Izium

Obhryzené kosti, handry, fľaše,
opustená korisť, tanky v priekope,
polámané konáre a výkaly,
veľa výkalov – podľa toho spoznáš cestu,

ktorou v hrôze utiekli bohovia.
Prišli sem, držali ľudí v pivnici,
znásilňovali ich, kastrovali ich, strelami do tiel
vypaľovali znaky, aby nás spočítali,

ale vyhnali sme ich. Ešte stále vo vzduchu
cítiť po nich smrad. A vypálené polia,
polámaný sad, znivočený úľ.
Exkrementy pozdĺž cesty, ktorou odišli.

Zľakli sa nás, uvedomili si,
že už nikdy nebudú nesmrteľní.

Posielam symboly

Nech si kdekoľvek, posielam ti tmu,
nech ťa nenájde guľka snajpera,
nech ťa nezbadá žiadny dron citlivý na infračervené žiarenie,
posielam ti prázdnotu, nech v rukách vraha

skončí prázdne oblečenie, pod uniformou
nebude telo, iba metafora,
náboj predstavivosti mu exploduje
v rukách. Posielam ti tam symboly,

prestávky v bytí spektrálneho druhu,
vlnové zväzky neprítomnosti, báseň,
použi ju v prípade potreby ako zbraň,
nech sa rozštiepi a otvorí priepasť.

Nič spôsobuje poézia, tak nech pohltí
Nič teba a mňa, leto aj túto chvíľu.

Cieľ

Nech ma moji priatelia o báseň neprosia,
musel by som nájsť taký čierny atrament,
že by v noktovízore videl ostreľovač
iba noc. Aby noc bola cieľom.

Musel by som slová skladať tak na studeno,
aby čitateľa chlad prenikal –
v termokamere na čiernej obrazovke
by bola namiesto horiacej škvrny

tiež noc, a iba noc by bola cieľom.
Musel by som písmená utkať tak husto
ako sieť, ktorá ich zamaskuje pred dronom.
Musel by som im dať báseň, ktorá je nemá,

ktorá pohlcuje zvuk, teplo, svetlo
a bolesť ako fantóm. Taká báseň je cieľom.

Guľôčka ópia

Len si predstav – môžeš byť nesmrteľný.
Nesmrteľný, teda dokonale prázdny.
Prázdny ako Boh. Jeho kalendár. Posteľ.
Len si predstav – nemusíš nikdy viac

žuť ópiové guličky, aby si ukryl tras
kolien a rúk, keď nablízku vidíš
krv, veľa krvi svojho priateľa,
a keď sa divosi začínajú hlasnejšie posmievať

a pomaly sa k tebe pohýnajú.
A prilba ti páli spánky. Len si predstav.
Jedine ten, kto miluje, musí zomrieť.
Ostatní odchádzajú špinaví a unavení,

v krvi, ale živí, bez akéhokoľvek chvenia,
a bez priateľov, dokonalo prázdni.

Preklad Silvia Kaščáková

Tomasz Różycki (* 1970) – poľský básnik, prekladateľ, esejista a romanista. Vydal básnické zbierky Vaterland (1997), Anima (1999), Chata umaita (2001), Świat i Antyświat (2003), Dwanaście stacji (poéma, 2004), Wiersze (výbor, 2004), Kolonie (2006), Księga obrotów (2010), Ręka pszczelarza (2022), Litery (2016) a ďalšie. Jeho básne boli preložené do niekoľkých jazykov (angličtina, francúzština, nemčina, španielčina a i.). Za svoju tvorbu získal viacero významných ocenení, napr. na literárnu cenu Nike bol nominovaný v rokoch 2005, 2007, 2011 a za knihu, z ktorej pochádzajú preložené básne, v roku 2025. Žije v Opole. Preložené básne sú zo zbierky Hulanki & Swawole (2024).

 14 zobrazení