ALTA VÁŠOVÁ

Kradmo

F. R. § G., 2024

Táto kniha láka, aby si ju človek prečítal opäť a opäť a potom ešte raz, druhý raz… a zakaždým sa mu zdá, že číta inú, novú knihu. Lebo vo Vášovej útlych textoch niet prázdnej vety, ešte aj interpunkcia má svoju sémantickú bohatosť a všetko toto i mnohé zaujímavé postupy vyvolávajú v percipientovi množstvo interpretačných myšlienok. Táto kniha je výpoveďami rozprávačky psychologickou štúdiou hlavnej postavy a zásluhou netradičnej kompozície súčasne psychologickou štúdiou samotnej autorky. Aj v tom je zázračnosť písania Alty Vášovej, lebo v jej textoch je aj to, čo tam nie je, tie texty to dokážu virtuálne „vypovedať“. Záleží na čitateľovi, ako ich prijme. Kniha totiž začína niekoľkými vetami plnými pochybností a neistôt, osobitne o hrdinke tejto knihy, ktorá je a nie je autorským rozprávačom, lebo Vášová používa 2. osobu jednotného čísla, ktorá je súčasne rozprávačkou i autorkou: „Prijmi to ako hru“ (s. 5). A my prijímame hru na slovesné osoby, ktoré sa menia – druhá singuláru na prvú plurálu, postavy sú tretími osobami, ale autorka ich dokáže dať do pozície, akoby reč bola ich, nie autorská. Výborný opis nerozhodného, bojazlivého, introvertného človeka – to je hrdinka prózy, o ktorej autorka píše v 3. osobe, ale tak, že je to v podstate osoba prvá. Zaujímavé je zisťovať a zistiť, kedy a prečo používa aj tretiu osobu, ktorá je inak osobou prvou, ale nie je jednoznačne rozprávačom autorským. „Hry“ so slovesnými osobami a rozprávačmi sú pre A. Vášovú typické, príťažlivé a oživujú kompozíciu, robia ju zvláštnou. Autorka predstavuje seba ako postavu, ktorej sa prihovára, a to je veľmi účinný a zaujímavý spôsob, keďže ide o otvorené, úprimné vyznania hrdinky –zdvojenej osoby, hlavnej postavy a autorky. Čas a slovesná osoba (prihováranie sa hrdinke, ktorá je evidentne značne autobiografická), v tom je zvláštnosť a čarovnosť štýlu Alty Vášovej. Autorský rozprávač sa prihovára postave, ktorá je prototypom, ba miestami je identická s autorkou. Často vyznieva ako osoba už rezignujúca takmer na všetko: „Ostal ti už len boj s tým, že mnoho vecí nestíhaš“ (s. 31), ale pritom veľmi silná vôľovo a hodnotná názormi. Je to psychológia letory stvárnená cez jej zmýšľanie a súčasne je to charakteristika človeka, ktorému zákonite ubúdajú sily. Hrdinka veľmi silno myslí a rozjíma nielen o starobe, ale ešte väčšmi o smrti.

Osobné sa prelína s verejným veľmi plynulo, jemne, ale hlboko a presvedčivo. Aj filozofické otázky kladie tak, že je v nich cítiť autorkin postoj, hoci otázka môže mať viac riešení. Jednotlivé časti knihy sa od seba líšia formou, obsahom, a predsa nejako súvisia. Je to prúd často neovládateľných myšlienok hrdinky, zdanlivo časovo heterogénny – autorka totiž používa minulý čas, ale v prítomnosti o tom minulom premýšľa, resp. jej všeličo formou asociácií vtieravo prichádza na um. Výborne a zaujímavo prepája aktuálnu skutočnosť s minulosťou. A v celom podloží textov, niekedy i na ich povrchu je prítomná autobiografickosť. „Svoje zápisky považuješ skôr za skusmú a neučesanú poéziu názorov“ (s. 56). Každý pohyb hrdinky vzbudzuje napätie v priestore, v ktorom sa musí pohybovať. Spravidla nedopovedá jednoduchý príbeh, v ktorom je úžasná hĺbka, lebo ide o psychológiu postáv a ich vzťahy. Od častí psychicky ťažkých až krutých pre hlavnú postavu prechádza ku komunikácii so „sestričkou“, a tak ako v predchádzajúcich knihách začína: „Ahoj, sestrička, …“ Píše naozajstnej alebo fiktívnej sestre – to je jedno. Leitmotív listov začínajúcich sa zakaždým „Ahoj, sestrička“ je jednak kompozičnou zvláštnosťou, jednak kompozičnou pomôckou alebo naozaj zdôverovanie sa komusi blízkemu. Tieto texty majú aj isté znaky denníka.

