I.
Porodíš,
porodíš…
a do toho ešte vietor. Napáda môj krk, môj chrbát, cítim jeho napäté pery aj na svojich stvrdnutých pätách. Opiera sa do nich. Znásilňuje ich ku kroku vpred. Nechcem ísť k nej tak blízko. Pod jej kamenné meno som hodila kvety. Povinnosť. Káže prísť, dať kvet, postáť v modlitbe, odísť. Prišla som. A modlitba za Višniačku… nemám takú modlitbu. Len… neoroduj za mňa. Neverím v tvoju dušu. Neverím, že babica Višniačka chodila po svete ako človek. Ako my. Hoci nás porodila všetkých.
Pri mne napočítala devätnásť zakrvavených handier. Čím viac krvi, tým zdravšie decko. Bola som zdravé decko. Pevné. Tučné. Rozhlasovala o mne desivé predpovede. Matka dvanástich. Rodana… Usúdila, že budem plodná. Najplodnejšia. Trikrát do mesiaca navštevovala náš dom. Chodila za mnou. Usmievala sa a pľula mi do polievky. Tu máš moju silu, hovorila. Nenávidela som jej sliny, ale ako jediná mala vo mňa akúsi neochvejnú vieru. Niekedy som si myslela, že som vyšla z nej a nie zo svojej matky, ktorá musela milovať ešte mojich ďalších päť sestier. A tak som jej vlasy mohla zapletať iba v piatok ráno. Margita v pondelok, Kata v utorok, Božena v stredu, Ľubuša vo štvrtok a Marka v sobotu. (V nedeľu sa nepracovalo, a teda ani nečesalo.) Višniačkine vlasy boli celé moje. Od pondelka až do soboty. Mala hrubé, čierne škuty. Dosť rozčuchrané. Ťahala som ju za ne ako šialená. Nikdy nezvýskla. Ani ma nezbila. Mamine vlasy sa česali ľahko, ale ucítili všetko. Zuby hrebeňa boli pre ne ako ťažký pluh, a tak sme sa museli ohromne sústrediť na ich dráhu (naše oči pritom vyzerali akoby zaklínali). Pre Višniačkinu drsnú hlavu som strácala cit v prstoch a prišla som o svoje piatkové rána v maminých jemných vlasoch. Už dlho ma túžila za niečo potrestať. Cítila som to. Doma som sa stala Rodou. Roda, nakŕm kravu. Roda, nalej vodu.
Po mame ma začala nenávidieť Margita. V tú noc, keď jej pod naším oknom povedal Juro od Hankov, že si radšej počká na mňa, aby mal syna, ma zdrapila za krk, vytrhla z postele a ťahala k susedom. Matka sa dívala z okna. Páčilo sa jej to. Margita mi vrazila hlavu do úľa. Nepamätám si jeho vnútro. Ani včely. Iba Margitinu ruku na krku, na mojich spotených vlasoch. Utiekla som k Višniačke. Popamäti. Viečka mi padli pod váhou čerstvých červených hrobčekov. Na niektorých som mala ešte vztýčené žihadlá. Višniačka ich surovo vyšklbávala, potierala moju hrboľatú tvár pálčivými masťami a nadájala ma vývarom z hnusnej bylinnej zmesi. Odvtedy som vedela, kto ma má rád. Višniačka zapálila sviecu tesne pred mojimi očami. Teplo je dobré, teplo odháňa bolesť a strach, šomrala si a ja som dúfala, že zaklína matku, jej vlasy a jej dcéry. Držala plameň predo mnou, až kým sa nevytratil. Nadránom ma prinútila zjesť nejakú zgrcnutú kašu. Závidia ti, šepkala, ty budeš rodiť chlapcov, ako prvá Uhliarka po päťdesiatich rokoch. Uhliarovci sú zakliati? spýtala som sa nesmelo. Neodpovedala. Moja matka ani jej matka a ani matka jej matky neporodili synov. Večer Višniačka odišla babicovať. Neviem komu. Ja som sa prvý raz vyzliekla celá donaha a behala po starej chalupe svojej novej mamy. Vykrikovala som – hoci som o cestách na tento svet nevedela nič – Moji synovia ma pomstia! Moji synovia ma sladko pomstia!
