PAVOL RANKOV: Maratón
Levice: KK Bagala, 2025
Už pohľad na dizajnovú podobu knihy vyvolá v príjemcovi úsmev, či až odmietavé stanovisko – pod priesvitným obalom zadnej časti knihy je vložené reálne rúško, aké sa nosilo na začiatku pandémie covidu u nás a na štítku s ISBN je uvedené: „Netradičná romanca o láske a behu. Odporúčame román prečítať v rúšku!“ Dizajn a obálku vytvoril Martin Mistrík. Pri čítaní tohto románu však zistíme, že sa nemusíme diviť takto výtvarne spracovanej knihe, dokonca zistíme ďalšiu zvláštnosť – niektoré stránky vo vnútri sú vytlačené po šírke, a pritom vôbec nejde o tlačiarenskú chybu, ale o schválnosť odlíšenia jednej z dejových línií. Sú totiž tri základné s troma protagonistami, ale jedna z postáv (Samuel) sa pohybuje vo všetkých dejových líniách. Práve jeho pohľad poskytuje čitateľovi obraz skutočnosti, ktorému môžeme, ale nemusíme uveriť, môžeme ho brať vážne, ale najskôr úsmevne, často ako satiru.
Pavol Rankov vedie teda v románe paralelne tri dejové línie, ktoré sú časovo totožné – umiestnil ich do obdobia pandémie koronavírusu, ale románový priestor majú odlišný. Autor si vystačil s troma postavami: ústredná postava Samuel, ktorého Rankov dal do pozície tretej osoby – ako účastníka deja, ako pozorovateľa, ako autora. Jeho partnerka Tamara, ktorá má v románe z troch postáv najmenej priestoru a napokon žena v zelenom ako postava reálna i fiktívna zároveň. Okrem postáv a času je v románe dôležité aj prostredie – mihne sa priestor Samuelovej domácnosti i zamestnania, ale príbeh sa väčšinou odohráva na bežeckej dráhe v prírode. A napokon tretia dejová línia sa týka zvláštnosti v kompozícii tohto románu. Ide o zaujímavý spôsob, keď Rankov zaradil do textu štúdie, eseje, recenzie na predmetný román, ba dalo by sa povedať, že je to aj autorov kritický pohľad na vlastné dielo s dávkou literárnej kritiky a teórie. Týmito textami nazerá na román z pozície rôznych percipientov – jednoduchých nečitateľov, obyčajných recenzentov či publicistov a napokon očami literárneho vedca. Takéto texty nie sú oddelené od procesu vznikania románu, práve naopak – hlavná postava Samuel ponúka svoj budúci text vydavateľovi po častiach, a tak vzniká zaujímavá komunikácia s istým napätím i humorom, no najmä satirou. Listy z vydavateľstva reagujú na postupné zasielanie častí autorovho rukopisu. Čítajú ho traja ľudia: majiteľ – bohatý človek bez estetického vkusu a bez jazykovej úrovne („Asik ste zvedavý, ako som ja mohol rozhodnúť, že manželka vo svojom vydavateľstve odpublikuje Váš rukopis. Mimochodom, asik ste nám zabudli oznámiť názov Vášho umeleckého diela! Veci sa totižto majú tak, že ja podnikám v oblasti investícií do nehnuteľností, t j. mám značné finančné príjmy. No a mojimi ziskami subvencujem manželke vydavateľstvo. Takže je to taká jej zábavka, čo jej platím. No a dnes som sa postavil na zadné (nohy), ako sa hovorí, no a povedal som jej, že tento chlapík sa mi ľúbi, tohto chlapíka musíš odpublikovať. Hoci nechcela, ale súhlasila. Takže svoj príbeh pokojne rýchlo dopíšte. Hlavne nezabudnite na názov, to musí každá kniha mať! Do práce Vám želám veľa inšpirácií!