Len pár krokov a som vnútri, posledné vypľuté žuvačky a obaly od cukríkov, tri obité schody a ovanie ma známy pach. Pribudol ďalší obraz od Smutného Peťa, jediná vec, čo vonia novotou, visí priamo oproti dverám. Zobrazuje rajskú záhradu, ale namiesto biblickej dvojice pri sebe sedia dvaja Adamovia, prvý drží v ruke penis druhého a ten hryzie do červivého jablka.

Spoznám v nich Peťa a Igora, nie preto, že by sa podobali, obraz je príšerný, ale pretože som ich príbeh zažila a počúvala znova a znova, prerozprávaný na tisíce spôsobov, podľa toho, kto prišiel na panáka vtedy, keď aj my. Smutný Peťo býval skrátka Peťo, kým sa nespoznali. A teraz je z neho už na prvý pohľad len Peter, štyridsiatnik s polodlhými vlasmi, v sivom saku a jeho obľúbenom svetri s pičkovým vzorom, sedí pri bare a sleduje tvár každého, kto vojde dnu, ako sa bude tváriť, keď uvidí jeho nový obraz, ešte väčšiu sračku než ten predošlý. A on vie, že to tak je, a preto sa hrbí, zostáva Smutným Peťom bez talentu a za chľast si kupuje kamarátov.

Kývnem mu, ale on akoby hľadel cezo mňa na špinavé sklo vo dverách do našej krčmy. Oficiálne ju vlastní Suzi, ale sme tu viac ako ona, lebo chodí na iné brigády. Svojim dievčatám verí, že to tu postrážia – prespávajú hore v jej byte, a keď sa len tak schytí a odíde bez pozdravu, vyjedia jej chladničku a minú šminky. A ona sa vráti a nehnevá sa, veď ich naučila aj fintu s fernetom, už sú rodina.

„Každé ráno si navarím čierny čaj, najlacnejší, čo nájdem v obchode,“ zdôverila sa mi raz, keď šiel Kamil na záchod. „Nalejem si ho do štamperlíkov sem k umývadlu, a keď príde chlap a povie mi, nech si s ním dám, nalejem si fernet, položím, akože ma čosi vyrušilo, a šup do ruky čaj. Štrngneme si, ožran nič nespozná, fernet zaplatí. Keď chlap odíde, fernet nalejem späť a spravím si sem k pokladni čiarku. Sú dobré dni, keď mám vyčiarkanú aj celú fľašu, to potom idem na nechty.“

Raz som na vlastné oči videla, ako jednému trtkovi, došťatému až za uši, predala šesťkrát tú istú čokoládu. Hovoril jej, aká je krásna, a ona mu ukazovala, nech si sadá na jedinú nečalúnenú barovú stoličku, aby ju po ňom mohla lepšie utrieť. Čokoládu jej zaplatil, chvíľu otravoval a potom zdúchol k automatom. Vrátil sa bez úspechu, neskôr ešte neúspešnejšie z hajzla a zas povedal:

„Kúpim ti hentú čukoládu, jaká si krásna.“

Dnes obsluhuje Kovbojka. Je tu od sedemnástich a chodila aspoň chvíľu s každým starším chlapom, ktorý sem vošiel a zároveň vlastnil pištoľ. Má na nich nos, slabosť a pravdepodobne aj infošky, pre ktoré ju po rozchode nechajú na pokoji. Suzi sa na ňu vždy môže spoľahnúť, Kovbojka nemá kam zmiznúť a je taká tupá, že bežne vypije tri-štyri fernety a späť do fľaše leje čaj. Zmes večer dorazí, a tak je stále na nule, ani plus, ani mínus, ale pre majiteľku je určite plusom, lebo nekradne a neprekáža jej, keď ju niekto capne po zadku, dokonca pri tom väčšinou ani nevyleje.

Kovbojka utiera bar smradľavým vechťom a ani na mňa nepozrie, keď si pýtam cigarety, asi sa k nej dostalo, čo sa tu prepieralo predvčerom. Len si čosi pospevuje a pozerá na malý televízor nad vchodom. Obzriem sa, ide v ňom kulinárska šou, olej praská na panvici, pri najbližšom stole sa neznámy pocestný olizuje a naťahuje si gate v rozkroku.

