JOZEF PUŠKÁŠ
Vivat akadémia, zbohom Čechov
Bratislava, Orman, 2023
Jozef Puškáš (1951) patrí medzi autorov, ktorí statočne ťahali káru slovenskej modernosti v próze druhej polovice minulého storočia a neprestali ani v postmiléniovom storočí. Svojím prepracovaným štýlom, ktorého samozrejmou zložkou boli humor, intelektuálna blasfémia, absurdita, tajomnosť a fantázia, od svojho debutu (1972) inicioval literárne postupy, ktoré možno neboli vždy náležite docenené, ale v každom prípade znamenali výzvu pre slovenskú prózu horúčkovite sa oslobodzujúcu z područia dožívajúcich literárnych kánonov. Táto poetika otvárala Puškášovým poviedkam a románom nielen možnosti žánrovej rozmanitosti, ale aj orientáciu na hlbinné a ťažko postihnuteľné priestory ľudskej psychiky citlivo reagujúce na nezriedka netransparentné spoločenské procesy. Jeho prózy sú preto hĺbkovo introspektívne, no rovnakou mierou aj extrovertne spoločenské.
Jeho najnovší román Vivat akadémie, zbohom Čechov (nominovaný do finálovej päťky Anasoft litera) označujú niektorí kritici za akademický a satirický. Je to v každom prípade trocha zjednodušená pravda. Puškášov epizodický román vychádza síce bezpochyby z autorovej skúsenosti z pôsobenia na vysokej škole (autor bol dlhé roky prorektor Vysokej školy múzických umení), ale vonkoncom nekopíruje skutočnosť konkrétnej akademickej inštitúcie; román s iným názvom, ktorý mal takmer hotový počas pôsobenia vo funkcii, Puškáš zásadne prepracoval a doplnil o nové podstatné motívy, určite nielen z obavy, že by sa v ňom mohol niekto spoznať, ale akiste najmä pre celistvosť vyznenia jeho posolstva. A podobné je to aj so satirickosťou, ktorá je tu síce nahnevane dominantná, no jej nadvláda sa láme na ušľachtilejších témach, než je výsmech zla plaziaceho sa v okolí jeho ambicióznych postáv.
Román sa skladá zo štyridsaťdva presne vytvarovaných epizód nahustených tvrdou realitou, fantazijnými či snovými vybočeniami, humorom a všadeprítomnou mimotextovou iróniou. Má dve časti, každú s tromi cyklami epizód: reálnym časom prvej s názvom Vivat, akadémia je zimný semester mierovej predkovidovej pandémie 2019/2020, druhej s názvom Zbohom, Čechov postpandemický a vojnový letný semester 2021/2022. Deje jednotlivých zväčša akčných kapitol na seba nadväzujú a tvoria príbeh odvolávania mocibažného sebastredného rektora, ktorý najmä v druhej časti prechádza do intímneho, často až lyricky krásneho sebaspytovania niektorých protagonistov hľadajúcich východisko zo svojho absurdného postavenia v absurdnej situácii školy i spoločnosti. Románu vtislo svoju pečať nie celkom tradičné zhustené rozprávačstvo s častými retrospektívami, snovými prvkami, živými gagmi a dialogickými duchaplnosťami, dokonca epištolárnymi vložkami či vzburou mŕtvych rektorov, v ktorom vari každé slovo prináša do príbehu osobitý aspekt, no predovšetkým autorský intelektuálny nadhľad vo vzťahu k deju, postávam i motívom. Napohľad jednoduchý lineárne sa rozvíjajúci príbeh sa takto stáva tezaurom štýlovej a motivickej variability, zložitých významov, na ktoré zďaleka nestačí prvé čítanie a ktoré vytvárajú neúprosný model polstoročnej reality Slovenska s jeho zmýtizovanými schizmami, oscilujúcimi medzi výsmechom, tragédiou a potrebou životaschopného ideálu.
