Úryvok zo zbierky poviedok Petra Pišťanka s názvom Pán Hronu

Anton Slivoň zmätene mrvil v hrubých rukách čiernu robotnú baretku. „Auto!“ sklamane prevravel naostatok. „Načože mi je! Vodičák síce mám… z vojančiny… lež auto mi netreba!“
„Nedá sa už nič robiť! Vyhral si lotériu, auto je teda tvoje!“ nervózne odsekol predavač lósov a strkal mu do ruky kľúče i techničák. „Prečo si sa potom u mňa staval, prečo si si lós kupoval, keď si auto nechcel?“
„A či ja viem? Čo teraz s ním?“ zúfalo zastonal Anton a ukázal na novotou sa lesknúci automobil.
„Odvezieš si ho!“ predavač mu na to.
„A kam?“
„Domov, otca ti!“ sčervenal predavač a prepadla ho náhla zlosť.
Okolo stolíka s lósmi zhromaždilo sa už plno zvedavcov, čo hľadeli tupými pohľadmi na truľa, ktorý jedným ťahom vyhral auto a teraz nevedel, čo s ním.
„Ako ho dostanem do Mrdároviec?“ nahlas premýšľal Anton a kalným pohľadom blúdil po jednoduchých tvárach, čo stáli okolo a čakali na dáku senzáciu. „Vari rozobrať… rozmontovať a po súčiastkach povozom poodvážať? Dažde boli… zem je teraz mokrá, ešte dakde aj zapadnem medzi mestom a Mrdárovcami!“ mrmlal si Anton pre seba a škriabal sa na hlave.
„Nože… nezdržuj už!“ rozkríkol sa predavač. „Ber kľúče a štartuj, gadžo. Nestojže mi tu!“
„Tvoj otec bol gadžo…“ mrmlal Anton, poslušne sadajúc do auta.

Na poli robil gazda Slivoň a jeho pätoro synov. Zhrbené chrbty vystavovali poobedňajšiemu prípeku, pleli zemiaky. Podchvíľou niektorý z nich zastal a zahľadel sa do diaľav s dlaňami pritisnutými na kríže, aby sa o chvíľu znova zhrbil k robote.
Stano Slivoň tiež vystrel sa, hľadel do diaľav a v tom v očiach zazračil sa mu výraz najvyššieho prekvapenia a hrôzy. Mlčky pred seba ukázal prstom. „Aha! Čože to, naňo?“ vyrazil zo seba.
Akoby na povel všetci sa vystreli a v ich poctivých širokých tvárach stuhli im črty. V diaľke zjavilo sa osobné auto, rútilo sa po poľnej ceste, vyhadzovalo za sebou gejzíry blata a balansovalo na rozmoknutej zemi. Motor zavýjal na najvyšších obrátkach, občas to zaškripelo, keď vodič auta radil rýchlostné stupne bez použitia spojky, voz sa rútil takmer stovkou a nadhadzoval sa na hrudách hliny.
„Veď to je náš Anton!“ skričali ňaňo Slivoň zúfale a ruky mu ovisli pozdĺž tela. Nechápal nič, nevedel si vysvetliť, ako sa Anton dostal do kabíny auta. Z toho preťaženia zastavil sa mu rozum, rovnako aj jeho synom, všetci tupo hľadeli na auto rútiace sa po poľnej ceste.
Naostatok Anton zabrzdil pri nich, motor stíchol a on vyskočil z kabíny. „Drahí moji, toto auto vlastním ja!“ skríkol veselo a ťahal otca za rukáv, aby si vozidlo obzrel zo všetkých strán.
Auto bolo zablatené, zadné sklo bolo rozbité od poletujúcich kameňov, ľavý bok bol preliačený, ako sa Anton šuchol okolo duba pri ceste a takisto malo odtrhnutý výfuk. Ináč však bolo celkom zachovalé, žiariace novotou.
„Vyhral som ho v meste!“ kričal Anton. „Idem kol stolíka s lósy, vytiahnem si jeden za päť korún a aha ho! Auto!“
Slivoňovci nestihli sa spamätať ešte, stáli a hľadeli na auto so zvesenými dolným čeľusťami. Naňo, vlečený Antonom za rukáv okolo auta, sa chabo bránili a v očiach sa im zračila poverčivá hrôza. Naostatok sa starec spamätali. „Tvoje?“ hlesol.
„Moje!“ pritakal hrdo Anton.
„Jeho!“ obrátili sa naňo na synov s pocitom uľahčenia.
Ako na povel sa územčistí hranatí parobci vrhli do auta, zápasili a každý chcel sedieť vpredu. Anton stál a mlčky hľadel, ako sa bratia bili päsťami do tváre a škrtili sa, všetci chceli byť za volantom.
„Nuž ale dosti už!“ skríkli ňaňo Slivoň netrpezlivo. Bratia v aute stíchli a neochotne začali sa súkať von. Tvárili sa previnile a nemý Filip držal v ruke akúsi tyč, ktorou predtým švácal bratov po hlave v úpornej snahe dostať sa k volantu. Bola to radiacia páka z auta.
„Šaltpáka…“ zdrvene precedil Anton a cítil, že sa blíži záchvat. Filip sa prihlúplo usmieval a snažil sa vytrhnutú páku skryť za širokým chrbtom.
Antonovi počali tiecť sliny z pravého kútika úst a so zaúpením vrhol sa na zem, kde ho začali metať kŕče. Bratia poznali už Antonove záchvaty, vrhli sa mu na ruky a na nohy a tlačili ho k zemi. Chorý kričal, až mu oči vybehli z fialovej tváre. Ňaňo priľahli mu hlavu a strčili mu do úst lyžicu, aby si nepohrýzol jazyk.
Onedlho záchvat pominul a Anton vyčerpane vstal. „Tuhý bol…“ precedil znalecky a utrel si zaslintanú tvár.
„Zvezieš nás teraz domov?“ spýtal sa ho Jakub.
„A ako, keď mi Filip šaltpáku vytrhol?“ zúfalo zastonal Anton.
Bratia i s ňaňom ho hrozivo obstúpili. Sklonil hlavu, poddal sa.

