Viera, píšem to Tebe, ale vieš, chcem listy písať ako poviedky. Aby si si aj myslela, že mám umelecké vlohy. Viem, si prekvapená, že mi na takom čosi záleží. No, záleží. A veď to zverejni, pokojne, akoby si si to ty vymýšľala, a ja som, napríklad, len nejaká vymyslená čudná persona, ktorú si nikdy v živote nestretla, dokonca by si sa jej aj radšej vyhla.

Tu, v Pakistane, sa všade pestuje čaj a káva.

No, neviem, či je toto zaujímavé, ale je to tak.

Ja ako decko som neznášal čaj, ale to asi aj preto, že u nás sa čaj nevedel piť. Alebo sa jedno vrecúško dávalo aj trom smädným ústam po sebe, aby sa to len tak zafarbilo, a nepila sa len ohriata voda.

Budem ti posielať aj také príbehy iných ľudí, o ktorých viem a ktorí mne všeličo povedia a občas dokonca aj pošlú, zasielajú o tom, ako sú takí nejakí stratení vo svete. Určite Ti už ale napadlo, že v dnešnej dobe chce byť každý spisovateľom.

Budem to, akože, posielať s tým, že to je všetko z Pakistanu. A nie je z Pakistanu. Skôr z takého sveta, ktorý si nevieme vôbec ani predstaviť, poviem múdrejšie, zadefinovať. No, čo si môžeš predstaviť pod krajinou Pakistan?

My ľudské tvory, sme bojazlivé bytosti. Tak v prvom slede sa bojíme, ale potom postupne veci zjednodušujeme, zľahčujeme, až sme nakoniec úplne ľahtikársky a dokážeme aj priamo sa vrhnúť do čiernej zatuchnutej jamy.

Najskôr si myslíme, že tam v tej cudzine žijú najmä sedemhlaví draci a potom už len trojhlaví a nakoniec, že tam len všade vyvreskujú neškodné papagáje a medzi nohy sa nám pletú ovce s takými veľkými ušami, pod nimi lezú mravce a občas sa pretiahne nejaký had, ktorý si nás ani nemusí všímať. Miestni ľudia sú takí, že nás, ktorí sme od nás, nemajú radi a potom môžeme ľahko prísť na to, že im nevadíme, sú láskaví a veľmi priateľskí, dokonca nás môžu ľúbiť, nie ako tí naši, ktorí majú taký pocit, že keď nepochádzaš práve z nášho kmeňa, chotára, našej dediny, obce, alebo keď nie si z nášho dvora, tak si absolútny čistokrvný cudzinec a nemal by si u nás ani len zasmradiť molekuly vzduchu.

A tí ľudia, o ktorých Ti píšem, alebo Ti odovzdávam ich nejaké myšlienky alebo názory, postrehy zo života, sú asi skôr všetci nejakí takí stratení v tom celom našom svete, vo vesmíre. Veď uvidíš. Ani sa Ti nemusí všetko páčiť. Už si možno zabudla, ale dohovárali sme sa, že Ti občas niečo pošlem. Ak si to už nepamätáš, nevadí.

Aj taký chlapík mi povedal, že mi niečo napíše, lebo keď bol decko, tak tam bol, priamo v Pakistane. Vraj skutočne. Nemusíme mu ani veriť, ale to, čo posiela, je celkom tak divne pozoruhodné, nezvyklé, aspoň pre mňa. Nemusí to byť ani pravda, vôbec. Len taká trochu.

Inak čokoľvek vyhoď! Ako chceš. Všetko nemusíš. Alebo mi daj vedieť, že mám už prestať otravovať. Zbadal som tiež na sebe samotnom takú čudnú vec, niekedy musím strúhať tie slová, hádzať vety na ten papier. Je to možno choroba. Neviem, či sa to nevolá čisté kompulzívne grafomanstvo. Nevieš mi niekde v nejakej lekárni zistiť, či proti tomu existuje nejaká medicína? Bohatstvo!

No, dobre a Ty si to nakoniec dala niekomu inému a ten mal aj od iných také tie drby zo sveta. Tak to sa mi až tak zase nepáči. To bude taká zvláštna kolektívna robota. Alebo maglajz? Jasné, jasné, každý chce byť spisovateľom. Ale aj hercom. Mám takú príhodu aj z takéhoto niečoho. Ale už ani Pán Boh nebude vedieť, čo je čo od koho vlastne. Kto čo vymyslel, ale presne tak to býva aj s povesťami a všelijakými aj báchorkami o všeličom možnom. To sa toho v živote navymýšľa. Alebo je to úplne jedno, kto čo priniesol a kto čo vymyslel?

Vieš čo? Idem ja. A bodka!

Fuj, ako to neznášam, že bodka.

Inak stále počujem nejaké čudné hlasy.

ZÁPISKY

Keď človek cestuje, všeličo vidí. Možno je dobré, celkom dobré si písať zápisky.