Satirická priamočiarosť sa uplatňuje najmä v postavách a postavičkách funkcionárov a zamestnancov rodinkárstvom a korupciou prežratej Akadémie krásnych umení. Autor im s pasiou zlomyseľného hráča ponúka roly v bujarej fraške, hyperbolizovanej okrem iného aj zlými snami protagonistu a fantastickými scénami vzbury mŕtvych bývalých rektorov, orwelovského odvolávania všeobecne neobľúbeného a k rektorskému kreslu nerozlučne prisatého rektora prof. Pompuru, niekdajšej pýchy slovenského folklóru, bývalého eštebáka, príležitostného partajníka, dlhými rokmi vytrénovaného oportunistu „staršieho ako hnedé uhlie“ (s. 6), „plagiátora samého seba“ (s. 7) a „promiskuitného zločinca“ (s. 31). Zapojí sa do nej takmer celé osadenstvo školy, každý so svojou dávkou bohorúhačskej či konšpirátorskej vynaliezavosti alebo schopnostiam primeranej pomstychtivosti. Akékoľvek pádne dôvody na ukončenie devastačnej moci nad školou sa však rozplynú v dystopickej nerozhodnosti: Pompurovi sa vďaka jeho manipulátorskému umeniu a simulovanej práceneschopnosti, keď okrem iného využije aj únos svojho milovaného psa, podarí porážku oddialiť. S plnou hlavou fantastických plánov na obrodenie sedemdesiatročnej akadémie jej preformátovaním na školu pre tisíce čínskych harfistov sponzorovanou spoločnosťou bohatých čínskych matiek sa však ocitne, ako sa dozvedáme v druhej postkovidovej a vojnovej časti knihy, v nemocnici s nesfalšovateľnou porážkou, ktorá sa stane vítanou zámienkou jeho potupného pádu. Obeťou sa podľa tradície však stal jeho najbližší posluhovač prorektor doc. Slávik, ale aj štvrtá manželka Lara z Rostova, ktorá nehľadiac na svoj netalent zatúžila byť speváčkou podľa vzoru ruskej opernej divy Anny Netrebko, sa „zastala krvavého psa Putina“ (s. 157). A kritik Zdeno Stloukal alias Hobit, Slávikov spustnutý priateľ/nepriateľ, konečne prestane byť večným asistentom, keď sa po nevydarených intrigách premení na vymódeného elegána a s čerstvým docentským titulom zasadne na uvoľnené prorektorské kreslo a z tejto pozície sa má postarať o zúboženého predchodcu, ktorý má napísať novej rektorke prejav. Študentské zhromaždenie, ktoré „neuznáva hierarchickú štruktúru, pretože prináša zneužívanie moci“ (s. 107) a bolo aktérom vzbury, sa zmenilo na karneval deštruktívnych útočníkov a jeho revolučné nadšenie sa napokon rozplynie vo všeobecnej pokovidovej spoločenskej apatii. Fraška však pokračuje aj potom, keď sa rektorkou v rámci súčasných trendov stane absolventka akadémie a Slávikova prvá láska, herečka Brigita Blechová, ktorá si v Taliansku vydobyla za rolu Panny Márie slávu filmovej ikony (BB) a do vedenia školy si doviedla svojho oveľa mladšieho milenca, sladkastého hudobníka Giorgea. V pokračovaní sa však na úkor jednostrannej satirickosti dostávajú do popredia morálne a ľudské dispozície postáv spolu s vnútorným prežívaním vlastnej existencie.
Z masy postáv hodných najnemilosrdnejšej satiry sa čiastočne vymyká postava prorektora, päťdesiatnika doc. Cyrila Slávika, intelektuála s klasickým vzdelaním a so zrejmými črtami autora, ktorá sa po zložitých peripetiách stáva ťahúňom variabilnejších významov Puškášovho diela. Niekdajší hrdina nežnorevolučných rokov („Nevšimli sme si, že sa z hadích vajec liahnu diktátori“, ako hovorí na strane 149 jeden zo vzbúrených mŕtvych rektorov) je pravou rukou mocibažného rektora, píše mu prejavy a apaticky sa nebráni byť spoluúčastníkom jeho podlostí a perfídností. Uspokojuje sa so skromnou pracovňou, kde dominuje busta ruského klasika Čechova. Ako pomerne úspešný dramatik a vedúci seminára študentskej jedenástky budúcich dramaturgov má však cit pre seriózne umenie, ktorého hodnotu meria, spravidla s ironizujúcim podtextom, ruským klasikom Čechovom, o ktorom píše novú hru, a túto hodnotu sa bez zjavného úspechu usiluje vštepiť aj svojim nekonformným poslucháčom. Vďaka tomu sa do textu románu dostávajú briskné úvahy o literárnej tvorbe a ich zmysle. Žije s