Počujem nechutné šepoty za svojím chrbtom. Mlynárka a mliekarka sa hlučne prežehnávajú. Cítim, ako by rady zabodli štyri ostria kríža do môjho čela, do mojej hrude a mojich ramien. Polievajú kvety na hroboch. Syčia od pohŕdania. Polievajú. Syčia. Oblejú mi odhalené lýtka ľadovou vodou. Nemyknem sa. Ani sa nepohla, syčia. Svätenú vodu na ňu… Miznú. Pri bráne zdravia Paľa. Nevidím ho, ale poznám jeho zakrádanie. Jeho žiadostivosť smrdí po spotenej konskej srsti. Stojím pevne. Tu sa ma nedotkne. Nad hrobmi. Pri Višniačke. Áno, stále si pre mňa niečím zázračná, babica odporná. Nenávidím sa za to. Tvoje proroctvo – moja smrť. Paľo zastane za mnou. Modlím sa, klamem. Višniačkina duša je stratená, povie jedným dychom. Berie ma za boky a ťahá k múru. Už nevydrží ani chvíľu. Je deň. Slnko sa ukazuje takmer celé. November. Čas Všechsvätých. Na nebi. Čas Paľa a mňa. Na zemi. Pribieha sem Margitino decko. Zoran. Je veselý. A aj jej ďalší synovia. Dušan a Ján. Dušan a Ján už vedia, na čo sa pozerajú. Na koho. Zoran nesie dlhé ruže a vôbec ma nepozná. Margita pomaly stúpa cestičkou k Matejkovie hrobu. Mame, otcovi a Božene. Veľké ťarchavé brucho jej znemožňuje vidieť si na nohy, ale ona si svoje ťažké kroky vychutnáva. Paľo si dvíha nohavice. Zadychčaný odchádza. Bude to chlapec, pozrie na mňa Margita, štvrtý syn. Potiahnem si rubáš až ku kolenám. A bežím. Vlastnej matke veniec na hrob nedáš, kričí za mnou, pobehlica! Bežím. Hroby za mnou. Všade okolo domy. A ich oči. Bežím. Bežím. Oči sú ďaleko. Bežím. Šaty sa mi tisnú ku koži. Som mokrá. Lúka podozrivo mlčí. Rozhliadnem sa. Vánok. Tráva. Zastanem. Pokojnejší vánok. Vyššia tráva. Čistá. Pokúšam sa oslobodiť svoj hlas. Vylez! Trhaj! Buď! Nič… Zabodáva sa mi do podnebia ako hrdzavá kopija. Vlastný rev sa mi smeje. Moje vlastné slová vo mne praskajú ako suché konáre. Odlomia sa, ale zostanú. Nekričím. Moje pery sa dotýkajú vzduchu. A zo mňa ani hláska. Niekoľko drzých deciek ma kmáše za žlté strapce, čo vytŕčajú spod mojej zástery. Nevšimla som si, kedy sa tu zjavili. Som ich stred. Chodia dookola. Chodia. Spievajú. Nahlas. Desivo.
Mrak, mrak mračitý,
padni, zrúť sa,
na nás krúť sa.
Mrak, mrak, nie si ty
–
vrah?
Mrak, mrak mračitý, opakujem v sebe. Mrak, mrak… Moje žlté strapce im niektorým zostanú v dlaniach ako nejaké pšeničné klasy po žatve. Po smrti. Zaženiem sa. Ryšavého chlapca zvalím k zemi. Tieto strapce sú posvätné, revem. Hľadám v rozplašených deťoch ďalších chlapcov. Utekajú. Vráťte sa! Môj hlas je zrazu hmatateľný, mohol by mať farbu aj ruky, taký je skutočný. Na ryšavého chlapca tvrdo zagánim. Z jeho očí vystúpi slnečný život. Pália. Nechytaj sa ma, cerím na chlapca zuby. Nebudem, trasie sa. Som mrak, mrak! púšťam ho. Chlapec lapá po dychu a plače. Viem zabiť, šepnem. Lenže komu? Chlapcov chrbát už unáša vietor na koniec lúky. Tam, kde sa steblá trávy premiešavajú so žihľavou. Celá lúka je prázdna. Sem-tam odhodený žltý strapec. Môj.
