Posledné trojveršie úvodnej básne Novomeského zbierky Romboid (1932) patrí medzi emblematické obrazy slovenskej avantgardnej poézie:

Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.
Hľa: obraz kosý, skrivený:
romboid – zlámané trosky detských hier. ¹

Skomplikovanie východiskového geometrického tvaru kruhu je v kontexte sémantiky Novomeského súboru signálom deziluzívnej rozlúčky s prostou bezprostrednosťou detského prežívania, zrušením akejsi pôvodnej lyrickej jednoty. Romboid – kosodĺžnik – je šifrou zložitej situácie modernity, v ktorej sa vytrácali pôvodné istoty, pričom sa začal rozširovať pocit, že otázku ľudskej dôstojnosti bude nutné nastoliť odznova, takpovediac od čistého listu.

Paradoxne pritom platí, že z pohľadu nášho post-postmoderného, post-industriálneho, post- euklidovského, kvantového dneška je kosodĺžnik prejavom temer až – veru áno – detsky naivnej nekomplikovanosti. Kosodĺžnik má štyri ramená, štyri uhly, ktorých súčet činí 360 stupňov, dva rozmery – výšku a dĺžku. Jeho obsah získame súčinom dĺžky ramena a dĺžky výšky kolmej na príslušné rameno; tú zas získame prostou aplikáciou Pytagorovej vety. (Porov. Esterházy: „Nájdu sa jedinci, čo by chceli, aby aj literatúra poskytovala na jasné otázky jasné odpovede, súčet obsahov štvorcov zostrojených nad pravouhlými autormi sa rovná obsahu štvorca a tak ďalej.“ ² ) Čože je teda romboid v porovnaní s takými záludnosťami, ako je napríklad teserakt (štvorrozmerná kocka), fraktál (Fraktál!) či Möbiov list? (Opäť Esterházy: „V každom prípade je zrejmé, že prehovor o nástroji je súčasťou samotného nástroja, zablafujem pomocou matematického slovníka: ľahké Moebiusove pásky plávajú v prísnych Kleinových fľaškách.“ ³ )

Novomeský písal v čase, keď sa rodila utópia zjednotenia umeleckého a vedecko-technického myslenia: jej prejavom bol aj konštruktivistický geometrizmus, ktorý ovplyvnil poetiku druhej básnikovej zbierky. Strohé, funkčné tvary mali nahradiť organickú ornamentálnosť, ktorá už akosi unavovala – povedzme, že sa príliš „vnucovala“, a práve geometria mala byť základom novej, skutočne verejnej (ľudovej) estetiky: tu si môžeme spomenúť na budovou Slovenského rozhlasu, ale taktiež aj na známy plagát Eľa Lisického, v ktorom červený boľševický klin (trojuholník) penetruje biely kruh. Novomeského mladosť bola časom veľkých syntéz, keď sa urputne premýšľalo nielen o zjednotení umenia a techniky, ale napríklad aj o skĺbení socializmu a humanizmu; výsledkom Novomeského premýšľania v tomto smere bol jeho podiel na Manifeste socialistického humanizmu z revolučného roka 1948. (Do tretice si pomôžme Esterházym, ktorý v tejto súvislosti priliehavo píše, že „slovo socialistický […] sa správa ako prídavné meno rušiace význam nasledujúceho výrazu.“ ⁴ Toľko k veľkým syntézam.) Manifest spravil na jeho spolupartajníkov veľmi silný dojem, takže Novomeského čo nevidieť zatkli a hodili do žalára.

Jeho život je tak naozaj pekným mementom, aj keď ťažko povedať, čo si s týmto mementom dnes počať, ak nie sme napríklad zarytými priaznivcami obdĺžnikových (alebo kosodĺžnikových) dosiek z mramoru. Život Miroslava Válka, zakladateľa pôvodného časopisu Romboid, je podobne smutným pomníkom, pod ktorým sa môžeme napríklad pýtať: Aký tvar mala Komunistická strana, ktorá Válka učila „stať sa človekom“? A aký tvar mal tento človek, ktorého Komunistická strana vytvarovala? Rombicky sploštený, ako keď si na nás niekto sadne a spraví si z nás ľudský taburet? Možno aj o takejto forme ľudskej dôstojnosti sníval Novomeský (a možno nie). Aspoňže sa v takejto nadmieru pohodlnej polohe dobre počúva, čo hovorí tráva.

Je tak nad slnko jasnejšie, že dnes nám kosodĺžnik hovorí niečo úplne iné, než hovoril Lacovi Novomeskému v časoch medzivojnovej Československej republiky. V roku 2024 hovorí napríklad to, že dejiny v žiadnom prípade nie sú evolučným progresom od primitívnych foriem k zložitým, že kotrmelce opíc sa zásadne nelíšia od kotrmelcov ľudí a jedna krátka
priamočiara čiara v sebe nesie toľko komplexnosti, až sa z toho ide rozum (Rozum!) zastaviť. Čiara je napokon ako základný marker diferencie, rozčlenenia homogénneho priestoru či plochy počiatkom všetkých tvarov, ako aj písma (a písania).

A tak nám môže byť naozaj srdečne jedno, či nejaký časopis založil Válek a dal mu meno Romboid, alebo ho založil svätý Kliment Ochridský a dal mu meno Metatronova kocka (tá v sebe vraj nesie všetky platónske telesá). Romboid naozaj nie je nič pevne dané, je to azda len okolíkovaný priestor, ktorý možno naplniť úplne ľubovoľným – azda až príliš ľubovoľným – obsahom. Tieto kolíky, nech už ich do zeme zatĺkol ktokoľvek, sú prinajlepšom liekom na horror vacui, na nutnosť neustále začínať od prázdnej dvojrozmernej strany, na ustavičné novoty, ktoré sú podľa rozprávača v jednej z kníh Pavla Vilikovského, dlhoročného redaktora Romboidu, tým skutočným terorizmom. Akýkoľvek názov predsa v prvom rade hlavne identifikuje, teda odlišuje A od B, pričom hodnoty A a B sa v čase aj tak neustále menia: každý názov je v zásade iba prostou čiarou, ktorá dočasne segmentuje priestor.

Už zajtra bude tento výsek obhospodarovať ktosi iný: aj toto nás učia príbehy slovenských literárnych časopisov, rovnako ako príbehy monumentálnych dejinných syntéz a ideí, ktoré tu s nami mali byť na večné časy (kosodĺžniky tu tak či tak boli omnoho skôr, než sa zrodilo čosi také čudesné ako ľavicové avantgardy). Mňa teda zaujíma hlavne to, čo sa v takto vymeranom výreze priestoru deje práve teraz, či sa tam dá dýchať a či v ňom čosi rastie. Tu nech čitateľ invokuje všetky posvätné geometrické tvary (kruhy, špirály, mandaly et cetera) a zverí časopis do ich ochrany – trebárs aj pred agresívnymi trojuholníkmi, bez ohľadu na farbu.

Citácie:

1 Novomeský, Laco. Básne a úvahy. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2010, s. 48.
2 Esterházy, Péter. Život slov. Bratislava: Platforma pre literatúru a výskum, 2021, s. 26.
3 Tamže, s. 14.
4 Tamže, s. 16.

 567 zobrazení