Tento rozhovor je výsledkom niekoľkých stretnutí s Milanom Kunderom v Paríži na jeseň roku 1983, ktoré sa uskutočnili v jeho podkrovnom byte blízko Montparnassu. Zhovárali sme sa v Kunderovej malej pracovni. S knižnicou plnou filozofických a muzikologických titulov, so starosvetským písacím strojom a stolom pôsobí izba svetoznámeho autora skôr ako študentská izba. Na stene visia vedľa seba dve fotografie: na jednej je jeho otec, pianista, a na druhej Leoš Janáček, český skladateľ, ktorého Kundera obdivuje. 

Uvoľnene a dlho sme diskutovali vo francúzštine; namiesto nahrávania sme využívali písací stroj, nožnice a lepidlo. Tento text postupne vznikol zo zvyškov papiera a niekoľkých revízií. 

Rozhovor sme viedli krátko po vydaní Kunderovej najnovšej knihy Nesnesitelná lehkost bytí, ktorá sa stala okamžitým hitom. Náhla sláva mu nie je príjemná; Kundera by zaiste súhlasil s Malcolmom Lowrym, že „úspech je hrozná katastrofa, horšia než požiar vo vlastnom dome. Sláva zhltne domu dušu“. Keď som sa raz Kunderu opýtal na reflexiu jeho románu v tlači, odvetil: „Predávkoval som sa sebou!“

Jeho prianie nehovoriť o sebe sa javí ako inštinktívna reakcia na tendenciu väčšiny kritikov zaoberať sa spisovateľom, jeho osobnosťou, politickými názormi a súkromným životom. Všetkým možným, len nie jeho dielom. A práve tomu poslednému sa budeme venovať v nasledujúcom rozhovore o umení kompozície.

Christian Salmon