PÉTER ESTERHÁZY
Pohľad grófky Hahn-Hahn
Preložila Renata Deáková
Bratislava, Brak, 2024
Dej románu predstavujú dve paralelné cesty po strednej Európe, popri Dunaji – jedna, ktorú rozprávač v trinástich absolvuje so svojím strýkom Robertom, druhá, ktorú podniká ako dospelý muž, nájomný Cestovateľ; súčasťou románu je fiktívna telegramová komunikácia medzi ním a jeho Nájomcom, ktorému poskytuje pravidelné, obsahovo eratické a enigmatické reporty zo svojich ciest. Na jednej strane postupne odhaľuje pravdu o svojom strýkovi, na druhej strane sa stáva sprievodcom čitateľa po mestách a krajinách, pričom pomer cestopisnej zložky a rôznych filozofických, politických, historických odbočiek hrá významne v prospech digresií. Cesta sa teda prieči lineárnej predstave pohybu (potvrdzuje to aj spletitý sujet), štruktúrovaným, systematickým pozorovaniam, autor čitateľovi skladá krajinu, ktorú definujú kríza, protiklady, štiepenie a splývanie zároveň. Samotné uchopenie textu ako jednoznačnej „definície“ krajiny je problematické: tak ako sa cestovateľ od Dunaja raz vzďaľuje a raz sa k nemu približuje, tak je aj vzťah medzi miestami, ľuďmi a Cestovateľom a jeho vlastnou identitou problematický, premenlivý a zo svojej podstaty neuchopiteľný – v duchu postmoderny má viac zmysel kolážovité rozprávanie, odkazovanie a hmlisté spomínanie.
Sprievodcom na prvej ceste je trinásťročnému rozprávačovi jeho excentrický strýko Roberto, vzdialený príbuzný, hochštapler, dvojitý agent, ktorým je chlapec fascinovaný a ktorý určuje atmosféru ich spoločnej cesty. Prvá cesta je vďaka detskej optike, ktorou je spomínanie poznačené, dobrodružná a farbistá. Miesta, na ktorých sa dieťa so svojím strýkom ocitá, predstavujú celú škálu vertikálne hierarchizovaného priestoru – od bohémskych kaviarní, luxusných hotelových izieb po podkrovné kutice, stany, porno kiná. Stretávajú predovšetkým extravagantné, výrazné typy: výstredný krajčír, početné Robertove milenky, kokety, postavy-tiene, neurčité hrozby, ktoré Roberta prenasledujú a pre ktoré musia dynamicky meniť lokalitu. Neskoršia rozprávačova cesta je rovnako zaľudnená, už však srdečnými osobnými známosťami, ktoré sa vyskytujú obyčajne nakrátko, alebo historickými, kultúrnymi osobnosťami, na ktoré odkazuje často so spochybňujúcim predvojom: „Sarolta Monspartová – ak niekomu to meno niečo hovorí“ (s. 37); „György Szepesi, alebo Mór Jókai, ak tie mená dakomu dačo povedia“ (s. 47). Na rozdiel od retrospektívnych pasáží cesty s Robertom, keď rozprávača zaujímala predovšetkým jeho vlastná pozícia vo vzťahoch a spôsob, akým ho vnímajú dospelí, dospelý Cestovateľ je lepší pozorovateľ anonymných postáv a svojho okolia, jeho postrehy z rumunskej vlakovej stanice pripomínajú zaľudnené Boschove obrazy či kreslené knižky o Waldovi: „V jednom z okenných výklenkov bočnej chodby hard porno. Keď vedľa prejde upratovačka, vyzerá ako striga, plesne medzi nich rúčkou metly. Oni bez slov vylezú, upravia sa, sukňu dolu, zips hore, kráčajú ďalej. […] Ľudia sedia, spia pohodení na lavičkách. Ako mŕtvoly: žiaden pohyb, ani jediný. Pompeje“ (s. 222).
Zo všetkých miest, ktoré Cestovateľ navštívi, sa najviac priestoru venuje jeho rodnému mestu, Budapešti, na ktorú sa upriamuje v najrozsiahlejšej kapitole knihy. Záverečný odsek kapitoly charakterizuje nielen rozprávačov problematický vzťah k Budapešti, no román celkovo: „Z môjho rozprávania si si zrejme vyvodil, že skutočná Budapešť je súbor lineárne za sebou nasledujúcich miest, ktoré sú raz pravdivé, inokedy zas pravde podobné. No chcel by som ťa upozorniť na čosi celkom iné: na to, že všetky budúce Budapešti sú už tu v tejto chvíli posplietané jedna do druhej, pevne späté, nerozdeliteľne posplietané“ (s. 186). Text uzatvára mnohoznačná abstraktná destinácia: deň desiateho výročia smrti rozprávačovej matky. Koniec cesty teda predstavuje obrazný aj doslovný návrat do lona – materského, neexistujúceho, a dievčenského, anonymného: „No nebolo treba nič, dievčatko si sadlo vedľa neho na lavičku, on si položil svoju boľavú hlavu do jeho lona a skúšal zaspať“ (s. 257).
Pohľad grófky Hahn-Hahn je spletitý román, ktorý ponúka niekoľko variant čítania, (takmer) každá veta je zaťažená významami, odkazmi, súčasťou knihy je odvolávanie sa na neexistujúcu obrazovú prílohu, súpis (ne)použitej odbornej literatúry a menný a vecný register. Ambivalenciu slasti a strasti s dielom, ktoré je intelektuálne, no aj svojou obraznosťou mimoriadne komplikované, zdôrazňuje nedbajská redakcia. Čítanie sťažujú predovšetkým defektné či chýbajúce čiarky, ktoré v hutnom texte vytvárajú chaos – zrejme nechcený, ak teda nejde o gesto, v ktorom má čitateľ odtušiť odpoveď na rozprávačovu rečnícku otázku z úvodu: „v čom sa chaos líši od nerozpoznaného komplikovaného poriadku?“ (s. 13).
42 zobrazení