Alta Vášová vie byť múdro vtipná, jej vyznania majú na niektorých miestach tragicko-humoristický odtieň. Je tiež zaujímavé, ako vie svoje myslenie, spomínania „prepínať“ – v jednom momente je v súčasnosti, v minulosti, čiastočne v budúcnosti a do toho vie zakomponovať aj reflexiu alebo asociáciu. Tak vytvára obraz veľmi citlivej, vnímavej osobnosti: „Mlynček v hlave / Prečo my? Prečo ja?/ Ako to, že my?/ Ako to, že ja?“ (s. 51). Kniha je takmer bez času, bez priestoru, bez deja, a tým bez postáv typických pre prózu a napriek tomu v nej nič nechýba. Je plná myšlienok, ktoré vedú čitateľa k ďalšiemu premýšľaniu, k analógiám, k asociáciám. A pritom to nie sú eseje. „Tvoje kradmé krátke útvary / To, čo stojí za reč z tvojej každodennosti / Čo sa ti vynorí v mysli / Čítaš, píšeš, tešíš sa / A niekedy aj nie“ (s. 53). Autorkine spomínania na základné úseky histórie objektívnej i osobnej sú dôkazom hlbokého premýšľania, postoja, sú múdre a práve preto dokážu zasiahnuť príjemcu. Tým, že autorka veľmi jemne, nápadito skombinovala v knihe rôzne žánre (bez kompozičných ruptúr), mohla vypovedať všetko a o všetkom, čo jej hrdinku trápi, čo pokladá za dôležité povedať. „Tak ako sa rozprávaš ty so sebou, píše aj Roland Barthes o Rolandovi Barthesovi. Potešilo ťa, že spôsob nášho písania zhrnul do teórie o písaní fragmentov. Ako by to tomuto žánru, a teda aj tvojim zápiskom pridalo na dôstojnosti. Svoje zápisky považuješ skôr za skusmú a neučesanú poéziu názorov“ (s.81 – 82). Spomienky rozprávačky sú stvárnené zväčša heslovito, nechronologicky, tematicky sú rôzne, ale napriek tomu text knihy má svoju postupnosť aj v charakteristike zaujímavej a precíznej hrdinky. Kradmo nakúka do života spoločnosti i sveta, kradmo vchádza do svojho vnútra, aby neodkryla všetko, resp. odhalila len v náznakoch. A aj toto je to jemné napätie v jej poetických prózach. Viacero textov vo veršoch svedčí o tom, že autorka mala vždy potrebu vyjadriť sa poeticky. Dôkazom sú aj niektoré jej predchádzajúce knihy, o ktorých nemožno hovoriť len ako o prózach. Súvislejšie časti sú popretkávané sentenciami z rôznych oblastí, málokedy bezprostredne súvisia s textami. Je to však inovatívne, je to stále odraz názorov, cítenia a myslenia hrdinky: „Hrdosť sa nedá nahradiť pokorou“ (s. 77). Z jej textov aj ťažko citovať, lebo sú hodnotnými filozofickými myšlienkami, priam sentenciami nielenže naplnené, ale Vášovej texty sú prevažne takého charakteru. Majú nádych poézie a prechádzajú miestami aj tvarom do veršov. Myšlienky, „no aj tie sa najčastejšie len mihnú a odletia“ (s. 92), vo veršoch sú zakomponované medzi texty takmer s pravidelnosťou. Autorka dokáže úžasne využiť asociácie, resp. podobenstvá svojich zážitkov, právd, myšlienok s pozorovanou skutočnosťou. Je aj prísna: „Trvácnosť sa necení, spomienky sa rozpadajú pred očami – […] udržovať čosi nám nezíde na um…“ (s. 37). Zaujímavé sú (aj formou stvárnenia) názory na politické, spoločenské vzťahy a postoje ľudí – stručne, priam vo veršoch je vykreslená podstata pozitív i negatív v ľuďoch, v ich prejavoch. Percipienta priam nútia takéto časti knihy k úvahám, resp. k zamysleniu nad samým sebou, nad našou spoločnosťou i celým ľudstvom. Pri reflexiách o dobe (najmä súčasnej), o človeku, o spoločenstve, etniku, majoritách i minoritách vo všetkých úrovniach ľudského života na zemeguli dokáže byť jemne kritická. Ide aj o námety, návrhy, ako by spoločnosť a vôbec život mohli vyzerať, keby… Skúma aj odozvy na svoje myšlienky, ktoré dáva do kníh. Pozoruje, vnútorne komentuje priestor a ľudí v ňom a po čase sa k tomu vracia napríklad v knihách a opäť skúma či predpokladá odozvu. Je to hlboký psychologický ponor do seba i do iných, je to znak rozbúrených spomienok ústrednej hrdinky, jej pamäť hľadá súvislosti i s dneškom. Hrdinka ide chvíľami až po hranu smútku: „A tak aj my dvaja: čoraz bližšie k nebytiu“ (s. 40). V priam surrealistických minipríbehoch vykresľuje psychiku a najmä vzťahy (aj náhodné) medzi ľuďmi. Sú to také malé psychologické štúdie z pozície introvertného človeka: „Energia množstva ľudí sa vlieva do lievika, ktorý by ťa pohltil…“ (s. 9). A je tu aj silný motív naliehavo nastupujúcej staroby.