Rútili sa dole rozbitou cestou do dediny. Anton mlčky šoféroval, oboma rukami zvieral volant a uprene civel pred seba. Keď potreboval zaradiť, otec mu podali kliešte. Auto zopárkrát nadskočilo na vyvrátených kmeňoch a zrazu rútili sa o poznanie rýchlejšie.
„Brzdy! Odtrhli sme brzdové potrubie!“ skríkol Anton a bez účinku stláčal brzdový pedál až na podlahu.
„Pánboh s nami…“ zastonali ňaňo Slivoň. Tvár im zbledla ako krieda.
Piati bratia začali skuvíňať od strachu. Auto naberalo čoraz väčšiu rýchlosť. Rútilo sa z kopca ako nikým neovládaná plechová rakva, napchatá siedmimi ľuďmi. Anton skúsil pribrzdiť ručnou brzdou. Auto trochu spomalilo a prefrčalo okolo prvých domov v Mrdárovciach.
Dedinčania stáli pred chalupami a vyjavene hľadeli na rútiace sa vozidlo. Mnohí z nich prvýkrát videli čosi také. Motor s odtrhnutým výfukom vydával taký zvuk, že z neho pukali sklenené tably na oknách.
Starý Slivoň sa nadúval pýchou, vystrčil sa do pol tela z okna a kričal: „Ľudia, to sme my Slivoňovci! A to auto patrí môjmu Antonovi!“ A s úľavou si sadol späť. Joj, ako mu len všetci závideli!
Antonovi podarilo sa napokon zastaviť pred slivoňovskou chalupou. Spod rozbitej kapoty sa dymilo. Mati vybehla z kuchyne a za ňou i dve dcéry.
„Mama moja! Ľaľa, čo som v lotérii vyhral!“ kričal Anton a bozkával si mater. Za ruku ju doviedol k vraku, z ktorého vystupovali zaradom všetci Slivoňovci. Poslednému, hlúpemu Ďurovi, ostali v ruke celé zadné dvere.
„Vytrhli sa… samy!“ zamrmlal nechápavo zmätene Ďuro.
Anton stál a cítil príchod nového záchvatu.
Videl svojich bratov stáť okolo vraku s vybitými oblokmi, bez radiacej páky, bŕzd, s poodtŕhanými zrkadlami, bez dverí a s preliačenou karosériou a akoby z diaľky naňho doliehal ňaňov hlas: „Čo tam po dverách. Auto je úplne nové, ráno si ho dostal. Jáj, či som pyšný!“ A mater vraveli: „V nedeľu nás s ňaňom zvezieš do kostola. To budú susedia hľadieť!“ Bratia kričali jeden cez druhého: „A nás budeš rozvážať na pole! Nebudeme čižmy drať už viacej!“
Anton nemo prikyvoval a pomaly sa začal skladať na zem, aby ho čochvíľa začali metať kŕče nového záchvatu.

Peter Pišťanek (* 1960, Devínska Nová Ves – † 2015, Bratislava) študoval dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vystriedal viacero robotníckych povolaní. Počas základnej vojenskej služby utrpel komplikovanú zlomeninu nohy a bol niekoľko mesiacov hospitalizovaný. Začal sa venovať literárnej tvorbe. V 90. rokoch 20. storočia zaujal odbornú i laickú verejnosť trilógiou románov Rivers od Babylon. Jeho ranú tvorbu mapuje knižka troch noviel Mladý Dônč či zbierka Sekerou a nožom obsahujúca prvotiny Petra Pišťanka a jeho priateľa a súpútnika Dušana Taragela. V roku 2014 mu vyšiel román Rukojemník.
Zbierka Pán Hronu vznikla z próz, ktoré Peter Pišťanek posielal v roku 1982 z vojenčiny svojmu kamarátovi Dušanovi Taragelovi. Zbierka sa dlhé roky považovala za stratenú, podstatnú čas z nej však Dušan Taragel našiel v listoch z tohto obdobia, čo mu umožnilo rukopis zostaviť a vydať vo vydavateľstve Slovart v roku 2024.
Dušan Taragel (* 1961, Bratislava) – slovenský prozaik, publicista a scenárista. Debutoval v roku 1997 knižkou Rozprávky pre neposlušné deti (a ich starostlivých rodičov). Zbierku jeho próz a textov Petra Pišťanka obsahuje kniha Sekerou a nožom (1999). Vyšli mu prózy Polrok bez sexu (2013) a Mafiánske balady (2022). Napísal scenár k filmu Baščovanský a zať (1994).

 109 zobrazení