Bez fajčiva sa presuniem do kútika, v ktorom sme sedávali s Kamilom, keď sme tu bývali sami. Stojí v ňom kvetináč so svokriným jazykom, odolný hádam aj voči atómovému výbuchu, najzachovalejší stolík z celej krčmy a dve úzke stoličky. Keď sme pred prácou mali trochu viac času než na jedného stojáka, sedeli sme tam, pozerali Teleráno alebo len tak pofajčievali.

Večer sa spievalo, pili sme pivo, fernet aj čaj s rumom, keď niekoho bolelo hrdlo, vítali sme nováčikov aj veteránov, metlákov aj kravaťákov, ovracaných aj stratených. Kedysi tu pracoval Ustaša, mladý Chorvát, ktorý svoju prezývku príliš nemiloval, ale zato ženy áno, človek sa pri pohľade na jeho umenie zvádzania cítil ako na Jadrane. Aj ja som mala čo robiť, aby som sa udržala, keď vykresľoval a predvádzal svoje hrdinské činy z čias vojny v Juhoške, až kým som si nespočítala, že musel byť v tom čase decko. Baliace manévre som mu nikdy neprekazila. Štedrý deň sme strávili v krčme v duchu ľudovej múdrosti „koľko pálenky človek vypije, toľko krvi mu pribudne“.

S Kamilom sme boli nerozluční. Keď sa nás raz Kovbojka spýtala, či nie sme siamské dvojčatá, Kamil povedal: „Nevieme.“ Vedel, kedy mám dosť: rozbolela ma šija, začala som si ju šúchať, hoci stále som sedela vzpriamene, a nakoniec som šla rovnou čiarou na záchod. Vtedy si niečo vymyslel, ostatní ho vysmiali, vynadali mu do buzerantov alebo horšie a šli sme preč, podoprel ma až vonku. Ale to bolo pred sto rokmi, už dávno ma takto nezachránil a minulý týždeň ma poslal domov úplne samu. Udržiavali sme si status bezstarostného páru, mali sme šťastie na dobrý metabolizmus a krátke opice. Kamilova mama sa paradoxne upila k smrti, a to bola jeho najväčšia životná hanba – zničená prepitá žena, o ktorú sa staral a videl ju vypľuť liter krvi a umrieť.

Predvčerom sme pri veľkom stole sedeli vo štvorici so Smutným Peťom a novým Suziným nabijákom. Volali ho Húsenica, lebo všetkým díloval kapustu, navyše mal na hlave biele páperie, čo pripomínalo húseničie chlpy. Kamil hovoril, že vyzerá ako pokazený albín. Muži hrali nejakú hru, Húsenica žmúril do kariet a ja som sa vrátila zo záchoda trochu bledá, aj keď som skoro týždeň vôbec nepila.

„Mám to chápať tak, že ešte nekrvácaš?“ spýtal sa Kamil pred nimi akoby nič. Najprv som sa urazila, prečo by sa moje krvácanie alebo nekrvácanie malo prepierať v tejto spoločnosti, ale potom som si pomyslela, prečo nie, nech všetci vedia, nech sú súčasťou nášho problému, nášho rozhodnutia, procesu, ktorým teraz prejdeme alebo neprejdeme, možno sa mi to spustí v noci a na druhý deň sa niektorí budú hanbiť pozrieť mi do očí, ale keď si vezmem z tašky červenú kapsičku na záchod, pochopia.

A teraz mi Kovbojka nepredá cigarety, určite to vie od Húsenicu alebo Smutného Peťa, ktorý s radosťou zvestuje hocijakú novinku, sme tu jedna veľká rodina, aj Suzi jej isto povedala, nech mi nepredáva cigarety, keď čakám decko. Pritom vedia hovno.

„Nepotrebujem veľa spať, lebo ja rýchlo spím,“ trepe Smutný Peťo pri bare, Kovbojka mu verí, dáva jej to zmysel. Ani sa nepozrie mojím smerom, možno má zakázané ponúknuť mi alkohol, ale veď by som si dala aj kolu alebo horúce jabĺčko.

