Poznámky o jednom časopise na obranu slobody prejavu

Index on Censorship je časopis založený na obranu slobody prejavu na celom svete a tiež toho, čo jeho niekdajší český redaktor George (Jiří) Theiner nazval „sloboda po prejave“. Sídli v Londýne, ale jeho začiatok súvisí s udalosťou v Československu s Pražskou jarou 1968, ako to bližšie opisujem nižšie.

Korene časopisu Index on Censorship siahajú do januára 1968, keď Pavel Litvinov a Larissa Bogorazová napísali list do londýnskeho denníka The Times o falošnom súdnom procese so spisovateľmi Gins bergom a Galanskovom v Moskve; žiadali verejné odsúdenie hanebnej paródie na súdny proces a širokú publicitu. Podľa Edwarda Crankshawa, odborníka na ruské záležitosti, išlo o vôbec prvú otvorenú výzvu zo strany Sovietskeho zväzu na Západ na otvorenú spoluprácu. V reakcii na to im poslal básnik Stephen Spender a jeho priatelia telegram prejavujúci solidaritu, v ktorom im ponúkli akúkoľvek pomoc. Medzi priateľmi boli W. H. Auden, Henry Moore, Yehudi Menuhin, Bertrand Russell, Igor Stravinskij a Mary McCarthyová. Telegram nebol doručený, ale diskusia o ňom prebehla na rozhlasovej stanici BBC World Service.

8. augusta v tom istom roku, tesne predtým, ako Pavla Litvinova poslali do exilu za demonštráciu na Červenom námestí proti sovietskej invázii do Československa, napísal dlhý list Stephenovi Spenderovi, v ktorom mu ďakoval za telegram a navrhol, aby sa vytvoril medzinárodný výbor na podporu a obranu demokratického hnutia v ZSSR – teda ľudí, ktorí sa usilujú o humanizáciu spoločnosti a podporu práv jednotlivca. Nechcel však, aby mal tento výbor protikomunistický alebo protisovietsky charakter. „Nejde o to,“ napísal, „že tá či oná ideológia nie je správna, ale o to, že nesmie používať silu na preukázanie svojej správnosti… sme rovnako rozhorčení zatknutím M. Theodorakisa v Grécku ako zatknutím A. D. Siňavského a J. M. Daniela.“ Litvinov mal dostatok nápadov na činnosti, ktoré by sa mohli realizovať – spolupráca s inými organizáciami, prekladanie a vydávanie literatúry zakázaných spisovateľov, správy o politických procesoch, táboroch a mimosúdnom prenasledovaní.

Jedným z prvých ľudí, ktorých Stephen Spender v Londýne oslovil, bol vtedajší redaktor denníka The Observer David Astor, ktorý neskôr napísal: „Bol to vzrušujúci nápad a pamätám si, že som si vtedy pomyslel, že to dotiahnem do konca bez ohľadu na to, čo to bude stáť…“ Vznikol výbor, nasledovalo nespočetné množstvo krokov vrátane získavania finančných prostriedkov (David Astor a lord Wolfson boli prví, ktorí sa angažovali), až kým Michael Scammell nedostal za úlohu túto myšlienku zrealizovať. Prekladal mnohých ruských spisovateľov, vrátane disidentov. Neskôr napísal životopisy Alexandra Solženicyna a Maďara Arthura Koestlera.

Ak sa z perspektívy apríla 2025 obzrieme späť, viac ako 50-ročné pokračovanie Litvinovovej myšlienky možno prirovnať k niečomu,
ako je rast záhrady. Zmeny technológií, zamestnancov, formátov, periodicity, sprievodných aktivít, udeľovania cien, kníh a spolupráce pokračujú dodnes. Čo pokladám za výnimočné, je rozhodujúce spojenie dvoch duchov – Rusa a Angličana – ktorých srdce a predstavivosť viedli k vypracovaniu myšlienky solidarity. Táto iskra, ich súcit s nespravodlivo prenasledovanými, ich rozhodnutie konať, vytvorili semienko, z ktorého vyrástlo všetko ostatné.