Budú tvoje, hovorievala mi Višniačka už od detstva, možno už nad kolískou, žlté strapce sú malé svetlá – babica v dedine je nádejou. Ty budeš aj matka, vždy dodala a štipla ma do brucha. Mám vzácne brucho? vypytovala som sa. Nejde o brucho, ty husina, rehotala sa. Volala ma husina. Ale len vo svojej chalupe. Ani pred ňou, ani za ňou. Nik iný ma takú nepoznal. Nepozná. Nik iný nevedel, čo sa deje medzi mnou a Višniačkou. Nik nevie. A preto som sa odvážila vystavovať svoje brucho. Aj na tejto lúke som si vyhŕňala košieľku. S holým bruchom som sa plantala medzi deckami, keď sa vyberala mama do hry Húsky, húsky. Mňa nechceli. Zvolili si Katu. Moju druhú staršiu sestru. Pehavú. Bielu. Najviac po matke. Kričala húsky, húsky, poďte domov. Na mňa sa nedívala. Mňa nevolala domov. Deti odvetili nejdeme. Chlapci sa skrývali za nízkymi krami na kraji lúky. Ako vĺčkovia. Pre nich sa báli húsky utekať za mamou. A keď sme sa rozbehli ku Kate, chlapci opustili kry. Lapali dievčatá. Divo. Horúcimi dlaňami. Ja a moje holé brucho sme ostali bez vlčích pazúrov. Nepoškriabané. Kata niektorých vlkov za to vybozkávala. Najvášnivejšie, ako mohla vo svojich deviatich rokoch. A život lúky šiel ďalej. Deti výskali, prevažne dievčatá od Marúnkov – piskotom by odohnali škodnú z kurínca –, naháňali sa vo vetre, odmietali ma každým pohybom. Stála som tam, kde stojím prepotená teraz. Utiekla som, ako utekám teraz. K Višniačkinej chalupe. Pred les. Domov. Vtedy ma tam dobehol jeden vlk. Jašek. Hnedovlasý, plecnatý, prostredný od Anjalov. Daj mi svoje brucho, prehovoril do hustého ticha medzi lúkou a Višniačkou vo dverách. Bude tvoje, odpovedala vážne, môžeš sa sem občas zatúlať. A Jašek sa k nám vracal. V daždi aj hmle. Niekedy postával pod oknami, niekedy sa so mnou tískal k peci. Iba on. Vtedy. Dnes všetci. Pri mojej čudesnej chalupe čaká Tóno. Rozväzuje si opasok. Smrdí pálenkou po celom tele. Hodí ma pod okno. Ľahne si na mňa. Odvraciam hlavu. Kdesi za tým kopcom, tam, za tým pokriveným, sa musí diať niečo pekné. Možno rastie púpava. Možno prvá láska. Tónov dych sa mi zabára do krku čoraz hlbšie. O chvíľu bude koniec. Nadýchnem sa až po tom. Až po tom. Ešte niekoľko predstáv o miestach za kopcom. O tých slnečnejších, čarovnejších, čistejších. To, čo je v diaľave, málokedy sklame. Lebo tam nie sme. Nech už by kopec zatieňoval čokoľvek. Tóno vstáva. Nadychujem sa veľmi pomaly. Z diaľky isto vyzerám ako mŕtva. Zblízka možno ešte horšie. Nikto tu však nie je, aby sa zblízka pozrel na to, kým som pred tým a po tom. Kedysi som hovorila Jaškovi poďme do lásky, keď som sa mu túžila dať. Kedysi by Jašek lámal ruky chlapom, ktorí by si ich položili na moje plece, hruď alebo len zásteru. Jašek. Uniesla ho noc počas našej tretej a poslednej manželskej jesene. Neviním ho. Nevinila som a hádam nikdy viniť nebudem. Vzal si Višniačkin zázrak. Rodanu, matku dvanástich. A nedočkal sa zázraku ani zrodenia. Moje lono mu nepriviedlo nikoho.
