SÚČASNÁ POĽSKÁ POÉZIA
Alebo skôr – čo očakávame od básne? Veď napokon, to čím sa zaobe-
ráme, nie je poézia ako taká, ale konkrétne básne.
Očakávania čitateľov bývajú rôzne, ale vo všeobecnosti ich možno
rozdeliť do dvoch skupín. Do jednej by patrili tí, ktorí predovšetkým
očakávajú, že daná báseň potvrdí ich predstavy o tom, čo je poetic-
ké, a čo nie. Napriek všetkému je to stále veľmi rozšírený postoj. Na
báseň sa vtedy kladú určité požiadavky – predovšetkým, aby sa bá-
seň príliš nepodobala próze a už vôbec nie jazyku, ktorý používame
v bežnom živote.
Jazyk básne by sa nemal „znižovať“, ale mal by zostať špecifickým
„nadjazykom“. Prívrženci a prívrženkyne tohto postoja, samozrejme,
vedia, že súčasná báseň už bola všetkým: nezapísanou stránkou alebo
správou prepísanou z novín. Alebo že konverzačný, hovorový štýl nie
je dnes v básňach žiadnou extravaganciou. Očakávajú však, že sa za-
chová určité dekórum: hoci je všetko dovolené, nie všetko je vhodné.
A voči básni najradšej zaujmú kontemplatívny postoj.
Druhú skupinu tvoria tí, ktorí chcú, aby báseň spochybnila to, na čo
si zvykli. Lebo sa azda priveľmi pripútali k tej či onej predstave o poé-
zii. Chcú, aby báseň bola výzvou, akousi úlohou, ktorú treba vyriešiť,
skúškou ich interpretačných schopností. Aby nebola príliš dokonalá,
uzavretá, ale bola skôr miestom zvláštnej ruptúry, v ktorej sa má zmy-
sel zrodiť až v spolupráci čitateľa s tým, čo je napísané. „Čo očakávam
od básne? Asi nie to, aby mi potvrdila, čo už viem, alebo mi poveda
la, čo by som mal vedieť,“ píše básnik a kritik Jacek Gutorow. „V bás-
ni chcem nájsť trochu miesta pre seba, ale tiež chcem, aby hlas hovo-
riaci v básni našiel seba samého vo mne.“ Čítanie sa z tohto pohľadu
stáva nie kontempláciou, ale dialógom – vo všeobecnosti náročným,
akým je každý skutočný dialóg, v ktorom sa snažíme otvoriť tomu, čo
je spočiatku cudzie a nepochopiteľné.
Nechcem posudzovať, ktorý postoj je správnejší. Každý má svoje
opodstatnenie. K navrhovanému rozdeleniu je potrebné pristúpiť ako
k istému zjednodušeniu. V praxi môže byť postoj každého z nás k bás-
ni prepletením veľmi odlišných očakávaní, a tie si často navzájom pro-
tirečia. Od poetického jazyka môžeme očakávať priehľadnosť, ako aj
nepriehľadnosť.
Môžeme mať radi básne napísané jasne a čisto, ale aj také, ktoré
sa iným môžu zdať nezrozumiteľné, hoci my v nich vidíme blikotavý
spletenec významov. Môžeme mať radi básne-výzvy a básne-vyzna-
nia, ceniť si priamosť a prirodzenosť a zároveň obdivovať to, čo je ra-
finované a „temné“. Množstvo možností, ktoré ponúka súčasná poézia
– vrátane súčasnej poľskej poézie – je niečím ohromujúcim a trochu
paralyzujúcim.
Veď ako vlastne túto súčasnú poľskú poéziu predstaviť v krátkej ski-
ci? V tomto výbere slovenských prekladateľov máme autorky a auto-
rov, ktorí reprezentujú veľmi odlišné estetické stratégie. Medzi nimi
sú mená, o ktorých možno bez obáv povedať, že sa pričinili o obnovu
poľského poetického jazyka. Spomínam si, aký dojem na mňa v dru-
hej polovici osemdesiatych rokov urobili básne Piotra Sommera – ho-
vorové, písané „zblízka“, akoby mi ich dôverne zveroval niekto, ko-
ho unavila príliš rétorická, pompézna poézia využívajúca už zjavne
opotrebované postupy. Sommer nebol v tomto úsilí jediný, ale bol naj-
výraznejší. A takým aj zostal: dnes jeho básne stále ohromujú sviežos-
ťou nápadov a otvorenosťou voči tomu, čo jazyk poukrýval na miesta
navštevované buď zriedka, alebo navštevované bez reflexie.
A prvý čitateľský dotyk s básňami Marcina Świetlického? Mal som
z nich podobný dojem: je tu niekto, kto s ľahkosťou prechádza z jed-
ného jazykového registra do druhého, a to, čo započuje, si osvojí
a pretvára po svojom. Kto je niekedy uvravený, až príliš výrečný, aby
o chvíľu zmĺkol, niečo zamumlal, zhovievavo alebo – najčastejšie –
ironicky sa usmial. A predovšetkým – kto rád hovorí „nie“ a zároveň
nie je možné uprostred množstva popierania a vyhlásení o neprísluš-
nosti nevšimnúť si jeho pripútanosť k určitým postojom či hodnotám.
A v tomto zmysle je slobodný: má svoj vlastný jazyk, ktorým zároveň
prekonáva aj vytvára odstup, a hoci pozýva k rozhovoru, vždy za je-
ho vlastných podmienok.
Venujem pozornosť týmto dvom menám, lebo v krátkom texte nie
je možné napísať o všetkých. Predstavujú sa tu naozaj také odlišné
osobnosti, že hoci sú zhromaždené pod jednu strechu, ktorou je naj-
novšia poľská poézia, zastavili sa pod ňou len na chvíľu a v skutočnos
ti sa každá z nich čoskoro rozbehne svojou cestou. Stará pravda, ktorú
by sme si mali zapamätať z hodín teórie literatúry, hovorí, že každá
báseň si vyžaduje iný spôsob čítania. Keď sa pustíme do čítania tej
to antológie, ktorá zahŕňa poľské poetky a poetov rôznych generácií,
mali by sme mať túto pravdu neustále na pamäti.
Skôr než začneme hľadať rôzne spojitosti medzi autorkami a au-
tormi, ktorí sú od seba takí odlišní, ako napríklad Justyna Bargielska
a Zofia Bałdyga, Tomasz Różycki a Robert Król či Krystyna Dąbrow-
ska a Magda Bielska, skúsme si prečítať každého z nich samostatne.
Len tak si môžeme vytvoriť dôveryhodný obraz toho, čo môže dnes
poľská poézia ponúknuť.
A nie je toho naozaj málo.
Preklad Peter Milčák
26 zobrazení
