Editoriál (Romboid 5/2026)

Zápas s textom

Slivky dozreli takou rýchlosťou, že komótna šárka, ktorá si
za dlhé roky zvykla meniť rodiace stromy na okrasné dreviny,
zápas v ničení plodov prehrala. Urýchlené dozrievanie si ľahko
poradilo so spanšteným vírusom a nám ostalo nečakane veľa
zdravých plodov a už sa aj hlásia o oberačku. Pribudne práce.
Otváram starší text čakajúci na zušľachtenie a dožadujem
sa globálneho oteplenia v nádeji, že spôsobená rýchlosť
dozrievania aj tu predbehne komótnosť pri štúdiu vecí
menej známych, obvyklé pohodlie i večné odkladanie, teda
prirodzených vnútorných literárnych škodcov. Nič sa nedeje.
Vnútorný nepriateľ je večný a neporaziteľný. Je schovaný priamo
v texte, prekĺzne tam s dobre premyslenou vetou či slovom, celý
ho nakazí, ako sa to stáva pri stvorení sveta, a začne sa búriť
proti svojmu stvoriteľovi. Celý text sa vo svojej nezrelosti zrazu
pýta na slobodu! Modliká, prosí, vraj sa cíti dospelý a pridlho už
sedí zamknutý v bitoch. Chcel by von, rád by preliezol z bitov
na papier, preliezol očami čitateľa do jeho duše a konečne si
robil svoju prácu. Krútim hlavou a dožadujem sa víťazstva nad
vlastným pohodlím vo viere, že to je pravá cesta k ďalšiemu
zušľachťovaniu nespratného textu. Márne. Urazil sa a vydiera
plačom. Nárek je miestami srdcervúci, útočí na city, chce
a chce na čerstvý vzduch, na slobodu. Poviem si, a nech si teda
zarumázga, nech sa so mnou ďalej delí o utrpenie stvorenia.
Na besede som spomenul vývraty a potom musel
vysvetľovať význam slova. Zo živého slovníka nám niektoré
slová rýchlo ubúdajú. Skaza v lese je rýchlejšia ako jazykový
pud sebazáchovy. Vynára sa paradox, čím viac vývratov, tým
menej slov. Rád by som sa tomu vyhol, šperkujem teda texty
polozabudnutými výrazmi vo viere v lepšiu jazykovú budúcnosť
sveta, ktorá už dlhší čas pokrivkáva, scvrkáva sa na dal – má
dať. Moje netrpezlivé príbehy sa hnevajú. Vytrhávajú si z tela
moje slová, vypudzujú ich aj za cenu krvavých rán, ako dáke
koľaky, ako ščamby spôsobujúce hnisavé ložiská a potom sa
urazene dožadujú perodixu. Rozhodne nie jódu, preberajú si, jód
štípe.
Nazriem medzi ne, medzi zrejúce texty a so znepokojením
zisťujem, že kráčam opačným smerom. Tvrdia to aj texty po
spomínaných ranách a svoju nespokojnosť dávajú na známosť
búchaním na zamknuté brány. Kričia, nepočúvaš svoje sväté
rádio, nečítaš noviny, o podcastoch nevraviac, zastrájajú
sa: A o tom to je! Toto mi vykričí vlastný text! Vraj o tom to
je. Chýba už len dodať, že to preto, lebo je to tak, ako to je.
Jazykové prázdnoty sa usalašili v bitovom i nebitovom priestore,
aj v niekdajšej jazykovej výstavnej skrini, v slovenskom rozhlase.
Isto aj odtiaľ čerpali bezočivosť moje nespokojné texty. Vykričali
mi nedávnu rozhlasovú výzvu na predkladanie kľúčových slov,
aby z nich rodiaca sa umelá inteligencia vymyslela poviedku.
Ako sa to dozvedeli, neviem, asi majú uši všade. Dožadujú sa
pomoci AI, ja som vraj opotrebovaný. Poviedky z umelej hmoty
som v rozhlase pozorne počúval, preto teraz môžem oponovať.
Takže, milé texty, o čo ide? Máme nezameniteľný obrazný
a premýšľavý jazyk. Vieme popracovať s váhou obrazu, farbou
