I

Od krásnych tvorov chceme množenie,

nech ruža krásy skaze nepodlieha,

lež keď ju smrť už zrelú doženie,

zas ponesie ju dedičova neha.

No ty, čo vidíš len svoj vlastný jas

a ohňu v očiach nedopraješ vlahu,

hladomor stvoríš, kde je hodokvas,

sám sebe súper, krutý k svojmu blahu.

Si novým šperkom, ktorý krášli svet,

jediným poslom svojej šťastnej jari,

čo v sebe máš, len v puku necháš mrieť

a – nežný skupáň – rozhadzuješ dary.

Maj súcit so svetom. Či nemáš dosť?

Dáš hrobu hody, kde má svet byť hosť?

II

Keď štyridsať zím obľahne ti čelo

a nechá brázdy v poli tvojich krás,

šat mladosti, čo vystavuješ smelo,

na bezcenný zdrap handry zmení čas.

Tak pri otázke, kam si podel žiaru,

celý ten poklad, keď ti patril svet,

ťa zžiera hanba, máš len pocit zmaru

a vo vpadnutých očiach odpoveď.

Veď o čo väčšiu by si zožal úctu,

keby si zvolal: „V mojom synovi

je splátka môjho životného účtu

a moja krása sa v ňom vynoví.“

V starobe budeš mladý ako prv

a vrieť zas bude tvoja chladná krv.

III

Tej tvári v zrkadle daj na vedomie,

že nadišiel čas nenechať ju samu.

Ak svieži výzor v tebe samom zomrie,

svet klamstvom oberieš o jednu mamu.

Nezoranému lonu krásnej ženy

by iste tvoja sejba prišla vhod.

A ktorý muž, do seba zahľadený,

chce takto hlúpo pochovať svoj rod?

Si mame zrkadlom, čo pripomína

jej máj, keď bola na vrchole síl.

Aj ty raz zazrieš v okne rokov syna,

hoc vráskavý, späť v čase, keď si žil.

No speješ k zabudnutiu. Ak to chceš,

len zomri sám, tvoj obraz zomrie tiež.

IV

Takto sa mrhá pôvabom? Je fér

dedičstvo nechávať na vlastné bedrá?

Aj príroda dá vždy len na úver

a k veľkorysým sama býva štedrá.

Ty krásny skupáň, veď len pekne znič

dar daný na dávanie, si len zradca,

úžerník, ktorý nerozmnoží nič,

len míňa, aj tak sotva poutráca.

Sám si svoj kupec – stále dokola,

sám seba klameš svojou ľúbeznosťou.

A keď ťa príroda raz povolá,

posledný účet zanecháš jej so cťou?

Čo z krásy zvýši, do hrobu ber tiež,

nech je tvoj závet, čo z nej užiješ.

V

Chvíle, čo jemne tvarovali raz

tváričku, na ktorej sa všetci pasú,

jej neskôr despoticky vezmú jas

a zničia na nej jedinečnú krásu.

Čas nezaháľa, leto vláka dnu

do ríše krutej zimy, ta, kde zhynie,

mráz zovrie miazgu, listy opadnú,

sneh skryje krásu v prázdnej pustatine.

Veď predsa nebyť letných výťažkov,

čo väzní flakón v svojej sklenej stene,

účinok krásy by sa stratil s ňou

a na jej vzhľad si nik už nespomenie.

No kvet aj v zime stráca iba tvar

a v jeho výťažku už cítiť jar.

VI

Nuž nedaj zhyzdiť drsnej ruke zimy

to leto, kým ťa v esencii niet.

Fiolu najskôr naplň sladučkými

pokladmi krásy, potom znič svoj kvet.

Veď kto by nad úžerou ruky spínal,

ak niekto spláca ochotne a rád?

Tak nezdráhaj sa: rozmnož originál

a dopraj si to radšej desaťkrát.

Desaťkrát stretneš šťastie zoči-voči,

ak desať desaťkrát sa znásobí.

Čo zmôže smrť, ak navždy zavrieš oči,

keď zanecháš tu svoje zásoby?

Si svojhlavý a krás máš viac, než treba,

dáš smrti víťazstvo a červom seba?

VII

Hľaď na východ, kde dvíha jasnú hlavu

to veľkolepé svetlo. Každý rád

hold vzdáva novo zrodenému zjavu

a vzýva jeho svätý majestát.

Keď ako mocný mladík dá sa nato

strminou neba na ďalekú púť,

smrteľník vidí samý jas a zlato

a nevie od nich oči odtrhnúť.

Keď z vrchu dňa sa v ošarpanom koči

trmáca ako vetchý starý muž,

už nevidia ho predtým verné oči

a každý inam pozerá sa už.

Aj teba nebadane schová hlina,

ak od poludnia nebudeš mať syna.

VIII

Si hudbou sám a cítiš pri nej žiaľ?

