Rozhovor s Alenou Brindovou

Ali, koncom minulého roka si vydala druhú knihu básní s názvom Prekročenie frontovej línie. Aké boli bezprostredné ohlasy?

Vznik tejto knihy bol prekvapením aj pre samotnú autorku, aj keď nápad na jej tému som mala ešte pred napísaním tej prvej. Veľmi ma potešilo, že bezprostredné ohlasy sa ku mne dostali od ľudí z rozličných umeleckých odvetví, nielen z literárnej oblasti. Prvú reakciu mi poskytla jedna slovenská speváčka, neskôr filmová producentka, a niekoľko ďalších priateľov a známych. Vtedy som po prvý raz pocítila určitú satisfakciu, že to zrejme nie je úplne zlý text, ak dokáže komunikovať obsah na-prieč umeleckými druhmi a formami, resp. prehovára aj k ľuďom, ktorí bežne poéziu možno až tak nevyhľadávajú. Moja vynikajúca priateľka, kultúrna manažérka a bývalá osobná asistentka Milana Lasicu, si sadla na prezentáciu a čítačku knihy v Prešove do zadného radu, celý čas ticho plakala, potom sa s nami všetkými odmietla odfotiť, povedala, že toto musí vstrebať, a odišla. Mám veľké šťastie na ľudí v svojom živote, dávajú mi veľa energie, a to nielen čo sa týka prijatia alebo ocenenia mojej tvorby.

Ako ju vnímajú tvoji najbližší? Ako vnímajú skutočnosť, že píšeš?

Toto je náročná otázka, týka sa jednej z ústredných tém v knihe, ktorú som nastolila ako intenzívne sa vracajúcu, ale v podstate neriešiteľnú: čo je to vlastne blízkosť a čo vzdialenosť a ako by sa tieto dve kategórie mohli (mimo)literárne realizovať. V mojej rodine sa nikto nevenuje umeniu. Ale cítia, vedia a rešpektujú, že pre mňa to je dôležité, hoci oni sa zameriavajú na kultiváciu celkom odlišných životných potrieb a hodnôt. Prostredníctvom rozhovorov so staršími príbuznými som zistila, že akurát jeden môj prastrýko žijúci koncom 19. storočia bol maliarom-portrétistom pre vtedajšiu maďarskú aristokraciu. Skutočnosť, že sa človek rozhodne písať, zasahuje do celej jeho bytosti, ak to tak môžem povedať. Tvaruje to spôsob, akým premýšľa, čo si v živote všíma, aké rozhodnutia uskutočňuje. Veľa závisí od veľkorysosti a pochopenia ľudí v jeho okolí, aby tvorivého človeka prijali so všetkým, čo k nemu patrí.

Je pre teba písanie rovnakým pôžitkom ako jeho solídny výsledok?

Písanie by malo byť zážitkom aj pre píšuceho… Svoju rolu hrá autofi kcia a autoštylizácia lyrického subjektu a pre mňa najmä v druhej knihe aj konceptuálne premýšľanie. Tak, ako som pri predošlej otázke spomínala gastronómiu (a nie náhodne, keďže som v minulosti pracovala v reštauráciách a hoteloch), „ťahám si“ inšpiráciu aj z iných okruhov činností, napríklad z vizuálne zameraných umení, ako je fotografia, film, reklama, móda, dizajn. Vnímam, že sa do textov premieta aj moja určitá skúsenosť s rozhlasovou tvorbou, dokumentaristikou a publicistikou. Počas písania sa mi niekde na pozadí vedomia premietajú aj požiadavky na tento typ uchopenia práce s informáciami a obsahmi.

Celý rozhovor si môžete prečítať v Romboide 2/2025

 211 zobrazení