Stmieva sa. Nemám strach – nevyplašil by ma ani duch nepokrsteného –, ale tráva chladne. Vkĺznem do chalupy. Staré byliny, ich vôňa, stôl pre dvoch, jedna ručne vyrezávaná stolička (v svadobnom dare od Višniačky boli dve), nízka posteľ s dvomi duchnami, úzka pec, kopa vyblednutých plachiet za dverami, niekoľko radov vyhasnutých sviečok pod oknami. Som tu doma. Višniačka si želala svoj domov po smrti spáliť. Zmiznúť do posledného tla. Lenže Jašek ma raz nadránom Višniačke vrátil. Ako kozu, čo nedojí. Babica už mala smrť na dosah a s ňou aj jej chalupa. Zadívala sa mi s bolesťou do očí. Vtedy som po prvýkrát nevedela, či sa sužuje pre môj osud alebo pre túto svoju zaprášenú chatrč, ktorú nemôže vziať so sebou. Priložím do pece. Tma sa v týchto končinách zakaždým vláči so studeným povetrím. Slabé teplo pece sa pomaly presúva až k duchnám. Jeseň takto vydržím. Prežijem. Zima bude hrozivá. Jašek hovoril o zime ako o hlúpej ľadovej beštii. Je hlúpa, šepkával mi v posteli, my tu spolu horíme a ona sa nám úbohým hustým snehom vyhráža. Možno už o mesiac padne prvý sneh. A ja mám len chabú pec, zodraté duchny, žiadne horúce telo. Manželské. Vzduch okolo mňa sa otepľuje. Počujem ticho z lesa. Nepodobá sa môjmu tichu – dlhočiznému, lepkavému hadovi, ktorý nezalieza. Nespí. Neloví. Nehltá. Len jedovato civie. Na mňa. Ticho z lesa má rôzne oči. Raz pokojné, raz chladné, raz iskrivé. Ja som v nemennom tichu. Aj samotná smrť musí prinášať pútavejšie ticho. Vytiahnem roztrhanú, dokrčenú plachtu spod postele. Opatrne, ako keby v nej bolo zavité novorodeniatko. Zasúvam si ju pod košeľu. Líham si s rukami na poskŕčanej plachte a privieram viečka. Moje, moje, vravím nežne…
II.
Zomrieš,
zomrieš…
a do toho ešte vietor. Surový. Ženie ma vpred ako odviatu plachtu. Zem už nebodá. Doteraz mi chodidlá krvácali, ale stávajú sa tvrdými doskami. Nezastavím sa. Nemôžem skončiť na polceste. Tu. V cudzom lese. Rozlomená ako stromy navôkol. Nezomriem. A ak aj zomriem teraz, aspoň to nebude podľa Moriných predstáv. Žiaden kamenný oltár, žiaden oheň, žiadne kňažky smrti. Nenájde ani moje telo, pretože sem nikto nikdy z našej hory nezlezie. Nebude mať potuchy o tom, kde som, či vôbec žijem. Nebude môcť zvolať Uľa, Uľa, si mŕtva! Jej srdce sa nezaraduje a jej duša nenapije. Zošalie, keď ráno nevybehnem z izbice s jačaním a ona sa nespýta Čo ťa morí? A ja neodpoviem zúfalo Horanova smrť. Nestane sa tak. Ráno budem ešte ďalej.