Michael Scammell vytvoril šablónu pre časopis, ktorý sa bude skladať z troch častí. Literatúra – ukážky zakázanej tvorby jednotlivých spisovateľov, či už ide o báseň, esej, divadelnú hru alebo poviedku; správy a prípadové štúdie – na témy súvisiace
s cenzúrou, ktoré napísali zasvätení autori; a súpis s názvom Index Index, v ktorom sú uvedené krajiny od A do Z a pri každej krajine jedna alebo dve vety o najnovších prípadoch cenzúry. Prvé číslo nového štvrťročníka vyšlo v máji 1972. Táto schéma bola úspešná, stala sa vhodnou platformou pre prúdy samizdatov zo ZSSR a východnej Európy a priestorom na ich tlmočenie. O spisovateľov
z Latinskej Ameriky, apartheidom sužovanej Južnej Afriky a zvyšku Afriky, Číny a zvyšku Ázie a Blízkeho východu nebola nikdy núdza. (To, čo chýbalo, bol priestor v časopise, peniaze a správny druh internej expertízy venovanej rôznym krajinám. Nikto nemôže načúvať celému svetu naraz. Takéto ťažkosti sú však typickými rastovými bolesťami.)

Keď prenasledovaná osoba – či už spisovateľ, odborár, akademik alebo bojovník za ľudské práva – počuje, že sa o jej prípade a situácii píše a že pre ňu existuje pochopenie v širšom svete, jej morálka a sila narastá. Spisovateľ je závislý od slobody prejavu – keď vidí, že jeho cenzurované slová boli uverejnené, hoci aj v inej krajine –, vie, že jeho dielo prežilo a číta sa.

Grécky právnik George Mangakis bol počas režimu gréckych plukovníkov väznený a mučený. V roku 1975 prišiel do Londýna a mal prednášku pre ľudí okolo Indexu. V Indexe (roč. 4, č. 4, 1975) opísal, ako sa ho väznitelia snažili absolútnou izoláciou a vypočúvaním prinútiť, aby pochyboval o tom, že je v práve. Vedeli, že v tom tkvie podstata jeho odvahy. Povedal, že toto mučenie ho vystavilo veľkému nebezpečenstvu. Potom mu však strážca, ktorý nebol na strane jeho väzniteľov, podal kúsky papiera; boli na nich citáty
z vysielania staníc BBC a Deutsche Welle, ktoré vyjadrovali solidaritu s utláčaným gréckym ľudom. „Tento čin ma zachránil. Opäť som nadobudol istotu, že som v práve, pretože som nebol sám, a tak som sa nezbláznil. Svoje väzenie som znášal lepšie.“
A pokračoval: „Aby sa tieto prejavy solidarity mohli uskutočniť, musia v slobodných spoločnostiach existovať ľudia, ktorí sú utláčaným psychologicky blízki a berú na seba ťarchu starostlivosti o nich.“ A takíto ľudia to nemôžu robiť sami. „Tento ťažký boj môžu vyhrať len s podporou svojej spoločnosti.“ Nebezpečenstvo však spočíva v tom, že tí, ktorí si žijú pohodlne v slobode, môžu považovať to, čo sa deje vo vzdialených krajinách, za niečo, čo sa ich netýka. „Je to tiež skúška dôstojnosti človeka, ktorý žije
v slobodnej spoločnosti… V utláčaných spoločnostiach nie je ľudská dôstojnosť ohrozená. Väčšie nebezpečenstvo sa môže skôr objaviť v slobodných spoločnostiach – oveľa zastrenejšie a skrytejšie, a preto zradnejšie. Jeho meno je ľahostajnosť. Takže solidarita s utláčanými ľuďmi je v skutočnosti darom našej vlastnej spoločnosti. A tí, ktorí túto solidaritu iniciatívne prejavujú, nám dávajú cennú príležitosť. Aby sme konali ako ľudia.“

S výskumnými pracovníkmi pre Latinskú Ameriku, Afriku, Áziu a Blízky východ… a s podporou Fordovej nadácie (ktorá počas trvania podpory predstavovala približne 33 % celkového financovania) mohol časopis vychádzať s periodicitou desať čísel ročne. Narástol aj počet individuálnych predplatiteľov. Ale aj počet dvetisíc dvesto predplatiteľov sa v 80. rokoch minulého storočia zdal žalostne nízky. Ale ak sa na to pozrieme z inej strany – medzi čitateľmi bolo veľa novinárov, akademikov a spisovateľov – čitatelia boli najmä profesionáli, ktorí časopis rešpektovali ako dôveryhodný zdroj podrobných, aktuálnych a presných informácií o prenasledovaných ľuďoch. (Teda presne to, čo vlády nenávidia.)

