(Pokus o diptych)

Poznámka: Deje a postavy v tejto próze sú v prevažnej miere vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.

I.
Kto je kto

Súčasnosť čoraz viac kladie dôraz na pojem KTO ako na slovko ČO, nieto ešte AKO. Je to viac ako nezmieriteľný fakt. Aj Viliam Lajsňa si túto skutočnosť začal uvedomovať tesne po zániku spoločnej republiky a vzniku samostatného Slovenska. Jeho minulých i súčasných osudových chvíľ sa vo väčšej či menšej miere dotkli ľudia, osoby a osobnosti, ktorých výpočet, i keď možno neúplný, prikladáme.

Ambrož, Vladimír – dlhé roky opora slovenského stagnujúceho pozitivistického literárneho myslenia. Majstrovsky vedel využívať citácie z rôznych prejavov vplyvných osôb v rôznom čase, no v rovnakom priestore. Išlo o sériu predslovov či doslovov ku knihám, vydávaných v hojnom počte najmä v povojnovom období. Či už išlo o Jozefa Tisu, Zdeňka Nejedlého, J. V. Stalina, F. Engelsa, A. Zápotockého, A. Dubčeka alebo G. Husáka. Zaujímavým faktom je, že nikdy necitoval N. S. Chruščova ani L. I. Brežneva. Niesol so sebou temný kríž, či tieň, pretože nedokázal účinne čeliť povrávke, že sa ešte ako študent nemčiny na Filozofickej fakulte v poslednom ročníku usiloval o pridelenie prekladu knihy Mein Kampf, keď sa dopočul, že jedno z vydavateľstiev náboženskej literatúry uvažuje o vydaní tohto spisu. Nezabudlo sa na to ani pri jeho vstupe do strany v septembri roku 1948, červenú knižku si prevzal s čudnou pachuťou po výroku predsedu základnej organizácie Mikuláša Klieštika: „Máme na pamäti vaše mladícke poblúznenie voči nemeckému prekladaniu, súdruh, máme!“ Asi nevedeli – alebo áno? –, že sa už v ľudovodemokratickom ovzduší neúspešne snažil pridať ku kolektívu, prekladajúcom Marxove a Engelsove spisy. Neuspel… Nielen on mal problém s týmito klasikmi, keďže Slováci sa až v pamätnom roku 1977 dočkali päťdielneho vydania spisov oboch autorov. Podarilo sa mu však pôsobiť v literárnych inštitúciách rôzneho druhu – od vydavateľstiev, časopisov až po ústavy takmer do svojho fyzického skonu (duševný sa prejavil už podstatne skôr), hoci jeho život ťažko možno označiť za dlhý a naplnený. Najmä obdobie jeho šéfredaktorovania v časopise HORIZONT patrí skôr k čiernym stránkam jeho pôsobenia na trasovisku, nazývanom slovenská literatúra. Nielenže to bola éra, keď sa inak renomovaný časopis nedal čítať, ale vtedy nemilosrdne vymenil takmer celé redakčné osadenstvo, vrátane Viliama Lajsňu, svojho niekdajšieho študenta… Iba v súkromnom živote vyoral hlbšiu stopu, zanechajúc po sebe nielen vdovu Genovévu, rodenú Hlozovú, ale aj tri deti, ktorým začal prekvapujúco chýbať, hoci bol k nim príliš často veľmi odmeraný. Mal však jeden zaujímavý zvyk, každú sobotu zobral jedno z detí na obed do reštaurácie Alžbetka a pri tej príležitosti ho zaujímalo, ako prežili práve ten týždeň, čo ich nadchlo či rozosmútilo. Nenápadnými otázkami sa snažil aj vyzvedieť, či v rodine niečo neškrípe, či sú ich vzťahy v poriadku. Obedovali aj dve a pol hodiny, konzumovali predkrm, polievku, hlavné jedlo, dezert. Deti sa na tento jeden svoj deň v mesiaci tešili, čo bolo pochopiteľné. Štvrtú sobotu si vyšli do tej istej reštaurácie manželia pekne spolu, bez detí. Vladimír takto konal v presvedčení, že sú všetci členovia rodiny dostatočne spolu počas ostatných dní v mesiaci. Tento zvyk uplatňovali až dovtedy, kým sa mladšia dcéra Alexandra nezasnúbila.

 826 zobrazení