Stanislav Rakús patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej literatúry. No toto strohé, hoci pravdivé konštatovanie treba rozhodne doplniť o ďalšie kvality, ktoré ho charakterizujú. Predovšetkým ľudskosť a pravdivosť, silne prítomné v jeho dielach i v ňom samotnom. A tiež skromnosť, civilnosť a striedmosť, keďže to podstatné sa podľa neho dá vypovedať bez veľkých gest v literatúre aj v živote.

Začnem otázkou, ku ktorej ma inšpiroval tvoj ostatný e-mail. Píšeš v ňom, že polovicu diela vytvorí autor a druhú polovicu čitateľ, ktorý vie, o čo ide. Ako by si vysvetlil úlohu spolutvorcu prózy? A podľa čoho vlastne vieš, že máš do činenia s čitateľom, ktorý tvojmu dielu rozumie, a teda ho dotvára?

Otázka spadá do sféry komunikačnej estetiky, v ktorej na literárnej úrovni neplatí len to, že sa rodí autor, ale aj to, že sa rodí čitateľ ako jeho partner, dotvárajúci text. Je to tak zrejme aj preto, že medzi slovom a literárnym dielom je nevyplnený, „prázdny“, no potenciálne bohatý a rozhodujúci priestor. Tento mobilizačný netextový priestor, súvisiaci s faktom, že slovo je schopné vyjadriť iba časť toho, čo predstavuje dielo, pozostáva z troch interferenčných zón: zo zóny pod textom (medziriadkový priestor), zo zóny nad textom (druhoplánový priestor) a zo zóny za textom (katarzný priestor). Autor by si v tomto dosahu mal želať adekvátneho čitateľa. Treba k tomu dodať, že nebyť čitateľom, resp. partnerským a dobrým čitateľom nie je diskvalifikácia. Ten, kto nemá nadanie čítať, môže byť kvalitný a múdry v iných oblastiach ľudskej činnosti.

Myslíš na svojho čitateľa pri písaní? Nemám teraz na mysli nadbiehanie jeho vkusu, ale skôr, či si vieš predstaviť práve „svojho“ čitateľa čítajúceho s porozumením. Napríklad či sa mu v duchu prihováraš, alebo s ním – prostredníctvom slov a viet, ktoré píšeš – neudržiavaš komunikáciu.

 501 zobrazení