Inými slovami, texty uverejnené v Indexe sa dostali ak nie do hlavného prúdu anglickej kultúry a informácií, tak aspoň do niektorých prítokov, ktoré sa do tohto hlavného prúdu napájajú. Vďaka neskoršej spolupráci medzi Indexom a novinami vo Švédsku, Dánsku, Nórsku, Holandsku a Nemecku sa niektoré z týchto textov pravidelne dostávali k státisícom čitateľov v iných krajinách. Reakcie prichádzali z neočakávaných miest. Elliot Abrams, námestník ministra zahraničných vecí pre ľudské práva a humanitárne záležitosti počas vlády prezidenta Reagana, namietal proti tomu, čo nazval „protiamerickou zaujatosťou“ v spravodajstve Indexu o Latinskej Amerike. The Jewish Chronicle (v Londýne) sa prostredníctvom jedného zo svojich stĺpčekárov sťažoval na „protiizraelskú propagandu“. Redaktor Indexu George (Jiří) Theiner im rozhodne a jemne vysvetlil, prečo sú ich obvinenia mylné (roč. 14, č. 2, 1985 a odpoveď Elliota Abrama v roč. 14, č. 4, 1985). Komentár Noama Chomského z roku 1986 (roč. 15, č. 7), v ktorom sa venoval kontrole amerického uvažovania v súvislosti s Blízkym východom, vyvolal ostré komentáre; prekročil Index svoje oprávnenia? Odpoveď znela: nie. Medzitým sa kópie Indexu dostali do disidentských kruhov vo východnej Európe, ZSSR, na pracovné stoly ministrov v Južnej Afrike a redaktorov v Argentíne, s rôznym účinkom. Jacobo Timerman, redaktor argentínskeho denníka La Opinion, vystúpil v roku 1981 na hromaždení priaznivcov Indexu v Londýne a povedal: „Verím, že vplyv Indexu siaha oveľa ďalej, než vidíte tu v Londýne. Prekvapilo ma, že redaktora a vydavateľa veľmi dôležitých novín v Bahia Bianca znepokojil váš krátky článok, v ktorom ste označili jeho noviny La Nueva Provincia za antisemitské“ (roč. 11, č. 1, 1982).

George (Jiří) Theiner v šesťdesiatych rokoch pôsobil v Prahe ako prekladateľ do angličtiny a vydavateľský redaktor na voľnej nohe. Pre vydavateľstvo Penguin Books zostavil knihu New Writing in Czechoslovakia (1969). Bol prirodzeným sprostredkovateľom medzi hosťujúcimi britskými spisovateľmi a českými spisovateľmi, vďaka čomu sa po prvý raz stretol s Michaelom Scammelom. Keď George a jeho rodina po potlačení Pražskej jari v roku 1968 opustili Československo, usadili sa v Londýne. V roku 1973 Michael požiadal Georgea, aby sa pripojil k Indexu. Keď Michael z Indexu odišiel, George zrejme z prílišnej skromnosti neprijal Michaelov návrh, aby sa stal jeho redaktorom. Túto pozíciu namiesto neho prevzal Hugh Lunghi z BBC World Service. O dva roky neskôr ju však George prijal a už nikdy nehľadel späť. Úloha redaktora mu dokonale sadla – jeho pracovitosť, ktorú charakterizovali ľahkosť, plynulosť, zmysel pre humor, ľudskosť, skromnosť a oddanosť veci bola výnimočná. Pri argumentovaní bol zdvorilý, problémom nebola osoba, ale téma.