Na jednom z Peťových obrazov som aj ja s Kamilom, prišiel nás namaľovať do nášho bytu, doniesol si rôzne rekvizity, ale v ten deň nič nenamaľoval – dostal záchvat sklerózy, takmer k nám netrafil. Kamil si s ním na balkóne dal cigaretu a dlho sa zhovárali, potom sme sa najedli špagiet. Keď sa Peťovi polepšilo, zišli sme dole, dal si tri pivá, všetko platil, Suzi prihodil päťdesiatku za stoličku, ktorú Kamil rozbil na jednom sypačovi, čo si do krčmy prišiel s partiou pre dennú dávku adrenalínu, lebo vo vedľajšom fitku mali zavreté pre postrek plesní.

Vchádzajú Húsenica a Suzi, ona nadáva, že jej zmokli vlasy, má čerstvo nadpojené pramene až po zadok, po ktorom ju on plesne. Teším sa, že prišli, kývam im, nech si prisadnú, natiahnem sa po stoličku od vedľajšieho stolíka. Suzi ide rovno za bar, niečo Kovbojke vyčíta, v zrkadlovej časti barovej steny si upravuje účes a hovorí, koľko zaň zacvakala. Húsenica ide smerom ku mne – na vedľajšom stole je diaľkové od televízora, vezme ho a stláča.

„A čo tá Lyda? Už ju Kamil poslal do piče?“ zakričí smerom k baru.

„Stretol som ho včera pri vchode, niesol si veci, vraj ju nechal,“ vysvetľuje Smutný Peťo dychtivo, chcel by niečo dodať, no večer bude času dosť, keď prídu aj ďalší, hoci jemu neprekáža hovoriť to isté viackrát, kým ho niekto počúva. Dovtedy si aspoň lepšie premyslí celý príbeh a vyskúša si ho, publikum nie je početné a nikoho na svoj rozprávačský talent nezláka do postele.

„Dobre mu tak, beztak ktohovie, s kým chrápala, či to bolo jeho,“ zamýšľa sa ďalej Húsenica, škriabe sa na hlave, nenašiel, čo hľadal. Televízor nechá na videoklipoch a stíši ho na nulu.

„Bolo, bolo, ale už neni,“ povie Suzi, načo sa na ňu všetci mlčky obrátia a čakajú. Odkiaľ vie, že som potratila, kto jej to povedal? Ja som tu dva dni nebola, Kamil nadobro odišiel ešte včera a ak stretol Smutného Peťa na ulici, hádam mu nestihol nič vyklopiť, veď mi iba v byte zvestoval, že to je posledná kvapka, vyšiel z dverí k výťahu a pri aute som ho videla z balkóna o pol minúty neskôr, kričala som naňho, ale on nasadol a odfrčal.

Aj teraz kričím, tak som potratila, a čo, prvý, ale isto nie posledný raz, viem to, mám také telo, celé je skurvené, ale preňho to bola len zámienka, na čo so mnou toľko drámy, keď môže niekde bývať sám, obháňať, koho chce, prechľastať si život a nezakladať rodinu, na čo by to skúšal znovu, no oni sa už bavia o tom, ako Peťov bývalý milenec Igor skončil na odvykačke. Peťo sa ukážkovo prežehná a Kovbojka, spomalená ako vždy, podotkne:

„Chudera Lyda. Šak keď sem príde sama, bez Kamila, ani ju nespoznám.“

A už si ide po svojom, vešia utierku na háčik, dá sa do umývania šálok od rannej kávy, Suzi pozerá do kasy, Húsenica si vkladá do úst cigaretu a Smutný Peťo mu ju pripáli. Spustím sa späť na stoličku, svokrin jazyk ma pichne do boku, list ledabolo odtlačím rukou. Pozriem na televízor, kde nemá polonahá černoška otvára ústa ako ryba a vzápätí líže zmrzlinu, ktorá steká po rukách svalnatého tanečníka, svetlá za nimi blikajú, obraz sa krúti a speváčka uhrančivo pozerá do kamery, cez obrazovku, až sem, do krčmy, ale nevidí ma tu, nevidí nič.

Soňa Uriková (* 1988, Považská Bystrica) vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU. V roku 2015 jej vyšla debutová zbierka poviedok Živé ploty (KK Bagala), v 2020 kniha pre deti Jašo na jarmoku (ahaslovakia). Organizuje literárny projekt Medziriadky, vedie workshopy kreatívneho písania, prispieva do rozhlasu, časopisov či knižných antológií. Poviedka Najkrajší kút v šírom svete je zo zbierky Dôvod na radosť, ktorá v roku 2023 získala cenu Anasoft Litera.

 377 zobrazení