“, s. 19 – 20), jeho manželka je sprostredkovateľka, ktorá „tlačí“ autora do napísania tzv. ženského románu a je tu ešte redaktorka, ktorá jazyk ovláda, je plný odborných pojmov, ale súčasne sa stavia do pozície prísnej posudzovateľky, ktorá by chcela riadiť autora a ktorá evidentne má nesprávny, až hlúpy pohľad na princíp umenia („Musíte o svojom ,denníku športovca‘ uvažovať aj v štrukturálnych rámcoch, konkrétne sa musíte snažiť, aby jednotlivé kapitoly mali približne rovnaký rozsah, čo sa Vám zatiaľ nepodarilo, lebo ste sa tomu asi vôbec nevenovali. Kapitoly sú prikrátke, vo vydavateľstve takéto kapitolky nazývame šteky, snažte sa ich premeniť na také dlhšie zavýjanie. Uvažujte, koľko asi môže prečítať priemerná čitateľka pred spaním – presne to je optimálny rozsah kapitoly“, s. 36 – 37; „Navrhujem Vám, aby ste ako autor prijali rolu Samuela, zjednoťte autora, rozprávača a hlavnú postavu do jedinej bytosti. Samozrejme, to by si vyžadovalo mnoho času a práce, ale by to veľmi prospelo autentickosti príbehu, po ktorej tak túžite“, s. 83). Všetci traja majú spoločnú črtu, že stotožňujú umelecký text s realitou. Zo strany Rankova ide o dobrý výsmech, satiru (listom dal aj zlú štylizáciu, lexiku a pravopis), ako sa niekedy posudzujú umelecké diela. Sponzor – vydavateľ končí jeden zo svojich listov autorovi takto: „Želám Vám mocnú múzu!“ Pred tým sa však pýta: „A naozaj ste toto všetko zažili na vlastnej koži?“ (s. 54).
Samuel – protagonista je rovnako dôležitý v línii svojej domácnosti, zamestnania i vo vzťahu k partnerke Tamare. Ich dovtedajšie porozumenie, kamarátstvo i partnerstvo v jednom sa v čase pandémie zhoršilo. Príčina však bola väčšmi v inom, než v domácom „väzení“ v čase covidu. Nastúpila vtedy, keď sa Samuel rozhodol urobiť niečo pre svoje zdravie a začal športovať – behať po trase, ktorá sa stále predlžovala (pritom cesta k Tamare a zamestnaniu sa „skracovala“), lebo v románovom príbehu sa objavila ďalšia postava – žena na tej istej cyklotrase, po ktorej v čase lockdownu pravidelne behával Samuel. Začína porovnávať dve ženy, dva vzťahy – jeden reálny (Tamara), druhý fiktívny (bežkyňa na cyklotrase v zelenom úbore a s rúškom na tvári). A pritom prebieha dej – beh, mihá sa okolie, Samuel si všíma aj prírodu, ktorú doposiaľ takmer nepoznal. Beh začína mať jemné napätie, v ňom je náznak dvorenia v podobe zvedavosti a obdivu k vkusu ženinho oblečenia a postavy, okrem estetiky nastupuje aj erotika. Jemné napätie vyvolané aj neznalosťou, nepoznaním, zvedavosťou prináša i domnienky o „zelenej žene“. Rankovovi sa skvelo podarilo stvárniť, koľko hypotéz, fantázie je v ľudskom myslení, keď sú veci nevyriešené, neznáme, neisté… Román prináša výborné psychologické časti, štúdie o vzťahu, očakávania, domnienky, výmysly i obavy z nepoznaného. Autor vytvoril z obyčajného behu na cyklotrase pomocou času a vzdialenosti, očakávania a neverbálnej komunikácie vynikajúce napätie. Do úzadia ustupuje vzťah Samuela a Tamary i pandémia covidu, a beh a vzťah Samuela k neznámej žene – bežkyni sa stáva najdôležitejším. Druhá vlna pandémie prináša aj do románu prudšie napätie. V tejto hlavnej dejovej línii (beh) je veľa psychológie, opisov mozgovej činnosti človeka, keď sa dostáva do dovtedy nepoznanej situácie. Pocity vo vzťahu k neznámej bežkyni vysvetľuje priam fyziologicky odborne. Rovnako výborný je detailný opis behu, jeho trasy, okolitého terénu a najmä pohybu ľudského tela, osobitne ladnosť tela neznámej ženy v zelenom. Všetky typy opisov sú zostavené tak, že vyvolávajú dejové napätie. V podstate jednoduchý príbeh, ale s obrovským napätím, založeným najmä na pochybnostiach, neurčitostiach, domnienkach, postavený na opise každodenného behu dvoch ľudí, prináša percipientovi množstvo materiálu na premýšľanie, poskytuje aj trocha humoru a satiry.