Prvý deň

Odišli sme z domu. A hneď sme sa stratili.

Druhý deň

Ešte sme sa nenašli, ale boli sme už chvíľu na správnej ceste. Aspoň sme si to mysleli.

Tretí deň

Našli sme sa, ale vôbec to nebolo ono. Radšej sme sa ani nemali nájsť.

Štvrtý deň

Absolútna nuda. Začalo sa dokonca hovoriť o tom, že by sme sa isto mali vrátiť. Ale zrazu v nás prevážil akýsi optimizmus a ostali sme. Išli sme. Kamsi kam.

Piaty deň

Uistili sme sa v tom, že sme sa, v podstate, vôbec nikdy nedohodli na tej skutočnosti, kam máme mať namierené a už máme za sebou pár dobrých kilometrov.

Šiesty deň

Stratili sme veľa času aj kvôli tomu, lebo sme dlho na parkovisku nevedeli nájsť naše vozidlo. Všetky sú dnes rovnaké. Niekto z nás sa strašne rozčúlil, že prečo sme nezavolali na náš fantastický výlet aj nejakého fajn praktického človeka. Iný sa urazil, lebo sa za takého považoval.

Siedmy deň

Začalo sa nám cnieť za domovom. Nikto sa k tomu priamo nepriznal, len sme boli všetci mĺkvi.

Ôsmy deň

Stratili sme všetky peniaze. Opantalo nás čisté zúfalstvo. A to sme boli už dosť ďaleko od domova, skoro už niekde v Karáči. Niekomu napadlo, že môžeme predať auto, a tak získať peniaze. Ale komusi ďalšiemu, našťastie, napadlo, že bez auta sa nikam nepohneme, ani sa zrejme nevrátime bez neho živí späť domov.

Deviaty deň

Vyhodili nás z hotela, lebo sme nemali čím zaplatiť. Išiel okolo taký pán s bradou a kamsi nás volal. Ani by sme sa na neho nenalepili, keby sme si veľmi reálne neuvedomovali, že vôbec nič nemáme a nášho jediného majetku, auta, sa vzdať nehodláme. Niekto cestou po prašnej ceste, kam nás pán s bradou viedol, podotkol, že si spomenul, že pred výletom sme sa tešili najmä na to, ako sa tam v cudzine okúpeme v šírom mori. Pán nás doviedol na statok. Boli tam kozy, ovce, sliepky, kačice a pán nám zreteľne ponúkal, aby sme si zložili naše kosti do suchej slamy. Niekto si spomenul, že si zabudol v aute puzdro s okuliarmi. Iný zubnú kefku, ďalšiemu z nás chýbal zošit s denníkom. Rukami nohami sme pánovi s bradou vysvetľovali, že sa chceme ešte nachvíľu vrátiť k autu, ale inak úprimne oceňujeme jeho pohostinnosť, nepohŕdame ňou, veď sa sem určite hneď, ako si ešte danú maličkosť zoberieme, prinavrátime. Pán po čase asi pochopil, zosmutnel, vstal zo svojej postele, kde už bol zložený na nočný spánok a kamsi nás viedol. Po čase, ale začal z ničoho nič žalostne bedákať a my sme nemali inú možnosť, len sa zhovievavo a mierumilovne tváriť a poľahky nasledovať jeho kroky. Ocitli sme sa naraz aj na mieste, kde sme zanechali auto. Ale už tam nebolo. Pomysleli sme si, že ho chcel možno odkúpiť aj tento náš pán s bradou, ale bál sa nám prezradiť, že nemá žiadne peniaze. Ale napokon si vozidlo mohol aj tak presunúť do svojej garáže. My sme ho aj tak už vehementne ľutovali, v súvislosti s tým, že je taký chudobný.

Desiaty deň

Pán s bradou neustále bedákal. Ale už sme boli naspäť u neho. Rozmýšľame, akoby sme mu mohli pomôcť. Niektorému z nás napadlo, že by sme mohli zobrať nejaké to jeho domáce zviera a ponúkať ho na trhu na predaj. A výsledok z predaja by sme mu potom s pompou slávnostne odovzdali. Domnievali sme sa, že to by samotnému pánovi s bradou asi nikdy nenapadlo. Chceli sme mu nejakým takýmto spôsobom pomôcť, aby sa takýmto sprostredkovaným spôsobom dostal k nejakým prostriedkom. Isteže sme trochu sebecky a s istou mierou vypočítavosti mysleli aj na to, že by nám potom mohol aj zaplatiť za naše auto, keď ho zrejme má u seba v garáži. Aj vlk by bol sýty, aj koza celá. Ale ešte sme sa potajme zhodli na tom, že na neho nebudeme tlačiť.

