Ilse Aichingerová: Vnútorné mesto

Ilse Aichinger Ilse Aichinger

ŽIDOVSKÁ ULIČKA

Mačacie hlavy. Čo ozdobuje naše ulice, to už nie sú lebky

obetných zvierat. Naša hrdosť uplynula.

Za našimi krokmi tikajú do sivého svetla hodiny.

Mladí muži sa so smiechom pýtajú na naše želania.

Tu nešumí Červené more. Len naša bielizeň ešte schne

vo východnom vetre. Stalo sa to, lebo sme sa nedočkali noci.

Keď zapadlo slnko, tiahli sme za ním.

A tu je miesto, kde sme sa unavili, tu sme postavili domy.

Tu zapadlo slnko, tu sme sa zhrbili bez toho aby sme sa zohli.

Odvtedy rastie tráva medzi kameňmi.

PARKRING

Keď v rádiu oznámili okupáciu Paríža, práve sme sa smiali,

lebo kocúr zoskočil zo skrine. Vtedy bol Mestský park zelený

a sedeli sme oproti sebe. Každé zrnko piesku vyzeralo

ako časť vzduchu. O tri poschodia nižšie bola jazyková škola,

chodili tam stále hore dolu. Ešte hlbšie bola pivnica,

kde čakalo uhlie na zimu.

Správa bola zlá, ale každá časť sveta mala ešte svoje určenie,

kompas bol zakrytý. Krížom oproti sa všetky ulice volali

po filozofoch, tie rovno oproti sa volali ako kláštory

a vľavo smerom dolu sa rozprestierali záhrady.

Smútok nad mostami ešte niesol k radosti,

ešte bola nádej v očakávaní strachu, vrcholky stromov

boli na dosah. Keď ste sa dívali zvrchu,

smerovali autá prevažne ku križovatkám.

Ale ten, kto otvoril okno do dvora,

mohol vidieť ako sa chveje vzduch oproti šedožltej stene.

Teraz sa obrazy postavili a začali sa zrkadliť.

Teraz, ešte kým sa výkriky tenistov rovnomerne rozdeľovali

na oblohe, zdvihla sa púšť a vzala si svoje mesto.

BURZOVÁ ULICA

Červený hloh, stará škola, poštový úrad,

len dočasne sem preložené. Modrá je stiahnutá a

zanecháva samu seba, preto je nebo modré.

Odtiaľto smerujú všetky cesty do sveta,

žiadna domov. Je to námestie, preto sa tam musí chodiť dokola,

hovorí moja stará mama, ale len pre vrabce v prvom roku života.

NA GRABENE

Slnečníky zadržiavajú pád, svetlý dav sa posúva

pred priepasti, vždy primerane dobe, poslušní drakom.

Kráča tadiaľ mor, skoro ešte dieťa a obzerá sa po výkladoch,

po bielych košeliach.

Mnohí tadiaľto prechádzajú, mnohí zostávajú,

aby počúvali holuby v ústraní tieňa,

ktorý sa zaokrúhľuje snu.

Kráľovsky dvor sa skrýva a kráľ čaká,

zostáva skrytý v obchode s galantériou.

Do deravého klobúka zbiera žobrák na rohu slnko,

pretože inak nedostal nič. Slnko tam padá v drobných minciach

a potom zmizne. Zapália sa umelé svetlá.

SPOJOVACIA TRAŤ

Keď sa tri sestry vrátili domov z plesu,

bol už otec mŕtvy. Už viac nepomáhalo počítať ráno

vagóny nákladných vlakov.

Trochu neskôr zatvorili aj kaviareň na prízemí

a vzali zo záhrady záhradné stoličky.

Čo zostalo, bol obchod s liehovinami

na druhej strane koľajníc, obchod s dáždnikmi

a kláštor, ktorý už nebral žiadne novicky, opustili školu.

Ale ešte aj dnes zdravia spoza múru zelené stromy,

listy, cez ktoré sa dalo fúkať ako cez trúbky.

Májový vietor kolíše čierny dym a roznáša ho.

Pri talianskom veľvyslanectve zahnú deti za roh,

hneď na to sa zjavia na oblohe mraky.

Popoludnie začína horúčavou.

Kto to kráča v podvečer ešte raz po schodoch

a fúka cez listy melódiu?

Kto pomáha počítať vagóny

a stavia záhradné stoličky do dymu?

Z kostola v kasárňach zvonia teraz zvony.

Mesiac pribúda. Noc začína otázkou.

POĽNÁ ULICA

Keď vezmem do rúk obálku zo starým písmom,

pripomeniem si nedostatočnosť jednej ulice

v treťom obvode, ktorá je nepochopiteľnejšia ako dokonalosť.

Ako náhodne stúpa od colného úradu a zahne za roh

pri hostinci so zeleným nápisom.