Slasť zničí slasť? Veď radosť ľúbi radosť.

Prečo máš rád, čo s nevôľou si vzal

a každá neplecha ti robí zadosť?

Ak pravý súzvuk daný telesám,

ten zväzok lásky, ti len trhá uši,

tým vyčíta ti, že si stále sám,

bez tvojho partu harmóniu ruší.

Pozri sa, struny ako manželia

v tom prstoklade do seba sa vpijú,

keď – otec, matka, syn – sa podelia

o jednu podmanivú melódiu.

Tá pieseň bez slov, hoc je mnohohlas,

ti v jednom znie: „Sám sebe napospas?“

IX

Máš strach tu nechať vdovu, ktorá trúchli,

že chceš žiť sám a nevynoviť sa?

Bezdetnému ti zavrú veko truhly,

svet oplače ťa ako vdovica.

Svet bude stále užialená vdova,

že za sebou si nezanechal tvar,

kým naozajstná vdova ľahko schová

do očí detí manželovu tvár.

Čo márnotratne na svete sa míňa,

len mení miesto, svet to má však rád,

no mrhať krásou je vziať svetu syna,

a kto ju nechá ladom, je jej kat.

Nemôže štipku lásky mať tá hruď,

čo takto hanebne chce zahynúť.

X

Len s hanbou priznaj v láskach samé nuly,

ty, čo si k sebe taký bezcitník.

Veď koľkí by ťa k sebe privinuli,

no zjavne teba neočaril nik.

Vražedná nenávisť ťa strhla k tomu,

že sebe samému chceš pikle kuť.

Tak privolávaš skazu svojmu domu

a zveľadiť ho vôbec nemáš chuť.

Zmeň svoju mienku, aj ja svoju zmením.

Má láska bývať horšie ako zášť?

Buď nielen svojím zjavom dobrodením,

buď láskavý a vľúdny, k sebe zvlášť.

Ak ma máš rád, nuž druhé ja si sploď,

nech s tebou krásu nesie aj tvoj rod.

XI

Ak rýchlo zvädneš, rýchlo porastieš

v niektorom z tých, čo od nich kráčaš k hrobu,

a novú krv z čias mladosti si tiež

budeš môcť nazvať svojou na starobu.

Hľa, múdrosť, krása, plodnosť, to je liek,

pred ním sa staroba a skaza skryje.

Tak zmýšľať každý, jeden ľudský vek,

a o chvíľu je koniec histórie.

Nech mrzkí, drsní hynú jaloví,

príroda nemá všetkých na semeno.

Kde dá, tam ešte znova zaloví,

nuž musíš zúročiť jej štedré veno.

Má z teba svoju pečať, no a ty

rob odtlačky, nech vzor sa nestratí.

XII

Keď s hodinami odratávam čas

a krásny deň sa v nočných hrôzach topí,

keď uzriem fialku, čo vädne z krás,

a v čiernych vlasoch striebrobiele stopy,

keď pyšné stromy vidím bez listov,

chrániacich čriedy od slnečnej žiary,

a zeleň leta s bradou tŕnistou

zviazanú do otiepok plniť máry,

o tvojej kráse vtedy rozmýšľam:

aj teba čas raz zhltne nenásytne;

milý a krásny, ten sa zničí sám,

a kým on dokonáva, iný kvitne.

Pred časom s kosou nespasí ťa nik,

len deti, keď ťa navštívi – a šmyk.

XIII

Kiež by si patril sebe, milý môj,

lež ty si svoj, kým smrtka nezvedie ťa:

na blížiaci sa koniec skôr sa stroj,

tvoj sladký zjav nech nesie tvoje dieťa.

Tá krása nezanikne, nemaj strach,

veď aj tak za ňu iba platíš nájom.

Ty budeš stále tu, hoc na márach,

a tvoje dieťa bude tvojím májom.

Kto by chcel zbúrať taký krásny dom,

keď so cťou sa oň starať značí razom

aj čeliť búrkam, krutým zimným dňom,

zúrivej smrti a jej večným mrazom?

Len márnotratník. Drahý môj, veď vieš,

otca si mal. Nech tvoj syn ho má tiež.

XIV

Čo si mám myslieť, nepýtam sa hviezd,

hoc z astrológa čosi vo mne drieme,

no nevyveštím odmenu či trest,

či mor, či hlad, či nežneme, či žneme.

Ja neviem na chlp ani náhodou,

či príde búrka, smršť či veľká voda,

či vládca udrží sa nad vodou,

len zo znamenia, čo mi hviezda podá.

Lež v tvojich očiach nachádzam, čo viem,

sú stálicami, kde je napísané,

že pravda s krásou vynoria sa z tiem,

ak z teba prameň potomstva sa stane.

Ak nie, nuž tu máš moju predpoveď:

„Aj pravdu s krásou do hrobu si veď.“

 86 zobrazení