lekárkou Teodorou obetavo pracujúcou v nemocničnom urgente, ktorá si neprechyľuje priezvisko, spisuje knihu Intenzívna medicína, a ich nemanželský vzťah pozvoľna speje do útlmu, napriek tomu, že sú si blízki. Majú spoločný pohľad na svet a po trpkých skúsenostiach s predchádzajúcimi manželstvami spoločne zdieľajú programovo bezdetný nemanželský zväzok. Obidvaja si zakladajú na svojej práci spisovateľa a záchranárky ľudských životov a sú presvedčení o jej zmysluplnosti. Absurdita odvolávacieho procesu, ktorú taktiež prežívajú spoločne, a s ním spojených udalostí, ich však prinúti prehodnotiť svoj modus vivendi a hľadať nové riešenia životnej situácie. Slávik sa chytí príležitosti, keď na skarikovanej ceremónii sedemdesiateho výročia akadémie vstúpi na scénu talianska herečka BB alias bývalá študentská láska Brigita Blechová, pre ktorú chce dokončiť hru o Čechovovi, kde má hrať jeho nevernú, ale oddanú manželku, ibaže slávna herečka onedlho nechce hru o Čechovovi, ale o neskrotnej bojovníčke za ženské práva Oľge Knipper, jeho manželke. Keď sa po čase vyplnenom horúčkovitou prácou Slávika na novej koncepcii hry Žena Luna (scény z hry zachytené priamo v texte románu) znova objaví v moslimskom preoblečení ako kandidátka na rektorku akadémie, už nechce o Čechovovi ani počuť, nieto hrať v ňom hlavnú úlohu, ale nezamestnanému Slávikovi ponúkne miesto prorektora na jej akadémii a riaditeľka divadla autorovi odporúča napísať hru o Petrovi Karvašovi. Aj Tea sa po vydaní užitočnej knihy s pomocou všemocného otca, ktorý rád vstupuje do svedomia dcérinho druha, vráti do nemocnice, kde pracovala predtým a chystá sa na univerzitnú vedeckú dráhu. Po týchto neradostných peripetiách si však Slávik i jeho družka väčšmi ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa stali nielen obeťou svojvôle jednotlivcov, ale najmä plazivej epidémie apatického znecitlivenia k hodnotám, morálke, cti, poznaniu, kráse a láske.
Nemanželský pár preto prejavuje sympatie k najtalentovanejšiemu študentovi Slávikovho seminára Borisovi Šimaľovi, buričovi a výtržníkovi, ktorý sa hneď na imatrikulačnom večierku deklaroval za gaya, spočiatku len akosi podvedome, neskôr ich podpora prerastie do otvorenej podpory, ak nie spoluúčasti na jeho buričských aktivitách. Sám búrlivák sa v reáli románu vyskytuje iba sporo, no jeho korešpondencia na kvalitnom papieri s milencom Damiánom z dobrej rodiny žijúcim v Bruseli a jeho literárne pokusy so živým a študentským slangom okoreneným jazykom sú svedectvom Puškášovho jazykového a štylistického majstrovstva a patria k najvýraznejším pozitívam jeho knihy. Boris je spúšťačom vzbury proti Pompurovi tým, že do akademickej počítačovej siete nahackoval svoj poviedkový pamflet o vzbure mŕtvych rektorov, ktorý sa právom hlboko dotkol rektora Pompuru. Ako predseda študentského senátu bol iniciátorom ozajstnej vzbury proti Pompurovi a stal sa (ako kedysi Slávik) jej nekompromisným vodcom. Po neúspechu vzbury však rezignuje na ďalšiu buričskú činnosť v mene naprávania sveta a vychytí sa do Bruselu vybojovať si lásku neverného Damiána. Z ďalších Borisových textov je zrejmé, že prežil ťažké detstvo s otcom, nepriznaným homosexuálom, ktorý nakoniec ukončil život vlastnou rukou.
Slávikovo, Teino i Šmihaľovo strastiplné hľadanie sa teda končí nájdením seba samého v láske, ktorá dáva zmysel všetkému i v digitalizovanom a odcudzenom svete.
Výdatným prameňom Puškášovho románu je jeho medziliterárnosť. Odvolávanie sa na diela či výroky iných autorov však nie je pre autora len exhibíciou vzdelanosti, ale je predovšetkým úsporným dotváraním, prehlbovaním, zjemňovaním a variovaním motívu či obrazu, a preto rovnocenným konštrukčným prvkom Puškášovho významovo i esteticky zložitého diela.
Puškášov román je ambicióznym variantom literárneho spodobenia Slovenska a neprehľadnej skutočnosti nášho sveta, ktorej trinástu komnatu otvorili kovidová pandémia a rusko-ukrajinská vojna.
49 zobrazení