Vietor silnie a dažďové kvapky pomaly tiahnu z neba, o chvíľu zaútočia v temných šíkoch. Musím nájsť úkryt. Všade stromy. Nijaký život. Vychádzam z lesa. Po prvý raz mám pred sebou a za sebou neznámu zem. Odpusť, Horan, neobzriem sa, zašepkám. Som živá Uľa. Nesiahnu mi na krk. A bohov sa nebojím. Bežím. Silný blesk zasvieti na malú chatrč. Keby len bola prázdna. Vlasy mi pod pevnými kvapkami priľnú k otvorenej rane na zátylku. Nesmiem nimi šklbnúť. Zastanem pred dverami. Nie sú zatvorené. Plesknú zakaždým, keď sa zdvihne vietor. Vojdem. Kráčam potichu, ale voda zo mňa padá ako hustý štrk. Rozhliadam sa. Veľa sviec. Stôl. Jedna stolička. A v rohu niekto bezstarostne spí. Blížim sa k nemu. Vystieram skrehnutú ruku a dotknem sa spiaceho tela. Je to žena. Nevidím tvár, ale jej dlhé vlasy sa rozťahujú po celej posteli. Ženu som nevyľakala. Vyhŕňa si ľahostajne sukňu až po chrbát. A polonahá spí ďalej. Roztrasiem sa. Chlad prebdenej noci v lese ma tuho objíma. Stojím. Bez slova. Spiaca žena, polonahá, sa obracia. Čo tu chceš? šomre. O-oheň, habkám a tma sa mi krúti pred očami, drví sa na tisíc čiernych kruhov. Žena prudko vstáva. Spod košele jej vytŕča kus roztrhanej plachty. Díva sa na mňa, ako by mi neverila, že hľadám útočisko. Ktorá si ty? pýta sa chladne. Dnes som bola s Jurom, s Paľom a Tónom, hovorí ďalej, ak si si medzi nimi našla toho svojho, pokojne ma zabi. Moje telo tvrdne. Padám na zem ako studená skala. Môj muž nežije, šepkám s námahou, už prasknutá pod jej nohami. Žena zmĺkne. Priskočí k peci. Plameň rodiaceho sa ohňa mieri na jej ruky a tvár. Má dlhé prsty a chudú tvár bez vrások a radosti. Chytá ma za plecia a opatrne ťahá k teplu. Drží si ma na kolenách, akoby chcela cítiť, že ma jej oheň skutočne zahreje. Žiadne chladné kňažky a ich rozsudok smrti! Život! Tu!
Zavri sa, zamkni, prosím ju ešte zoslabnutými perami, ak ma nájdu, zabijú ma… Žena ostáva zarazená. Pozrie na trieskajúce dvere. Ovláda ich vietor. Stále silnie. Žena mi zloží hlavu na zem, jemne a nesmierne pomaly, zrejme odďaľuje svoj odchod k dverám. Potom vstane. Nevstáva odhodlane. Skôr poslušne, z úcty k môjmu vydesenému hlasu. Závora na dverách jej na chvíľu stiahne ruky takmer k zemi. Ona vôbec nepozná jej silu. Žije v tejto chatrči sama? S otvorenými dverami, s plachtou napchatou pod košeľou? pýtam sa v duchu. Vracia sa. Prikryje ma svojou duchnou a neštíti sa hladiť mi umazané vlasy. Sem-tam mrkne na dvere. Ak zaklope Mora, nedaj ma, prosíkam. Moje telo sa prebúdza. Dnešná noc ma nestojí život. Spi, vraví žena prívetivo, spi. Kiežby som vládala povedať jej, že takto ma nikdy nikto neuspával. Ani vlastná matka. Tá mi nahádzala do postele sošky Perúna, Beloboga a Lady. S nimi hovor, prikázala. Mali veľké hlavy a malé telá. Hrôzostrašne mlčali. Celé detstvo som nespávala dobre. Pod chrbtom ma omínali drevení bohovia a v mojich snoch vždy nariekala tma – ako čierny trpaslík bez hlavy –, lebo som k nej prichádzala iba za noci. Uľa, Uľa, vynes ma do sveta svetla, do rán a poludní, škriekala tma. Privieram viečka a čierny trpaslík má zrazu na krku hlavu. Zadívam sa mu do očí. Zmenšuje sa. Trhám jeho predstavy o mne. Snívam ďaleko od Horanovej mŕtvoly, od sošiek mojej matky, od malej osady, ktorá hnije časmi starých bohov.