Všetko, aj novootvorené espresso

so svetlými koženými sedačkami a lacnými tortami,

čaká predpoludní aj popoludní na to,

aby sa pevnejšie stlačilo dohromady,

všade medzi tým je vzduch a chlad a nič sa k sebe nehodí.

PRÍKAZ STAVITEĽA PRI STAVBE ULICE PRINCA EUGENA

Najskôr

široký pás vetra,

na okraj zasaďte bresty,

nezabudnite holuby,

a veľmi skoro, to vám sľubujem,

sa zdvihne

prach vo vašich snoch.

Až sa tieto mraky

prebijú k tým svetlejším na oblohe,

vtedy rozpoznáte vzor,

nájdete plán.

PRI KANÁLOCH

Na brehu býva sektár.

Voda sa tam ľadovosivo valí okolo.

Kto ho navštívi, toho obdarujú potravinami

a vlneným šatstvom. Sektár jedného dňa spoznal Boha,

nepotreboval žiadny okamih. Budeš objatý.

Kto sa teší na sneh a ľad,

kto videl na druhej strane vlky?

Boli to deti, ktoré sa hrali na nákladnej lodi.

Odišli domov.

Nebo stráži všetko, čo je určené ako obeť.

JAZERNÁ ULIČKA

Archa Noemova prepláva okolo po kanáli.

Uvidel ju černoch, ktorý pred ostnatým drôtom

strážil auto svojho veliteľa.

Spoznal ju podľa bielej husi, ktorá sedela hore

a trepotala krídlami, ale nepovedal nič.

Ešte skáču malé loptičky na plochú strechu,

ale stará žena, ktorá ležala v posteli pri okne tam už nie je.

Komu máme rozprávať, že sme v novom kláštornom ráde.

Cesta, ktorá vedie k vode je prázdna.

Dolu na brehu sa zhromažďujú včely

a hľadajú si svoju poslednú kráľovnú.

ORECHOVÝ VRCH

Stupeň vlhkosti, vzdialenosť cintorínov,

blízkosť rieky: miera nádeje sa dá prečítať na

zatvorených krčmách. Podzemný rast netúži po odpočinku,

na brehu stoja prázdne búdky na mlieko, konáre sa ukazujú také aké sú.

Len neskôr sa objavia a zastanú hore na Weinstrasse

pod práve zažatými lampami, obidve dievčatá s bicyklami

a hneď nato sa obrátia a spustia dolu po zranenej ceste.

Kopec miernejšie zapadne späť, žiadny cudzinec to nezbadá. 

Ilse Aichingerová sa narodila vo Viedni 1. 11. 1921 (zomrela takisto vo Viedni 11. 11. 2016) ako jedna z dvojičiek učiteľa a židovskej lekárky, tento zmiešaný pôvod jej osudovo určil celý život. Starú mamu a mladších súrodencov matky deportovali do koncentračného tábora a zavraždili. Ona sama s matkou sa zachránili len vďaka tomu, že otec nemal židovský pôvod. Jej sestra – dvojička Helga žila počas vojny v Anglicku. Ilse Aichingerová žila určitý čas v Nemecku, kde sa zúčastňovala na literárnych aktivitách skupiny ´47 spolu s ďalšou slávnou Rakúšankou Ingeborg Bachmannovou. Začiatkom 50. rokov spoznala nemeckého básnika Güntera Eicha, ktorý sa neskôr stáva jej manželom. Žili a pracovali spolu v Nemecku, prežili 20 rokov plodného umeleckého partnerstva. Po smrti Güntera Eicha sa presťahovala späť do Viedne. Literárne tvoriť začala po vojne, písala básne, prózu a eseje.

V roku 1945 vydala text Štvrtá brána (Das vierte Tor), bolo to prvé dielo v rakúskej literatúre, ktoré sa zaoberalo problematikou koncentračných táborov. Uznanie si ako spisovateľka získala v roku 1946 esejou Výzva k nedôvere (Aufruf zum Misstrauen). Jej prvý román, vydaný v roku 1948 Väčšia nádej (Die grössere Hoffnung), je autobiografickým opisom vojnových rokov v Rakúsku. Básne v próze, venované životu vo Viedni, napísala v rozpätí rokov1954 – 1955, vychádzali potom v rôznych časopisoch. Autorka raz povedala o svojej tvorbe: „Každá napísaná veta musí byť istená nesmiernym množstvom viet nenapísaných, pretože inak by jednoducho nemohla obstáť.“ Až v roku 2001 vychádzajú všetky spoločne vo vydavateľstve Korrespondenzen pod názvom Krátke spojenia (Kurzschlüsse). Preklady básní Ilse Aichingerovej do slovenčiny pochádzajú z tohto vydania.

Preklad Mila Haugová

 55 zobrazení