Treba sa zmieniť ešte o dvoch ďalších kompozičných zvláštnostiach Vášovej knihy Kradmo. Ide o úryvky z prozaických kníh viacerých zahraničných autorov a recenzentské pohľady na nich. Analyzuje ich, hľadá spojivá s dneškom alebo s nami i so sebou. Je zjavné, že Vášová si povyberala také diela, ktoré súvisia s motívmi v tejto jej knižke alebo ide o súvis, či podobenstvo s jej názormi: „Slovensko nedorástlo na svojich ľudí. […] Slovensko zaspalo“ (s. 97). Prostredníctvom úryvkov z cudzích diel dáva najavo, že sú to aj jej názory, že sa s nimi stotožňuje, resp. že platia v istom čase a priestore. Rozprávačku dráždi najmä kontrast minulosti a prítomnosti. Dokázala sa do „ukradnutých“ textov tak vžiť, tak sa s nimi stotožniť, že ak by neuvádzala zdroj, ťažko by sme rozlíšili, čo je „kradmo“ a čo autorské. Z textov je zjavné, že A. Vášová písala túto knihu v čase epidémie covidu a začiatku vojny na Ukrajine. Týmito nepriaznivými okolnosťami je ťažoba veku hrdinky zosilnená, čas a priestor sú ohraničené, postava túži po voľnosti ako väzeň za mrežami. Silné sú reflexie o vojne, o Ukrajine (možno tu cítiť dotyk s autorským Ja), o nás, o budúcnosti ľudstva – tieto súvislosti sú otriasajúce a od týchto ťažkých, „všehomírnych“ myšlienok dokáže lahodne, voľne prejsť k osobným názorom, prísnym postojom k iracionalitám tejto doby. Tak sa v textoch objavujú aj reálne mená osôb z rôznych oblastí. Stvárnená skutočnosť pôsobí miestami (najmä v listoch „sestričke“) ako denníkové záznamy s komentármi: „Ahoj, sestrička, svet sa rozkolísal, cítim sa ako v blázinci. […] pomoc Ukrajine je spontánna – zbierky peňazí, potravín a šatstva, ubytovanie pre imigrantov, lekári bez hraníc […] A pozeranie na vojnu v priamom prenose, tiež rôzne formy občianskych protestov“ (s. 84 a s. 93). Autorská rozprávačka sa pokúša naznačiť, kde ľudstvo urobilo chyby, keď epidémia, vojny a negatívna klíma ubližujú celému svetu. V knihe je cítiť rozcitlivenosť hrdinky, osobitne ku koncu v esejisticko-poetických textoch, ktoré nadobúdajú sémantiku obrazu väčších obáv pred všetkým novým, najmä negatívnym; cítiť hrdinkinu slabosť zvládať všetko to, čo v minulosti dokázala ľahko, cítiť obavy z nového, strach z politických a spoločenských pomerov v krajine i v širšom svete. Popri bežných, ale dôležitých problémoch sú filozofické i tie „ľudové“ pravdy najčastejšie nevyslovené, ale sú prítomné výberom reálnych skutočností, až príliš aktuálne. Ústrednej hrdinke textov prichádzajú na um rôzne situácie, udalosti minulé i prítomné, ukladá ich do tejto knihy bez nejakej chronológie, len tak, prirodzene, ako prichádzajú.

