DUŠO MARTINČOK: Zoja
Bratislava: Zrejme, 2026
So stúpajúcim trendom antiintelektualizmu sa vo verejnom, politickom (internetovom) diskurze znovu čoraz častejšie máva archívnymi termínmi „bratislavská kaviareň“ a „kaviarenský povaľač“. Pod kaviarenskými povaľačmi sa najčastejšie (ale nie výlučne) a trochu vulgárne rozumejú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, obyčajne pravicoví liberáli, s vyštudovanými humanitnými odbormi, novinári, umelci a influenceri v kompot.sk tričkách. Vo verejnom priestore sa väčšinou hlásia k ideálom liberálnej – egalitárskej a meritokratickej spoločnosti nejakým prázdnym gestom, signálom – pripnutým odznakom, či v ére sociálnych sietí napríklad kritickým statusom, poťažmo lajknutím kritického statusu – ktorým sa síce prihlásia k skupine, no bez ozajstného potenciálu ohroziť systém. Skrátka, dopúšťajú sa toho, čo sa v angloamerickom kontexte častuje ako „virtue signalling“. Ten je charakteristický sériovými prázdnymi, plytkými gestami.
Zoja je rozdelená na štyri časti, ktoré sú ďalej členené na kapitoly zamerané na konkrétne postavy. Najviac priestoru patrí, prirodzene, Zoji, jej pasáže sú písané v prvej rozprávačskej osobe, pri ostatných postavách používa autor tretiu osobu. Dej je situovaný medzi Luxembursko a Slovensko, konkrétne Luxemburg, Bratislavu a Banskú Bystricu. Centrom rozprávania je postava Zoje, ktorá predstavuje spojnicu medzi ostatnými postavami.
Textu Dušana Martinčoka sa nedá uprieť šľachetná snaha poukázať na silu jednotlivca (v boji proti dobe, nemilosrdne zameranej na dosahovanie pracovnýcha vzťahových míľnikov) a silu komunity (v šíku občianskych združení v boji proti chamtivým developerom), zároveň však viazne na akejsi plytčine signalizovania dobrého úmyslu bez adekvátnej exekutívy. Môžbyť, že si strieľa do kolena priširokým posedom nad viacerými „pálčivými“, „aktuálnymi“, „silnými“ témami: zúfalo groteskná politická súčasnosť Slovenska, porovnateľne zúfalo groteskná politická minulosť Slovenska, expatstvo a strata pocitu zakorenenia, starnutie a staroba, sexualita, partnerské a medzigeneračné vzťahy, občianska angažovanosť… K aktuálnym témam patrí aj aktuálny životný štýl: slovník a imidž postáv zodpovedajú veku hlavnej postavy, okolo ktorej sa zoskupujú a s ktorou zdieľajú vkusové preferencie, a situovaniu veľkej časti deja do Luxemburgu, sídla európskych inštitúcií. S tým súvisí trochu anachronická, korporátne mileniálska estetika postáv: nosia Bratiska tričká, okuliare z optiky Zita, používajú šampón Dixi. Vnútorný monológ postáv je poučený jednoduchými terapeutickými taktikami a formulkami: „Myseľ jej kamsi odbehla. Vraj je to normálne, netreba sa na seba hnevať a jednoducho začať odznova“ (s. 385). Pre postavy je veľmi dôležitá originálna sebaprezentácia, ich vkusové preferencie sú však predvídateľné; Zoja sa hrdí čítaním Michela Houllebecqa a Margaret Atwood: „Nechcela som, aby si o mne mysleli, že fičím na ezoterickej literatúre. Chcela som, aby vedel, že čítam Margaret Atwood a Houllebecqa“ (s. 127); do lexiky rozprávačov a postáv patria populárne formulácie a slová ako „doniesol novú energiu“ (s.204) a „sprítomňovať“ (s. 422).
