Michaely Kumorowitzovej, Juraja Juráša, Tomáša Floriša a Michala Kalafúta.
Tübingen, zrkadliaci Hölderlinovu vežu na hladine rieky Neckar, obletovanú čajkami, navštívil Paul Celan trikrát. Prvý raz v roku 1955, druhý raz 27. januára 1961, z cesty za tübingenským profesorom rétoriky Walterom Jensom. Od neho očakával Celan verejné zaujatie postoja v súvislosti s kauzou plagiátu, z ktorého ho neprávom obvinila Claire Gollová, manželka básnika Yvana Golla a Paulovi Celanovi chýbala u Waltera Jensa jasná odpoveď. To všetko vieme od Wolfganga Emmericha aj so zaklínadlom palakš, čo znamenalo u Hölderlina áno aj nie. Tretí raz prišiel Celan do Tübingenu 22. marca 1970, tesne pred svojou smrťou vkročením do rieky Seiny pod parížskym mostom Mirabeau.
To všetko súvisí s citovaným výrokom Juliany Sokolovej: „Je možné, že každá báseň je poznačená svojím 20. januárom“, to všetko je však aj svetom Celanovej novej poetiky meridiánu, ako ju sformuloval vo svojej darmstadtskej reči pri preberaní Ceny Georga Büchnera. 20. január sa Celanovi spájal s Lenzom, kráčajúcim pohorím, ktorému sa 20. januára 1787 prevrátil svet, no aj s konferenciou na jazere Wannsee, kde 20. januárom 1943 nemeckí nacisti vyriešili ,defintívne‘ židovskú otázku a tomuto riešeniu zodpovedalo potom 6 000 000 Židov, zavraždených v koncentračných táboroch.
No Meridián znamená v zmysle novej poetiky básne obratu dychu ajblízkosť priestorovej otvorenosti a bytostnej slobody, eliptickosti poézie a básne, ktorá sa pohybuje na okraji seba samej, vracajúc sa zo svojho viac-už-nie späť do svojho ešte-vždy. To nazýva Celan básňou ako protislovom.
Celan sa neskôr dostal k Milke Haugovej a Celanov 20. január k Juliane Sokolovej.
Celanovské texty
Táňa Lehenová vydala po prevrátených básňach zbierky Pre vybranú spoločnosť (1989) o ďalších tridsaťpäť rokov román Nepoložená otázka (2023) o hľadaní domova. Mirka Ábelová vydala v roku 2022 zbierku Dom, súbežne sprevádzanú výtvarníčkami Janou Farmanovou, Katarínou Janečkovou a Ivanou Šátekovou. Sú v nej aj takéto verše:
už si presne nespomínam
kým som bola
keď som začala starnúť
zostali sme tu
ja a dom
prerastení
nestrihaní
ako ruže.
Juliana Sokolová vydala zbierku Domáce práce (2023), kde je v cykle Kuchyňa báseň Emerence:
Všetky úkony sú tajomnejšie, ak sú vykonávané
v hodine, ktorá im neprináleží:
v tom zmývaní dlážky v noci bolo niečo pohanské
To „niečo pohanské“ sú ako v básni 02:00 „predmety podivne pripravené byť zajedno so svetom“, Dinggedichte, básne, písané z perspektívy vecí, básne-veci Rainera Mariu Rilkeho.
Krstný otec novej poetiky Ladislav Novomeský
Dom, kde žijem sa volá aj cyklus básní Ladislava Novomeského, publikovaný v roku 1966 v časopise Kultúrny život. V ňom je aj báseň Dom a dym:
Do neba volajúca čierna krivda čadu
z kúreniska sa nahor kundolí
a mocuje a pechorí sa na tú
výšavu na poli,
výšavu vyhúknutú na poli,
na náš dom, na náš vežiak mocný, čo si
však myslí: márny dym, a hlavou do steny.
A ignorujúc jeho velikášske pózy,
čnie nudný, začmudený v jeho kundrení.
Ladislav Novomeský, hoci to znie tiež tak trochu pohansky, je aj krstným otcom básní Erika Grocha, Táne Lehenovej, Mirky Ábelovej, Juliany Sokolovej. A novej poetiky v slovenskej poézii.
Z koreňov vo vzduchu do domova
Erik Jakub Groch si v básni Domov zo zbierky Druhá naivita (2005) nesie domov na mäkkej palici z javora: „V uzlíku, kolíšucom sa na mäkkej palici z javora, nesiem si domov. Zároveň ma domov nesie vietor, kam chce.“ Jana Juhásová k tomu podotýka, že „nonsens vychádza z predpokladu, že riešenia, ktoré sú zjavne postavené ,na hlavu‘, sa môžu odhalením správneho kľúča dostať do správnej polohy“. Aj Táňa Lehenová, Mirka Ábelová a Juliana Sokolová sú nomádkami. Ich latentným domovom sa stali Celanove korene vo vzduchu, uplývajúce v jeho básni Vo vzduchu na oblohe ako dym:
Vo vzduchu, tam ostanú tvoje korene, tam,
Vo vzduchu.
Kde sa zemito vŕši pozemské,
Dych-a-hlina.
Fotograf Josef Koudelka, pútnik s dvoma fotoaparátmi, množstvom filmov, dvoma pármi ponožiek, bundou, jednými topánkami, jednými nohavicami, dvoma košeľami, dvoma trenkami, uterákom, fúkacou harmonikou a dobrým spacákom o tom hovoril: „Nechcel som mať to, čomu sa hovorilo ,domov‘… Naučil som sa spať kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok…“ V jednej chvíli však poetky začnú túžiť po dome a domove.
Dušan Dušek tvorí celý život texty písané na strechu domu, ako sa volá jeho prvá kniha próz z roku 1970. Juliana Sokolová sa dostala z koreňov vo vzduchu domov, do podsvetia domácnosti, do zbierky básní Domáce práce.
Peter Zajac (* 1946, Bratislava), literárny vedec a prekladateľ, v rokoch 1963 – 68 študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, a tiež germanistiku na univerzite v Tübingene (1967 – 68). Bol vysokoškolským učiteľom na Pedagogickej fakulte v Nitre (1972 – 80), od roku 1981 pôsobí ako vedecký pracovník. Bol riaditeľom Ústavu slovenskej literatúry SAV (1990 – 98), poslancom NR SR (1998 – 2001, 2010 – 2012). Prekladá poéziu nemeckých a rakúskych autorov, venuje sa aj politickej publicistike a esejistike. Vydal knihy esejí Sen o krajine (1996), Krajina bez sna (2004) a spolu s Fedorom Gálom 1 + 1 (2004). V roku 2023 mu vyšla spoločne s Jánom Štrasserom kniha Z tmy do tmy venovaná tvorbe nemeckého básnika Paula Celana.
102 zobrazení