Knihou sa však tiahne ešte jedna dôležitá línia – umenie v umení. Tak by sa dalo povedať o slovesnom umení popretkávanom hudobným a výtvarným. A k tomu treba priradiť i Vášovej objasňovanie spôsobu vlastného písania. Kniha je plná mien vzácnych umelcov – osobností, ktoré niečím oslovili autorku. Od reálnych postáv minulých k postavám súčasným, z cudzej knihy do svojej, od slov k „sestričke“ k slovám k sebe, z času do času – to je zvláštny postup, zdanlivo neusporiadaný, ale v skutočnosti skvele zodpovedajúci realite. Je to vari všetko, čo človeku môže prejsť mysľou v okamihu chvíle.

Načas knihu odložíme, vrátime sa k nej, lebo niečo nás núti na isté veci z nej myslieť a zrazu čítame akoby knihu inú. Opäť v nej nachádzame čosi, čo sme si pri predchádzajúcich čítaniach nevšimli? Vysvetlenie je v tom, že autorka nevytvára typickú prózu s príbehom, začiatkom a koncom. Alta Vášová píše prózu poetickú ako obraz vlastnej duše, tajomne, kradmo, akoby percipient nemal o všetkom vedieť, lebo absolútne „tajomstvá“ sa len kradmo predierajú k čitateľovi, prípadne sú adresované „sestričke“, a to je jediná postava, ktorej autorka chce povedať veľa. A čitateľ má dojem, že predsa len sa aj jemu „kradmo“ ušlo z autorkiných osobných postojov a názorov. Naozaj iba kradmo môže vstúpiť do priestoru jej myslenia a duše a ona kradmo tento priestor odkrýva. „Čas letí, odlietame…“ (s. 38). Tu príde čitateľ k tomu, že Alta Vášová svojimi knihami z ostatných rokov vytvára akoby viacdielny pohľad na skutočnosť – minulosť, prítomnosť –, ba niektoré spôsoby vyjadrovania, kompozícia a štýl sú ako súrodenci. Preto možno hovoriť o nezameniteľnosti rukopisu Alty Vášovej. Akési sémantické i formové návraty k predchádzajúcim knihám nútia príjemcu ešte viac vnímať skutočnosť a dokonca sa môže prichytiť pri túžbe návratného čítania Odletov.

Mohlo by sa zdať, že knihy Alty Vášovej z ostatného obdobia sú si príliš podobné nielen vizuálne, ale aj tematicky, motivicky, štýlom, kompozíciou. Lenže – to je iba zdanie, lebo každá jej kniha je iná najmä pre tých čitateľov, ktorí sa pýtajú na obidve ecovské otázky: O čom to je a ako je to napísané. Autorka Alta Vášová v každej zo svojich kníh (ide najmä o Ostrovy nepamäti, Úlety a Odlety) reaguje na aktuálnu skutočnosť, predostiera názory svojej rozprávačky i svojich adresátov. Je obdivuhodné, že v útlej knižke, v útlych vetách, niekedy iba v širších náznakoch je povedané všetko, tak ako vo Vášovej duši je celý vesmír. A preto sa nepýtame, o čom kniha je (lebo je o všetkom), ale ako je napísaná. Dá sa čítať opakovane, tak ako dobrá poézia.

 36 zobrazení