Stavenisko

Na mieste, kde stál komín,
je teraz stavenisko.

Poschodia budú pribúdať,
ako keď stúpa dym,

hoci zatiaľ preskočila
iba iskra
nádeje:

ak tu čo i len jeden človek
nájde domov,
bude to mať
zmysel.

***
Deň sa pomaly
chýli ku koncu.

Na zastávke
stojí muž
a čaká.

Na ramene
má zavesenú tašku,
v ktorej je tma
ako pred objavením ohňa.

Keď príde jeho spoj,
nacvičeným pohybom
si ju nadzdvihne
a nastúpi.

***
Listy orecha
ako desiatky malých zrkadiel
odrážajú jesenné slnko.

(Ani jeden sa nerozbije,
keď vetru
vypadne z ruky na zem.)

Zahliadne sa v nich
aspoň na chvíľu
sýkorka? Vrana?

Chlapec šplhajúci sa po konároch
do nebezpečnej výšky?

***
Strom rastie v daždi, v mraze
aj v mäkkom svetle súhvezdí,
kým ho sekera nevymaže…

A potom znova rastie
ako dym.

Ruže

V kuchyni na stole
stojí váza
s dvoma ružami
z Lega.

Moja dcéra povedala,
že nepotrebujú vodu,
pretože sú
obyčajné.

Tento význam
mi dlho
unikal:

obyčajný,
teda bez života.

Peter Prokopec (* 1988) vydal zbierky básní Nullae (2014), Život vrazený do chrbta (2018), Reality (2023) a knihu poézie pre deti s názvom Pes z piesku a snehu (2025). Žije v Bratislave.

 198 zobrazení