V roku 1983 sa Theiner stretol s Karlom Kynclom a jeho manželkou na stanici Charing Cross v Londýne. Po rokoch spolupráce
s Českým rozhlasom, ktorá bola ukončená po potlačení Pražskej jari, a po uväznení za podvratnú činnosť, po podpísaní Charty 77 a neistom živote disidenta, sa spolu s manželkou rozhodli emigrovať. George mu ponúkol prácu na čiastočný úväzok v Indexe. Zostal tam sedem „neuveriteľných“ rokov. „Novinári sú individualisti,“ napísal, „majú tendenciu navzájom sa potierať, ale Index bol a zostáva výnimkou. Za celý svoj život som také pracovisko nevidel a nikdy neuvidím. Bolo tam niekoľko Angličanov, Nigérijčan Laosanka čínskeho pôvodu, žena z Blízkeho východu a my dvaja Česi… Nepamätám si na jediné bodnutie do chrbta, ani na jedinú zásadnú nezhodu. Keď som navštívil iné redakcie ako českú a slovenskú sekciu BBC alebo Rádio Slobodná Európa, asi po desiatich minútach som si uvedomil nesmiernu túžbu vrátiť sa čo najskôr do úžasnej atmosféry Indexu.“ S Mikeom Scammellom som sa zoznámil tesne pred vydaním prvého čísla Indexu v máji 1972. Predstavil mi ho bývalý poslanec Ben Whitaker, vtedajší riaditeľ Skupiny pre práva menšín (Minority Rights Group). Chcel niekoho, kto by propagoval predaj Spravodajcu Skupiny pre práva menšín v kníhkupectvách. Tak mi vybavil malý grant, aby som to isté robil pre dve ďalšie organizácie v rovnakom čase – Amnesty International a Index. Mojou úlohou bolo dostať všetky ich publikácie do čo najväčšieho počtu kníhkupectiev. Mnohé z tých najvhodnejších som poznal, pretože v tom čase som trávil jar a jeseň ako cestujúci zástupca pre šesť alebo sedem malých londýnskych vydavateľstiev poézie a pre distribútora dvoch amerických vydavateľstiev – New Directions a City Lights. V redakcii Indexu sa nikto iný nestaral o predaj a distribúciu, takže som túto úlohu prevzal a postupne som sa stal zamestnancom na plný úväzok. Pôsobil som v Indexe v rokoch 1972 – 1996, teda ani nie polovicu jeho doterajšej existencie.

O časopis sa bolo potrebné postarať z rôznych stránok a ja som sa učil priamo pri práci. Musel som dbať na pravidelnosť pri termínoch, layoute, obrázkoch, dizajne obálok, doručovaní; náklady museli byť predvídateľné, teda časopis musel mať rovnaký počet strán pri každom čísle. Bolo potrebné spravovať predplatné a obnovovať ho, včas získavať fi nančné prostriedky a podávať správy sponzorom. Naučil som sa postup výroby časopisu, ako viesť účtovníctvo i získavať fi nančné prostriedky. Stal som sa zástupcom šéfredaktora a neskôr vydavateľom časopisu.

Index on Censorship stále vychádza. Približne každých 15 dní o ňom dostávam online správy a v novinách The Guardian som sa práve dočítal, že časopis uskutočnil prieskum medzi britskými knihovníkmi, aby zistil, ako často sú žiadaní o cenzúru knihy. Som si istý, že sa toho deje oveľa viac, ale momentálne už o tom nemám podrobný prehľad. V čase, keď som v ňom pracoval, som všetko robil s radosťou a ani som si vtedy neuvedomoval, aké mám šťastie.

Z angličtiny preložil Peter Milčák

Philip Spender (* 1943) synovec jedného z najslávnejších anglických básnikov 20. storočia Stephena Spendera. Philippov otec Michael bol cestovateľ, geodet a veliteľ letky RAF (zahynul v posledných týždňoch druhej svetovej vojny) a jeho matka, známa maliarka Nancy Spenderová. Bol významným fundraiserom vo verejnom sektore, takmer 25 rokov pracoval pre Index on Censorship a organizáciu Writers and Scholars International, kde bol zodpovedný za administratívu a aj za získavanie finančných príspevkov.

 112 zobrazení