Centrom knihy je štyridsiatnička Zoja a jej komplikované vzťahy – jednak medzigeneračné, zahŕňajúce Zojin vzťah k jej rozvádzajúcim sa rodičom sedemdesiatnikom, jednak milostné: v priebehu svojho osídľovania Luxemburgu sa rozchádza s partnerom, Čechom Petrom – viac kulisou ako postavou. Petrova tragédia spočíva v jeho absolútnej nerelevantnosti: zo Zojinho života sa relatívne bezbolestne vytráca, väčšiu úlohu v ňom nezohráva, vo zvyšku textu sa objavuje len ako sporadické, citovo chladné povzdychnutie vždy v momente, keď mi už-už vykĺzne z pamäti. Všetky jeho prehovory sú dokonca v slovenčine napriek tomu, že jeho česká národnosť sa viackrát tematizuje. Ukončenie pôvodného partnerského vzťahu poskytuje Zoji možnosť nadviazať vzťah so svojím o viac ako desať rokov mladším šéfom Dominikom, ktorého v puberte kočíkovala. Ten ju však opúšťa a ona vzápätí nadväzuje milostný vzťah s jehobývalou partnerkou Liou. Aby sa to celé skomplikovalo ešte viac, Lia nakoniec plodí dieťa s homosexuálom Gabrielom, pouličným predavačom kávy, ktorého Zoja a jej matka celkom neľútostne prenasledujú po Luxemburgu. Lia so Zojou nadväzuje vzťah napriek ich nechcene spoločnému bývalému – Dominikovi. Zoja je síce priznane motivovaná túžbou dostať sa prostredníctvom Lie bližšie k bývalému milencovi, no napätie nakoniec vyprchá do stratena. K žiadnemu prejavu vybičovaných emócií nepríde ani vo chvíli, keď Lia zisťuje, že ju Zoja pri ich prvom stretnutí okradla o prsteň po mame, ktorý nosila každý deň – aj počas sexu s Liou. To, po čom by v realite nasledovalo minimálne obvinenie z perverzie, sa v knihe rieši civilným rozhovorom. Dôvod, prečo by próza viac profitovala z nečakaného útlmu ako z prirodzeného vyústenia napätia, nevidím. Toto riešenie je síce v súlade s utlmujúcim korporátnym románovým svetom, aký Martinčok vystaval, a ilustruje túžbu vyhnúť sa konfliktom, respektíve takým konfliktom, ktoré ústia do straty medziľudskej väzby, no vyznieva silene a, paradoxne, chladne. Vzťahy v próze, ich nadväzovanie a ukončovanie, akoby neboli motivované chémiou či silnou emóciou, no len prostou príležitosťou, v horšom prípade priam naratívnym násilím. Zoja prejavuje známky posadnutosti – Gabriela prenasleduje domov, po hocijakom odmietnutí pokračuje v pokusoch o nadviazanie kontaktu s Dominikom aj Liou. Optika diela je však zmierlivá: na Zojine deviácie sa nahliada ako na prosté emócie, ktoré si zaslúžia – a nakoniec aj vynútia – pozornosť ostatných postáv.
Autor sa snaží evokovať hlbokú emocionálnu ľudskú skúsenosť cez postavy, ktoré sa zapletajú do chaotických milostných a platonických vzťahov, zároveň sa však bojí nechať ich na svoje rozhodnutia príliš tvrdo doplatiť. Zostáva tak v priestore spomenutej evokácie, ktorá v spojení s ambicióznym tematickým záberom ústi do plytkého výsledku. Naprieč témami však tušiť túžbu zobraziť svet, v ktorom majú ľudia ešte stále schopnosť spájať sa do komunít, v ktorom sa oslavuje umiernená angažovanosť a sila občianskych združení. Aby som sa vrátila do úvodu svojej recenzie, s Martinčokovým gestom – alebo signálom – sa sympatizovať dá, je zrozumiteľné práve vďaka svojej jednoduchosti a plytkosti. No pre mňa v kontexte novodobých pokusov o revitalizáciu myšlienky vytvárania komunít ako protikladu k neoliberálnemu hyperindividualizmu ponúka Martinčok, paradoxne, viac argumentov proti ako za. V jeho texte sa totiž komunita neformuje sympatiami, vzájomnou potrebou, spolužitím a prirodzeným rešpektom, ale skôr sileným uháňaním.
24 zobrazení
