ZDENKA BECKEROVÁ

Už bude pol dvanástej

Bratislava, Ikar, 2023

Zdenka Beckerová prináša vo svojej knihe Už bude pol dvanástej príbeh rakúskych manželov Hilde a Karla Dornovcov, siahajúci do obdobia druhej svetovej vojny, pričom inšpiráciu pre vytvorenie príbehu nachádza v autentickej korešpondencii členov svojej rodiny. V diele tematizuje vzťah mladých snúbencov a neskôr manželov počas obdobia predvojnového a vojnového Nemecka a Rakúska. Zobrazením vývinu ich vzťahu približuje aj politickú a sociálnu situáciu tohto obdobia. Zároveň sa pritom pravidelne vracia do prítomnosti 21. storočia, v ktorom príbeh začína byť rozprávaný – do času, keď sú obaja manželia už v pokročilom veku a Karl trpí demenciou. Retrospektívne návraty do minulosti sa opierajú o listy, ktoré si hlavní protagonisti vymieňali počas prvých rokov svojho vzťahu, a to od roku 1938 až po rok 1945, ako aj o tie, ktoré si v období druhej svetovej vojny posielali s členmi svojej rodiny a priateľmi. Retrospekcia do tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia sa v diele mieša s introspekciami do vnútra hlavných postáv (najmä Hildy), ktoré súvisia nielen so vzťahom samotným, ale aj s vnímaním dobovej situácie, ktorá naň priamo vplývala: s politikou nacizmu, anšlusom Rakúska a druhou svetovou vojnou. Príbeh tak sleduje viac než len ľúbostnú líniu – pomocou nej totiž autorka približuje aj dobu a spôsob jej prežívania hlavnými protagonistami. S tým súvisí aj voľba personálneho rozprávača.

Autorka sa, pokiaľ ide o spôsob priblíženia problematiky života počas druhej svetovej vojny, zhostila príbehu produktívne, čo sa týka nielen formy, zahŕňajúc do nej prepájanie narácií s listami z korešpondencie hlavných hrdinov, ale aj obsahu. Nezvolila si postavy obetí režimu, hlavnými protagonistami nie sú hrdinovia v pravom zmysle slova, ale práve ľudia, ktorí s režimom súzneli, alebo ho aspoň ticho tolerovali a až neskôr plne pochopili širšie súvislosti svojho konania. U manželov tak možno sledovať nielen vývin ich vzťahu, ale ruka v ruke s ním aj vývin ich postojov k totalitnému režimu. Tak, ako postupne zistili, že ich vzťah nie je ideálny, ako o ňom kedysi snívali vo svojich listoch, tak aj ich počiatočné nadšenie (najmä Karlovo) z predstavy veľkého silného Nemecka sa na konci vojny zmenilo v hanbu z vlastnej zaslepenosti: „Karl pochopil, že naletel bludnej ideológii. […] Mnohí sa označovali za obete, on nikdy. Sám najlepšie vedel, že by to nebola pravda“ (s. 227).

Už úvod knihy poukazuje na krehkosť samotného ľudského bytia, s ktorou boli konfrontovaní predčasne počas svojej mladosti a ktorá ostala intenzívne pociťovaná až do ich staroby: „Vchodové dvere sa otvoria, zastanú v nich stará žena a starý muž. Neisto, bezradne sa obzerajú“(s. 3). Ide o prvé vety románu, vzbudzujúce predstavu otvorenia opony, ako keď sa začína divadlo – zobrazuje neistotu hlavných protagonistov, strach pred nahliadnutím cudzích ľudí do ich života, čo sa neskôr aktualizuje aj v samotnom príbehu, keď doň vstupujú nové postavy, zvedavé na minulosť rodiny Dornovcov. Motív divadla v tejto spojitosti rozvíja neskôr aj Hilde: „V ruke drží Karlov prvý list, preniesol ju do inej reality. Akoby sa zdvihla opona, má pocit, že stojí na javisku. Kulisy sú dôverne známe […] Režisérom je Hitler, on je zodpovedný za najväčšiu tragédiu jej života“ (s. 12).

Pokiaľ ide o presahy do súčasnosti, možno u Beckerovej vidieť snahu udržať si čitateľa prostredníctvom princípu, na ktorom stoja romány s tajomstvom. Autorka sa však vyhýba dlhým románovým úvodom – detektívne parametre nadobúda príbeh už po pár stranách: „Čo bude s nimi? […] niekto sa bude prehrabávať vo veciach, ktoré boli súčasťou ich života. Čo sa stane s tajomstvami, ktoré poznajú len oni?“ (s. 7). Príbeh sa tak rozvíja pomerne svižným tempom, aj keď odďaľovanie prezradenia Hildinho najväčšieho tajomstva miestami môže na čitateľa pôsobiť ako umelo predlžované. Štruktúra fabuly je však vystavaná logicky a sujet prináša očakávanú katarziu. Dielo Zdenky Beckerovej možno hodnotiť ako príťažlivý príbeh mladých zaľúbených ľudí v neľahkých životných okolnostiach spôsobených druhou svetovou vojnou a zločinom, ktorý sa odhaľuje až v ich starobe, po mnohých desaťročiach, keď už si Hilde musí priznať, že „niektoré veci z minulosti predsa len nie sú úplne ukončené ani zabudnuté“a že nakoniec, hoci s okolnosťami nerátala a nie sú jej príjemné, prišiel čas, keď „ožívajú, hlásia sa o pozornosť“ (s. 80) a ona nakoniec musí konať. Za výrazne pozitívne považujem, že Beckerová vychádzala z písomných prameňov súkromnej povahy – konkrétne osobnej korešpondencie, čo je pri beletrii venovanej historickým témam dobrou bázou pre vytvorenie autenticky pôsobiaceho príbehu. Okrem korešpondencie treba vyzdvihnúť aj zakomponovanie iných historických prameňov, a to konkrétne fragmentov z prejavu nacistického ministra propagandy Josepha Goebbelsa, ktoré participujú na dotvorení autentickej dobovej atmosféry. Beckerovej próza je solídnym príspevkom do korpusu diel, ktoré sa s obdobím druhej svetovej vojny vysporadúvajú z perspektívy malých, privátnych dejín. Ako v tejto súvislosti píše Bettina Fehr, „iba prerozprávaním osudu jednotlivca môže človek skutočne porozumieť tisícnásobnému nešťastiu, ktoré postihlo ľudí“. Podobne zmýšľala i postava Beckerovej Karla, keď Hilde hovorí: „Ak […] opatroval všetky naše listy, má to jediný dôvod – chcel nechať odkaz potomkom. […] Chcel, aby si to naše deti prečítali, aby sa poučili“(s. 232).

 42 zobrazení