Žena bdie. Preberám sa zo snov. Ktosi hlučne chodí okolo chatrče a tlčie do stien. Stŕpnem. Žena ucíti moje kŕče a habká. To nie je tvoja Mora. A noc od nás neodchádza. Znova búchanie. Rodá! zaručí chlap. Nie Mora. Žena sa odo mňa nepohne, hoci ňou šklbe strach a z pravej nosnej dierky jej vyčnieva drobná kvapka krvi. Ochránim ťa, hlas sa jej trhá. Rodá! Rodá! Ro-da… dá! Výkriky sa vzďaľujú. Žena je vysilená, akoby odolávala rozbúreným vodám. Milenec? pýtam sa previnilo. Ak jej kvôli mne neodpustí túto krutú noc, mala som ostať vo svojom dome a čakať na istú smrť. Daro, povie zmätene, chodí sem iba za tmy. Pýtam sa znovu: Milenec? Neodvetí nič. Kvapka z nosa jej zlieza až k brade. Nehýbe očami. Pripomína obetné zviera, ktoré konečne zmĺklo a prestalo sa chvieť, lebo porozumelo nožu v rukách žreca.
Nespíme. Ležím na jej kolenách a ona sedí bez pohnutia. Slnko udiera do chatrče. Je silné. Prvá noc… žena pochováva ticho, moja prvá noc… Neodpovie. Aká noc? vyzvedám. Žena vystavuje svoju tvár tvrdým slnečným lúčom. Je to šťastie – vlastniť svoju noc, povie omámene. Zozbieram sa zo zeme. Som tvojou dlžníčkou, poviem úprimne a postavím sa k oknu. Vidím čisté nebo. Mokrú zem. Kdesi ďaleko – ako som počula od starca, čo nás našiel na svojich cestách –, v osade akoby priklincovanej tromi lipami, v domoch zasvätených bohom, ktorých už raz Jeden zlomil, sa schádza zopár tiel na manželov pohreb. Manžel a manželka majú žiť a zomrieť spolu! rozkrikuje sa tam Mora. Nad Horanovou mŕtvolou, ktorú sama stvorila, aby videla horieť mňa.
Čo opúšťaš? ozve sa žena a jej hlas prekvapivo mäkne. Smrť, odvetím. To sa nedá, krúti hlavou. Jej líca sú červenšie. A jej dlane pokojnejšie. Umriem inak. Nie podľa Mory, šepnem. Potom mlčíme. Chatrč sa búri. Chce nás prehltnúť do svojej minulej noci. Vrátiť mi chlad a strach, jej priviesť späť Dara. Nemilenca. Žena schmatne duchny a vynáša ich z chatrče ako všivavé, potulné mačky. Hodí ich do trávy a bije ich. Začujem hlasné kroky. Prichádzajú zdola. Moji muži, pozrie na mňa, neveria Darovi. Vybehnem za ňou. Niekoľko chlapov sa blíži so zlovestnými tvárami. Uteč, povie modlitebným hlasom a odrazu stoja pred nami. Udrú ju. Udrú mňa. Udierajú. Obviňujú ženu za Dara. Obesil sa. Ich päste už cítim všade, celkom sa im preplietajú, aby sme nevideli, čia ruka nám rozkrváca čelo či pery. Tisnú sa k sebe, aby nikto za nimi nevidel, že sa tu deje smrť. So ženou sa ocitáme pod ich nohami. Skrotnú, až keď sa rozozvučia akési zvony. Stuhnú im prsty. Nadávajú ako náš najhorší žrec. A utekajú. Posledný ešte niečo hádže do chatrče. Načahujem k žene svoj lakeť – ostatnú časť ruky si necítim. Odkiaľsi prichádza sväté teplo. Nerozlišujem strany. Zo ženinej krvavej tváre, ktorá je ako môj odraz – sme si teraz na vlas [ĽH1] podobné –, sa vyderie pokojné Zvo-nia… na hodinu… Pána…
Dominika Madro (* 1990, Myjava – + 2024, Cífer) – vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a tiež dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Debutovala románom Svätyne (KK Bagala 2019), ktorý vznikol z rozpracovania víťaznej poviedky Svätyňa. Pracovala ako redaktorka v časopise Knižná revue. Zomrela 27. apríla 2024.
472 zobrazení