Jedenásty deň

Stojíme na trhu, ponúkame kozu, ale nikto ju nechce. Absolútne nikto si nás ani len nevšíma. Bohvie, či vôbec existujeme. Ale nenecháme sa takýmito pocitmi úplne celkovo znechutiť, vyviesť z miery.

Dvanásty deň

Ešte asi ani nenastal. Alebo už skončil?

A tu na tomto mieste z nejakého dôvodu skončili naše zápisky. Dobre, že sme si ich robili, lebo aj teraz s odstupom času, my, skúsenejší a vo vyššom veku, máme pri ich čítaní nad čím uvažovať.

ZASTAVENIE

Na svojej ceste som sa zastavil. Ale vôbec ani nerozumiem prečo stojím. 

Ide okolo mňa iný chodec, pútnik a žiadam ho, aby sa tiež zastavil, aby skúsil porozmýšľať, prečo som sa zastavil práve ja tu, na tomto mieste. On mi len stroho odpovedal, že každý máme svoju cestu a na nej zastávky, obchádzky, návraty a kadejaké iné javy. Pútnik, ako to povedal, šiel, odišiel. 

Otočil som sa na ceste, tam, kde som stál, s nápadom, že sa pokúsim niekoľko krokov vrátiť a potom mi možno svitne, prečo som sa zastavil práve tu. Nastala však okolnosť, že som úplne zabudol odkiaľ som prišiel. Jednoducho nevedel som nájsť svoju spiatočnú dráhu. Takže som zostal radšej ticho nepohnuto stáť, aby som ešte viacej niečo nepokašľal. 

Napokon som sa rozhodol, že keď som sa už ocitol tu, tak si tu postavím nejaký prístrešok. Netrvalo mi to vôbec dlho, ani som sa veľmi nespotil a stál som naraz v malom útulnom domčeku, so všetkým čo k tomu patrí. Nevdojak som si ho stvoril podľa vlastných predstáv, a to ma veľmi potešilo. 

Ako si tak pomaličky upratujem ten ešte trošku porozhadzovaný stavebný materiál, vojde do môjho domčeku žena, ktorú som isto niekde v živote nevidel, ale pripadala mi aj tak nejaká povedomá. Ona sa takisto tvárila, že vôbec nie je nepatričné, že je zrazu v mojom dome a že sme spolu, takpovediac, v jednom intímnom priestore. 

Prešiel veľmi krátky, skoro nepatrný čas a začala mi variť. Pripravovať dobré a chutné rôznorodé jedlá. Bolo to milé, lebo ja som si dosiaľ kuchtil dosť jednotvárne kusy. Ona mala na tú činnosť lepšie vybavenú fantáziu. 

Mne zrazu z vreciek začali vypadávať hotové peniaze, a tak sme nadobudli pocit, že sa tak nejako nepriamo dopĺňame. Ona dobre varí a ja som šikovný v praxi. 

Čo sa ale naraz nestalo, v spálni začalo plakať nejaké dieťa. Žena sa veľmi potešila, lebo hneď ako sa na dieťa pozrela, usúdila, že sa podobá na mňa. O chvíľu už plakalo aj druhé dieťa, a to zase náramne podobalo na ňu.

Deti po čase začali chodiť do školy. No, nenosili stále len jednotky či samé áčka, ale to nič, je predsa jasné, že v živote sa nám nemusí vždy len všetko dariť. 

Deti vyrástli a odišli. 

Žena sa jedného dňa na mňa pozrela a povedala, že aby som sa nehneval, ale že nadišiel jej čas a musí odísť z tohto sveta. V tej chvíli mi akosi nečakane došlo smutno. 

Žena sa teda pobrala do iného sveta. Ja som po tom všetkom nadobudol pocit, že som tú osobu, v podstate, ani riadne nespoznal. 

Môj dom sa zrazu stratil. 

Ostal som bez domu, bez detí, aj bez tej ženy stáť na tom mieste, kde som sa raz zastavil a nevedel som čo ďalej. 

Aj teraz si hovorím, a čo ďalej? Je to jasné, idem sa pobrať aj ja do iného sveta a v múdrych knihách sa píše, že na to vraj ani netreba mať zmysel pre nejakú osobitú orientáciu.

Laco Kerata (* 1961, Nováky) – vyštudoval divadelnú réžiu, v roku 1991 spolu s režisérom Blahom Uhlárom a výtvarníkom Milošom Karáskom založili Divadlo Stoka. Napísal spolu viac než 20 divadelných a rozhlasových hier. Ako básnik debutoval zbierkou Hriešny spánok (1991). Vydal poviedkovú knihu Mám sa… (2004), novelu Zlý herec (2009), zbierku poviedok Malé domov (2013) a prózu Ešte som tu a zostanem (2014). Po zbierke poviedok Na okraji mojej hory (2020) mu vyšla kniha Básnik (2024). Ukážka je z pripravovaného textu o období detstva, ktoré autor strávil v Pakistane.

 34 zobrazení