vety, zvukom slova, chuťou hlások. Umelú k vám nepustím,
literárne pesticídy obchádzam. Čakajúce príbehy nepočúvajú
moje argumenty, zalamujú rukami. Údajne ich svojou
lenivosťou a iracionálnymi obavami pripravujem o hodnotný
život v duši čitateľa. Vinníkom som ja. Pretože moju uvzatosť
nekonečne cizelovať myšlienky a tvoriť výsledný obraz považujú
za zbabelosť a lenivosť. Kričia, že mi chýba odvaha rozbiť
príbeh, roztrieštiť ho na slová a keď sa mi zachce, (nezachce)
aj na hlásky! Vraj len plochá lenivosť mi bráni nachádzať nové
a nové obrazové znaky, odvážnejšie prirovnania, prekrývanie
protichodných symbolov, priznať všetky zákutia, aj zákutia
sexuality a keď na to príde, aj vysvetlenie textu. Hady slizké
neostanú len pri slovách, pustia sa aj do viet, masochisticky
otŕčajú svoje končatiny, ktoré posmešne označujú za rokokové
chápadlá a dožadujú sa kýpťov. Kýpeť je viac ako končatina,
pretože podnecuje fantáziu, dáva priestor čitateľovi, tlmí
autorský egoizmus a rozširuje obzory. Žalujú sa aj na stisk
v bitovom obydlí, kvília nad mojim týraním ctihodných textov
a dožadujú sa literárneho ombudsmana. Tvrdia, že moje
nekonečné dopĺňanie, okresávanie, pilovanie, šmirgľovanie
je zbytočné, vraj stačí ponechať prázdny priestor a ten je aj
bezo mňa plný indícií. Vraj to už je ich starosť, nedokonalých
krpáňov. Nuž čo, moja práca je pomalá, tlačenica v bitoch
je zaiste neznesiteľná, nespokojenci objaviteľsky ukazujú na
módne prázdne miesta v sadzbe kníh a smejú sa z mojich obáv.
Prázdna plocha na stránke je podobne ako kýpeť podnetom
pre fantáziu, kričia a ukazujú na príbeh o dvoch utečencoch.
Stvoril som dve obhrublé postavy a pridlhým umývaním,
leštením a šmirgľovaním sa začínajú strácať, hrozí že z nich
ostanú len tiene. Pripúšťam svoj nedostatok aj potrebu sa
vzdelávať, nalistovať niečo z histórie času i duše a počúvajme
ho, najstarší príbeh sa nezdrží a vreští: strachopud! Vraj dielo sa
dá dopovedať, vysvetliť, ukázať na jeho zamlčané stránky. Keď
nemajú strach inštalační umelci a s tajuplnou vznešenosťou
vysvetľujú svoje rozhádzané stoličky čoby umelecké dielo, čo
sa trasie spisovateľ? Príbeh o Aničke sa prelakťoval dopredu
a hulákal tiež. Aj pri ňom mám vraj pridať, lebo niekto si
sväticu vyčíha, šikovne napíše, a tá moja pôjde do koša. Moje
neposlušné texty sa práve toho koša boja ako čert kríža. Po
troch mesiacoch sa kôš sám od seba vyprázdňuje a ich život sa
odsunie kamsi na kraj disku, po našom, na smetisko. Nerobím
iné len nabádam k trpezlivosti. Aj text o Aničke, ktorá dozrie
do svätosti, aj ten o Kláre s premárnenými príležitosťami,
aj o nespokojných utečencoch. Tí zvlášť môžu byť radi, že
ich obišla literárna interrupcia, urobil som totiž výnimku
v rozhodnutí, že sa k vojne nebudem už vracať. Nuž, takto na
mňa tlačia nespokojné texty. Čaká sa na zázrak alebo aspoň
na globálne oteplenie s urýchlením zrenia. Slivky sú dôkazom,
že sa to dá. Ešte tak rozohriať turbulenciu slov, veď je známe,
že zvýšenie tlaku dvíha teplotu, urýchlime teda vírenie slov.
Pokojný nádych, prosím. Všetci na svoje miesta! Slivky na
kompót, a teraz čujme spevy textov miesto ich nekonečného
skuhrania.

Peter Juščák

 18 zobrazení