Menej napätia, ale množstvo satiry a irónie je vo „vsunutých“ textoch do románového príbehu, ktoré sú tiež dejovou líniou s ústrednou postavou Samuela. Sú to listy vydavateľa, redaktorky, autora budúcej knihy, ale aj texty o knihe po jej vyjdení, napríklad Súčasná próza (Seminárna práca) (s. 143 – 147), recenzia na knihu (s. 158 – 159), Esej mesiaca („Telo je viac než len telo“, s. 174 – 179), ďalšia recenzia (s. 188 – 192), ponuka od divadelného dramaturga a režiséra (s. 197 – 201). A text knihy sa končí smútočným prejavom po úmrtí bežca, ktorý je tiež ukážkou, ako často sa vybočuje pre neznalosť zo žánrových foriem. Pohrebná reč je komická, je vlastne paródiou na takýto žáner. Rankov si v niektorých častiach knihy dal záležať aj na kritike jazyka, aký sa v súčasnosti používa – deformujúca lexika, množstvo novotvarov, ktorým často nerozumejú ani ich používatelia. Autorovi sa rôznymi listami podarilo vyjadriť, ako neodborníci, diletanti, ľudia bez vkusu a porozumenia umeniu a estetiky chcú ovplyvňovať dokonca vznik umeleckých textov. V celej knihe je niekoľko vedľajších rozprávačov – každý z nich nazerá na problematiku a príbeh z iného uhla: podľa toho, či ide o čitateľa naivného, niekedy i nečitateľa, alebo o sčítaného, ale nerozumie, o čo v texte ide, alebo o literárneho vedca, no i on môže byť „plusový“ či „mínusový“. O tom je najmä text s názvom Telo je viac než len telo (s. 108). Texty, ktoré v podstate iba pripomínajú štúdie či recenzie na tento román, sú ich výbornou paródiou plnou tichého a prísneho humoru. Výborná je štúdia o románovom diele Maratón napísaná samotným autorom (s. 108 – 111). Jednoducho povedané: Kompozícia tohto Rankovovho románu je zvláštna, zaujímavá a príťažlivá.
Je to príbeh muža Samuela a dvoch žien, ale môže to byť iba mužova predstava, osobitne tej ženy v zelenom športovom oblečení. Práve ona môže byť tou povestnou múzou, hnacou silou, ktorá privedie muža k úspechom (aj k maratónskemu behu). Text môže byť obrazom mysle muža, ktorý žije viac z predstáv ako z reality, sám sebou si nie je istý. Príbeh môže predstavovať autobiografi u hlavnej postavy – Samuela, ktorý je tým bežcom a s ktorým sa lúčia po jeho predčasnej smrti.
Všetko začaté je v knihe nedokončené, ale súčasne to má hodnotu obrazu úsilia v živote človeka, ktorý víťazí i prehráva, začína i nedokončí predsavzatia. Román Pavla Rankova Maratón je teda založený nie predovšetkým na reálnych udalostiach, ale je to psychológia človeka s jeho zložitou dušou a nenaplnenými alebo čiastočne naplnenými plánmi a túžbami. Je to aj kniha o tom, ako môže vznikať dielo.
266 zobrazení
